Pane, ty ma skúmaš (Ž 139)

Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko;
ty vieš, či sedím a či stojím.
Už zďaleka vnímaš moje myšlienky:
či kráčam a či odpočívam, ty ma sleduješ.
A všetky moje cesty sú ti známe.
Hoci ešte slovo nemám ani na jazyku,
ty, Pane, už vieš, čo chcem povedať.
Obklopuješ ma spredu i zozadu
a kladieš na mňa svoju ruku.
Obdivuhodná pre mňa je tvoja múdrosť;
je taká veľká, že ju nemôžem pochopiť.

Kam môžem ujsť pred tvojím duchom
a kam utiecť pred tvojou tvárou?
Ak vystúpim na nebesia, ty si tam;
ak zostúpim do podsvetia, aj tam si.
I keby som si pripäl krídla zorničky
a ocitol sa na najvzdialenejšom mori,
ešte aj tam ma tvoja ruka povedie
a podchytí ma tvoja pravica.
Keby som si povedal: „Azda ma tma ukryje
a namiesto svetla ma zahalí noc,“
pre teba ani tmy tmavé nebudú
a noc sa rozjasní ako deň.
Tebe je tma ako svetlo.

Veď ty si stvoril moje útroby,
utkal si ma v živote mojej matky.
Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne,
všetky tvoje diela sú hodny obdivu
a ja to veľmi dobre viem.

Moje údy neboli utajené pred tebou,
keď som vznikal v skrytosti,
utkávaný v hlbinách zeme.
Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený,
a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni,
len pomyselné, lebo som ešte ani jeden neprežil.
Bože, aké vzácne sú pre mňa tvoje myšlienky
a ich počet aký je obrovský.
Keby som ich všetky chcel porátať, je ich viac ako zŕn piesku;
a keby som prišiel na koniec, ešte stále som pri tebe.

Skúmaj ma, Bože, a poznaj moje srdce;
skúmaj ma a všímaj si moje cesty.
Pozri, či nejdem bludnou cestou,
a veď ma po ceste k večnosti.