Sv. Kamila Battista Varanová – Ježišove vnútorné bolesti

Najznámejšie dielo sv. Kamily Battisty Varano, v ktorom zachytáva svoje videnia vnútorného Ježišovho utrpenia. Z pokory a túžby zostať skrytá, opisuje tieto svoje mimoriadne mystické zážitky, akoby ich poznala z rozprávania inej sestry.

Toto sú zbožné myšlienky o vnútorných bolestiach Ježiša Krista, ktoré zveril zo svojho milosrdenstva a milosti jednej zbožnej služobnici nášho rádu svätej Kláry, a ona z Božej vôle ich povedala mne. Na prospech duší ich teraz zverejňujem.

Bola to duša, ktorá veľmi túžila sýtiť sa horkým pokrmom umučenia milovaného Ježiša a On ju zázračným spôsobom svojou milosťou uviedol do horkého oceánu vnútorných bolestí svojho milujúceho Srdca. Veľa rokov prosila Boha, aby ju ponoril do mora svojich vnútorných bolestí a urobil ju hodnou uviesť ju do tohto mora nielen raz, ale veľakrát a mimoriadnym spôsobom, aby tak bola nútená povedať: „Stačí, Pane, už to nemôžem zniesť, také hrozné muky.“

PRVÁ BOLESŤ,

ktorú niesol Ježiš vo svojom Srdci, je bolesť pre všetkých zatratených.

Tá sestra povedala: „Povedz mi, aké boli tie najväčšie, ktorí si nosil vo svojom Srdci.“ Ježiš povedal: „Moja bolesť bola taká veľká, aká veľká bola moja láska ku každému stvoreniu. Vedz, dcéruška, že tie bolesti boli nespočetné, pretože je nespočetný počet duší, mojich údov, ktoré sa odo mňa vzdialili smrteľným hriechom. Každá duša sa totiž odo mňa, svojej Hlavy, vzďaľuje toľkokrát, koľkokrát sa dopúšťa smrteľného hriechu. To bola jedna z najkrutejších bolestí, aké som cítil vo svojom Srdci: trhanie mojich údov.

Pomysli si, ako trpí ten, komu priviažu povraz na údy a trhajú ich z jeho tela. A teraz si predstav moje utrpenie pre toľko údov, ktoré toľkokrát hrešia smrteľným hriechom. Vytrhnutie duchovného údu je oveľa bolestnejšie ako fyzického údu, pretože každá duša je oveľa cennejšia ako telesný úd. Nemôžeš pochopiť ani ty, ani žiadna iná osoba, o čo je cennejšia duša než telo, len ja poznám vznešenosť duše a úbohosť tela, pretože len ja som stvoril jedno aj druhé. Preto ani ty, ani nikto iný, nemôže pochopiť moje najkrutejšie utrpenie.

A teraz hovorím len o zatratených. Pretože spôsob hriechov je rozdielne závažný, preto aj moje muky sú väčšie alebo menšie. Od toho záleží kvantita a aj kvalita bolesti.

Pretože som videl, že ich zvrátená vôľa je večná, tak aj trest pre nich určený je večný. V pekle majú duše väčšie alebo menšie muky podľa toho, aké početné boli ich hriechy a aké boli závažné.

Utrpenie, ktoré ma trýznilo, vyplývalo z toho, že som videl, že tieto duše zo mňa vytrhnuté, sa už nikdy, nikdy nespoja so svojou Hlavou. To najväčšie utrpenie, ktoré trápi tieto duše večne, je práve to „nikdy, nikdy“, ktoré ich trápi a bude trápiť.

Práve toto „nikdy, nikdy“ ma trýznilo, pretože ja som si zvolil vytrpieť znovu všetko nie raz, ale nekonečne ráz, aby sa aspoň jedna duša mohla spojiť so živými údmi a byť vyvolená k večnému životu, ktorý vychádza zo mňa, ktorý dávam život všetkému, čo žije. Uváž, aká drahá mi je každá duša, keď pre jej spojenie so mnou som ochotný vytrpieť nekonečné množstvo utrpenia. A právo toto „nikdy, nikdy“ pre moju spravodlivosť sužuje tieto duše, ktoré by prijali oveľa väčšie muky, len aby mohli mať nádej, že sa raz spoja so mnou, svojou Hlavou. Aká rôzna bola kvalita a kvantita bolesti, ktorú spôsobili mne, keď sa zo mňa vytrhli, taký je trest mojej spravodlivosti, ktorý zodpovedá typu a množstvu hriechov. A moja spravodlivosť vyžaduje toto „nikdy, nikdy“ a trápi ich večným trestom. Pomysli teda, aké utrpenie som zakúšal pre tieto duše až do svojej smrti. Vedomie, že to boli moje vlastné živé údy, mi spôsobilo nepredstaviteľné muky vidieť ich v tlame pekelných duchov a ako korisť nespočetných múk. To je teda moja vnútorná bolesť, ktorú som zakúšal pre zatratených.“

