O relikviách sv. Lukáša a sv. Apolónie vo videniach bl. Anny Kataríny Emmerichovej

Blahoslavená Anna Katarína Emmerichová skrze svätých nadprirodzeným spôsobom spoznáva prepojenie neviditeľného sveta so svetom viditeľným. Znova a znova sa presviedča, že ich môžeme vzývať o pomoc pri našich osobných bojoch, lebo Pán je Bohom živých a nie mŕtvych a že relikvie sú plné života. Vníma, že svätých nemožno obmedziť v konaní dobra, ktoré neúnavne konali počas svojho života; túžia ho robiť aj vo večnom živote. Osobitné svetlo, vôňu či meno svätca – na údiv mnohých – rozpoznáva napr. už pri náhodnom stretnutí s kňazom, ktorý má vo vrecku relikviu. Vstupuje s nimi do úctivého, ale zároveň priateľského vzťahu. Skrze ňu sú nám odkryté nádherné detaily zo života týchto víťazov.

O relikvii sv. Lukáša

Dňa 11. marca 1821 Anna Katarína povedala: „Už niekoľko dní som viac ráz videla, že niekde v mojej izbe je krásny biely úlomok z Lukášovej lebky. Vidím ho celkom zreteľne, ale ani vo videní tomu neverím, a  preto to za trest zabudnem, keď precitnem. Dnes v  noci som videla všetko, čo sa s tým úlomkom dialo. Lebku svätého Lukáša a Ondrejovu ruku priniesol Gregor Veľký z Carihradu do Ríma. Tieto relikvie mu prinášali toľko požehnania, že chudobným mohol preukazovať veľké dobrodenia. Potom sa dostali do Kláštora svätého Ondreja, ktorý ho založil; nejaké kúsky z lebky a z ruky sa dostali aj do Kolína. Videla som, že sa tomu biskup nesmierne potešil. Niečo z nich sa dostalo do Mohuča, potom do Paderbornu a do Münsteru. Teraz ich mám oba ja. Ondrejov ostatok je zasadený. Lukášova kosť sa asi povaľuje niekde v kútiku medzi handričkami, práve teraz neviem kde.“ Na druhý deň ju Pútnik poprosil, aby tie kosti vyhľadala. Keď bola pohrúžená do videnia, naozaj hneď našla trojhranný úlomok z lebky medzi rozličnými handričkami v kútiku nástennej poličky. Povedala: „Zasa som videla, že keď tieto telá našli v zborenom carihradskom kostole, skúšali ich na chorých. Kosti umyli a  vodu z  nich dali piť malomocnému, ktorý sa uzdravil. Videla som veľmi veľa z Gregorovho života, ako si veľmi vážil relikvie a koľko ľudí ostatkami uzdravil. Prvá bola bláznivá žena, druhé dievča posadnuté nečistým duchom. Položil im kosti na hlavu. Potom som videla, ako sa niečo z toho za svätého biskupa dostalo do Kolína, neskôr do Trevíru, Mohuča, Paderbornu a  nakoniec do Münsteru. Myslím, že to bolo za biskupa Fürstenberga.“

 

O relikvii sv. Apolónie

„Mala som jej kosť a videla som mesto, v ktorom bola umučená. Leží v horách a početné ramená, ktorými sa Níl vlieva do mora, nie sú ďaleko. Je to krásne veľké mesto, v ktorom na vrchu stál rodný dom Apolónie, obklopený dvormi a záhradami. Pri umučení bola už starou vdovou statnej postavy. Jej rodičia boli pohania; ju však už v detských rokoch obrátila jej pestúnka, tajná kresťanka. Keď vyrástla, rodičia ju dali akémusi pohanovi za ženu. Žila s ním v otcovskom dome. Veľa trpela a manželský život jej bol ťažkým pokáním. Vídala som ju, ako leží na zemi a plače, modlí sa, sype si na hlavu popol. Jej muž bol hrozne vychudnutý a bledý, zomrel dlho pred ňou. Žila po ňom ešte najmenej tridsať rokov, pričom zostala bezdetnou vdovou. Chudobným tajným kresťanom preukazovala nesmierne mnoho milosrdenstva; bola útechou a nádejou pre všetkých úbožiakov. Jej pestúnka krátko pred ňou podstúpila mučenícku smrť. Bolo to počas vzbury ľudu, keď boli domy kresťanov plienené i zapaľované a veľa kresťanov bolo povraždených. Videla som, ako bola Apolónia na rozkaz sudcu odvedená zo svojho domu, postavená pred súd a potom uvrhnutá do väzenia. Videla som, že bola znova a znova predvádzaná pred sudcu a tam pre svoje prísne a rozhodné kresťanské reči strašne týraná. To mi trhalo srdce a nemohla som sa zdržať usedavého plaču, aj keď na iné väčšie mučenia som sa dívala omnoho pokojnejšie. Možno ma tak dojímal jej vek a dôstojný vzhľad. Bili ju palicami, remeňom ju bili po tvári aj hlave. Nos mala rozbitý, krv jej potôčikmi tiekla z hlavy, tvár a ďasná mala roztrhané a povyrážané zuby jej vypĺňali ústa. Mala na sebe biele, na boku roztrhané rúcho, v akom často vídavam mučení- kov; pod ním mala košeľu vlnenej farby. Sedela na kamennom sedadle bez operadla, ruky mala vzadu pripútané ku kameňu a aj nohy mala v okovách. Závoj mala strhnutý, dlhé rozpletené vlasy ju zahaľovali zo všetkých strán. Jej tvár bola veľmi znetvorená a celá zamazaná krvou. Jeden kat ju chytil zozadu a vyvrátil jej hlavu dozadu, druhý jej otvoril rozbité ústa a vtlačil jej do nich olovený predmet. Hrubými kliešťami jej kat ťahal rozbitý zub za zubom a  so  zubami jej trhal aj kusy ďasna. Počas mučenia, keď Apolónia hrozne trpela a div neomdlela, som videla, že ju anjeli, duše iných mučeníkov, a aj Ježiš posilňovali a utešovali. Na jej prosbu sa jej dostalo milosti, aby mohla pomáhať pri bolestiach zubov a pri všetkých bolestiach hlavy i tváre. Keď neprestávala velebiť Ježiša a pohŕdala obeťami prinášanými bôžikom, sudca rozkázal, aby ju priviedli k hranici a tam ju hodili, ak si to nerozmyslí. Videla som, že už sama nemohla urobiť ani krok, bola napoly mŕtva. Dvaja kati, držiac ju pod pazuchami, ju vyvliekli na vyvýšené vydláždené miesto, kde v  jame horel oheň. Keď stála pri jame, ako sa mi zdalo, o niečo požiadala. Nemohla totiž udržať vzpriamenú hlavu. Pohania sa domnievali, že chce zaprieť Ježiša alebo že aspoň pochybuje o svojom zmýšľaní, a tak ju pustili. Ona potom padla na zem a mala dušu na jazyku. No pomodlila sa, znenazdania sa vzchopila, vystrela sa a skočila do plameňov. Videla som, že po celý čas mučenia mnohí chudobní, ktorým dlho preukazovala dobrodenia, spínali ruky, bedákali a kričali. Sama od seba by nebola mohla skočiť do ohňa. Sila a popud prišli od Boha. Videla som, že nezhorela, ale bola iba priškvarená. Keď umrela, pohania odišli. Tajne prišli kresťania, odniesli jej sväté telo a pochovali ho v pivnici.“

Viac sa môžete dočítať v knihe Relikvie svätých od bl. Anny Kataríny Emmerichovej

 

 

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *