Bl. Zdenka (rok 2004)/11

V sobotu 27.9.2003 sa v našej farnosti organizovala návšteva farnosti a cintorína v Podunajských Biskupiciach – tých miest, o ktorých sa v mnohých pádoch hovorilo v tom čase plnom zážitkov z návštevy pápeža Jána Pavla II. v Bratislave. Môj manžel vonkoncom nebol nadšený, keď som povedala, že chcem ísť tam, kam ma „srdce ťahá“. Vraj „mám dosť peňazí, môžem míňať na dopravu“. So svojou 3 a pol ročnou dcérkou sme sa vybrali s pútnikmi smerom, kde je pochovaná prvá blahoslavená slovenského národa, Cecília Schelingová. Začnem spomienkou na cestu späť. V preplnenom autobuse sme sedeli vedľa nejakého cudzinca, ktorého dcérka so záujmom pozorovala. Mal totiž 2 mobily, raz mu zvonil ten, raz ten. Aj sa na ňu usmial a lámavou slovenčinou sa spýtal, ako sa volá. Pred vystupovaním načrel do vrecka a dal jej do rúk nejaké drobné. Keď sme ich zrátali, bolo ich viac než dvojnásobok toho, čo som minula na cestovné.
Ale prečo hlavne píšem? V lete 2003 mi lekárka odporúčala navštíviť chirurga kvôli nálezu. Bolestivé hrčky ma začali znepokojovať natoľko, že som nemohla ležať na pravom boku, ani sa oň oprieť. Akýkoľvek dotyk bol nepríjemný, pichľavá bolesť sa ozývala už aj pri chôdzi. Keďže som živiteľkou 5-člennej rodiny, nepoznám pojem OČR PN, vážnejšie problémy boli látané dovolenkou. Návštevu lekára som stále odsúvala. Pri hrobe našej bl. Zdenky nás sprievodkyňa vyzvala, aby sme vložili do spoločnej modlitby prosby za svoje problémy, zdravotné ťažkosti, aby sme prosili Zdenku, nech oroduje za tých, ktorí potrebujú pomoc. Vtedy som si uvedomila naliehavosť svojich starostí, ale i to, že som na toto miesto neprišla kvôli tomu, aby som sa uzdravila, aby to nebola vypočítavosť…! V duchu som sa teda dotkla aj mojich bolestí a iných trápení okolo mňa.- V tom čase som čítala Zdenkine útle knižky, modlila som sa na cestách jej modlitbami. Neuzdravila som sa hneď, ale veru ani k lekárovi som sa neodhodlala ísť. Bolesti pretrvávali, no starali sme sa aj o chorých rodičov.
To „moje“ bolo stále vedľajšie. Pred Vianocami, kedy sú namáhavejšie prípravy, som si uvedomila, že ma to miesto prestalo úplne bolieť, aj keď som naň pritlačila. Neužívala som predtým ani potom žiadne lieky, nebrala som žiadne injekcie. Pred sviatkami Veľkej Moci som si už ani tie zdureniny nenahmatala. Keď som to oznámila manželovi, pousmial sa a povedal: „ Ty si sa musela poriadne modliť, ani ja už nemám tú hrču“. ( Dlhý čas totiť mal na vnútornej strane pravého kolena bolestivú tvrdú zdureninu, no lekárke sa nepriznal, že ho to trápi.)
Keď sme s dcérkou 30.7.2004 opäť išli s Pútnikmi do Podunajských Biskupíc, tentokrát už manžel nehundral, aj keď sme v ten deň mali zabíjačku prasiatka. Mala som dovolenku a prácu som stihla dokončiť po návrate z púte, ktorá bola ďakovaním za milosť.

E.B.
Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *