Paradajky

Jedného dňa požiadala učiteľka svojich študentov, aby na papier napísali mená všetkých ľudí, ktorých nemohli vystáť, ktorí ich sklamali, ublížili im alebo ich v živote znechutili. Keď všetci skončili, povedala:
„Zajtra prineste do školy toľko paradajok, koľko mien ste napísali.
Na druhý deň mali niektorí dve paradajky, iní tri, päť, ba dokonca desať. Učiteľka im rozdala plastové vrecká a povedala:
„Od dnes ich počas dvoch týždňov noste všade so sebou – v triede, doma, na ihrisku, v autobuse.
Už po pár dňoch sa študenti začali sťažovať. Paradajky sa kazili, zapáchali, tiekli a špinili im batohy. Niektorí ledva znášali ten zápach, tí s viacerými paradajkami sa sťažovali na ich váhu a cítili sa zahanbene.
Po týždni pani učiteľka zhromaždila deti na triednickej hodine, vypočula si ich sťažnosti a pokojne povedala:
„Vidíte, aké náročné je nosiť so sebou každý deň niečo pokazené? To isté platí pre nenávisť, hnev či odpor, ktoré nosíte vo svojom srdci. Tie vám otravujú život. Ak neznesiete pár zhnitých paradajok, predstavte si, čo s vami robí každodenné nosenie zatrpknutosti a hnevu.“
„Ľudské srdce je ako záhrada,“ dodala. „Burinu treba pravidelne vytrhávať. Odpúšťajte, aby zostal priestor pre lásku, vďačnosť a pokoj.“
Potom sa študentom zahľadela do očí a dokončila:
„Neberte si všetko, čo vám život ponúka. Berte si príklad len z toho, čo je naozaj dobré. Čo krásne vonia, nie to, čo zapácha, lebo takými sa potom aj stanete.“

(Autor neznámy)