Sto rokov samoty

Sto rokov samoty – dýcha mi roztúžene na šiju
Pozerá ponad plece
Až zrazu stojíme si tvárou v tvár
Očami mi vstupuje do môjho príbytku ticha a intimity.
Je to tak známe a povedomé.
Neprerieknem slova o hĺbke studne srdca
Nik nepozná jej vodu
Jej číru chuť a kruhy z kvapiek po daždi.
Až na jedného
Stačí mu krátky pohľad
Netreba povedať ani kúštik
Spozná hneď ukrytý poklad
Spolu kráčame po púšti.
V piesku ostávajú stopy
Väčšinou len jeho.
Viem že ma nesie keď o sebe nič neviem.
Jeho dych mi vlasy pohládza
A perami šepká o pokoji.
Nechávam sa niesť a viesť tou pevnou rukou
Plnou nehy a jemnocitu neviem kam ideme
Za najbližší kopec nevidím.
Ale predsa dôverujem …

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *