Sebastredný kňaz
Počas jednej omše rozprával celebrant veľmi dojímavý príbeh zo svojho kňazského života.
„V roku 2014 som bol kaplánom v nemocnici, šťastný, že môžem prinášať chorým sviatosti. Počúval som ich, utešoval… ja som ich spovedal a dával im sväté prijímanie: ja, ja, vždy ja…“
(Kňaz sa postavil do stredu pred ľudí.)
„Jedného dňa ma požiadali, aby som navštívil Tonyho, pacienta, ktorý práve dostal dosť ťažkú diagnózu. Nebol ešte na smrteľnej posteli, ale čoskoro už nebude môcť chodiť. Súhlasil, že prijme kňaza, pretože hovoril, že je katolík.
Po krátkom rozhovore som sa ho spýtal:
– Kedy si bol naposledy na svätej omši?
– V roku 1966, odpovedal.
Prekvapený som sa opýtal: Čo sa stalo v ten deň? Prečo to bola tvoja posledná omša?
– Bol som fanúšikom futbalového tímu a práve sme vyhrali dôležitý zápas! Jeden kamarát nám navrhol, aby sme išli na omšu poďakovať Bohu za víťazstvo a ja som šiel!
Pochopil som, že tento muž je už veľmi dlho vzdialený od viery a Cirkvi, a tak som mu vysvetlil sviatosť pokánia, predtým než som prijal jeho spoveď. Ale po chvíli som si všimol, že sa netrpezlivo pozerá na hodinky. Dokončil som vysvetlenie a navrhol mu, aby sa vyspovedal. Vyznal dva alebo tri hriechy a ja som mu dal rozhrešenie. No vnútri som si pomyslel; toto nie je spoveď človeka, ktorý štyridsať rokov neprijal sviatosti!
Pokračoval som teda vo vysvetľovaní a ponúkol som mu sviatosť pomazania chorých. Videl som, ako sa naklonil nabok, a otočil som sa, aby som zistil, či niekto nevchádza do izby… Ale nie! S údivom som zistil, že Tony pozerá televíziu; viac ho zaujímal program než to, čo som hovoril! Spýtal som sa ho, či chce, aby som odišiel.
– Nie, nie, pokračujte si vo svojich veciach, odpovedal, mávol rukou a ďalej sledoval televíziu. Rozčúlilo ma to, ale aj tak som mu udelil sviatosť pomazania chorých.
Keď som odchádzal z izby, jasne som v srdci počul Ježišov hlas: Daj mu sväté prijímanie!
Vedela som, že to nie je moja myšlienka. Povedal som si: Nie, on si to nezaslúži! O vieru sa vôbec nezaujíma, neprinesiem mu sväté prijímanie! Ale Ježišov hlas bol naliehavejší: Nie si kňazom pre seba, si Mojím kňazom; choď a daj mu sväté prijímanie!
Aj keď som bol stále rozrušený z Tonyho postoja, Ježišove slová vo mne zvíťazili. Trochu neochotne som požiadal sestričku, či mu môžem priniesť sväté prijímanie, a ona súhlasila. Vrátil som sa do izby, Tony stále pozeral televíziu, bez toho, aby si ma všímal. Zobral som hostiu, pozdvihol ju a povedal: ‘Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta…’
Keďže sa stále nedíval, poklepal som ho dôrazne po pleci. V tej chvíli odlepil oči od obrazovky a pozrel na hostiu. Zrazu sa všetko radikálne zmenilo. Tonyho premohlo veľké pohnutie a začal volať: Ježišu, odpusť mi, že som urobil toto… Pane, odpusť mi aj tamto…Trvalo to niekoľko minút. Nemohol som tomu uveriť!
Ten, ktorý neprejavil ani najmenší záujem o moje slová, pri pohľade na hostiu pochopil, že je to skutočne Telo, Krv, Duša a Božstvo Krista! A nielen že sa kajal za svoje hriechy, ale uznal Ježiša za svojho Pána a Spasiteľa.
Po takejto spovedi, spovedi svojho života, prijal sväté prijímanie. Mlčky, ohromený tým, čo sa práve udialo, som opustil izbu, pokornejší než kedykoľvek predtým. Pomyslel som si: Pôsobí Pán, nie ja. Ja… nerobím vôbec nič!
O chvíľu som sa vrátil, lebo som si uvedomil, že som v Tonyho izbe zabudol svoju modlitebnú knižku. Stretol som sestričku, ktorá mi povedala: No konečne! Bolo to veľmi rýchle!
Prekvapene som sa jej spýtal: Ako to myslíte, rýchle?
Hneď po tom, čo ste odišli, Tony požiadal o pohár vody a o pár minút zomrel.
Bol som otrasený…
Táto úprimná homília, či spoveď kňaza hlboko dojala veriacich. Takmer všetci v zhromaždení plakali.
“Aké veľké je Božie milosrdenstvo! komentoval kňaz. Bez prestania a až do poslednej chvíle sa Boh usiluje vrátiť k sebe svoje stratené deti a robí to aj prostredníctvom kňaza, ktorý bol vtedy arogantný a znechutený, ako som bol ja! Použil si ma, aby sa v hodine smrti zmieril so svojím synom. Majte vždy dôveru a buďte si istí Božou láskou a Jeho prozreteľnosťou!”