DRUHÁ BOLESŤ,

ktorú Ježiš niesol vo svojom Srdci, je bolesť pre všetky vyvolené údy

„Bolesť, ktorú som zakúšal pre zatratených, sa líšila od tej, ktorú som zakúšal pre vyvolených, a to v tomto: Za odsúdených, ktorí sú mŕtvymi údmi, som už necítil bolesť, ktorú teraz trpia, pretože sú to mŕtve údy. Ale s vyvolenými som cítil všetko ich utrpenie a horkosť v živote aj po smrti, všetky trápenia v pokušeniach, všetky bolesti chorých, všetko ich prenasledovanie, ohováranie a vyhnanstvo. Skrátka, zakúšal a pociťoval som jasne to najmenšie aj najväčšie utrpenie v priebehu ich života tak, ako by si ich zakúšala a cítila ty, keby ti zraňovali oko, ruku, nohu alebo akýkoľvek tvoj úd tvojho tela.

Pomysli si, koľko to bolo mučeníkov, koľko rôznych tortúr musel podstúpiť každý z nich a aké boli muky toľkých iných mojich vyvolených údov a aké rôzne boli tie trápenia. Predstav si, keby si mala tisíc očí, tisíc rúk a tisíc nôh a na každom úde by si zakúšala rôzne muky, ktoré by súčasne vyvolávali jedinú prenikavú bolesť, nepovažovala by si to za rafinovaný trest?

Ale mojich údov, dcéra moja, neboli len tisíce a milióny, bolo ich nekonečne veľa. A ani rôznosti týchto múk neboli tisíce, ale bolo ich nespočetne veľa, pretože toľko bolo utrpenia mojich svätcov, mučeníkov, panien a vyznávačov a všetkých ostatných vyvolených.

Nakoniec, ako nie je možné tebe pochopiť, aké rozličné sú formy blaženosti, slávy a odmien pripravených v raji pre spravodlivých a vyvolených, tak moja spravodlivosť vyžaduje, aby týmto utrpeniam zodpovedali slávy a odmeny. Ale ja som zakúšal rôznosť a množstvo trápení, ktoré zakúšali moji vyvolaní po smrti v očistci z dôvodov svojich hriechov tak, ako si ich zaslúžili. Pretože to neboli údy odo mňa odtrhnuté a odlúčené, ako u zatratených, ale boli to živé údy, ktoré žily vo mne, v Duchu života a ktoré predchádzala moja milosť a moje požehnanie. Necítil som teda muky, ktoré zakúšajú zatratení, ale u vyvolených som zakúšal to, čo musia znášať v očistci. Tak, ako by si pociťovala krutú bolesť, keby ti niekto zlomil ruku, strčil ju do ohňa alebo ju hrýzol pes, tak som zakúšal v sebe aj všetky bolesti, ktoré podstupovali v očistci duše spojené so mnou ako živé údy so svojou Hlavou.“

Bože môj, spôsobila som ti nekonečné bolesti, či už zatratená alebo spasená. Nevedela som, že ťa hriech tak uráža, inak by som ťa neurazila ani ľahkým hriechom. Ale v skutočnosti by som sa správala ešte horšie, keby ma nedržala tvoja milosrdná ruka.

TRETIA BOLESŤ,

ktorú niesol Ježiš vo svojom Srdci, je pre Slávnu Pannu Máriu
Láskyplný a požehnaný Ježiš pokračoval: „Počúvaj, počúvaj, dcéra moja, musím ti ešte povedať veľmi horké veci, zvlášť o ostrom noži, ktorý prenikol moju dušu, t. j. o bolesti mojej Čistej a Nepoškvrnenej Matky, ktorá pre moje umučenie a smrť musela byť taká zarmútená a strápená, že nikto nikdy nebol a nikdy nebude taký zarmútený ako Ona.

Preto sme ju v raji právom oslávili a vyvýšili a odmenili nad všetky zástupy anjelov a svätých.

Robíme to tak vždy: čím viacej tu na zemi niekto z lásky trpel, bol ponižovaný a zničený sám v sebe, tým viacej je v kráľovstve blažených Božej spravodlivosti vyvýšený, oslávený a odmenený.

Stalo sa, že na tomto svete nebola žiadna matka, ani žiadna iná osoba, taká strápená, ako moja milovaná a láskavá Matka. Tu na zemi jej nie je a nebude žiadna osoba podobná.

A tak, ako mi bola na zemi podobná v utrpení a skľúčenosti, tak je mi v nebi podobná v moci a sláve, s výnimkou môjho Božstva, ktoré zdieľame len my Tri Božské Osoby: Otec, Syn a Duch Svätý.

Ale vedz, že všetko to, čo som vytrpel a znášal tu na zemi ako Bohočlovek, vytrpela a znášala aj moja úbohá a Najsvätejšia Matka. S výhradou, že ja som trpel vo vyššom a dokonalejšom stupni, pretože som bol Boh a človek, zatiaľ čo Ona bola len tvor, v ktorom nie je Božstvo.

Jej bolesť ma tak sužovala, že keby sa to páčilo môjmu Otcovi, bolo by pre mňa ľahšie, keby Jej bolesti padali na moju dušu a Ona bola všetkých bolestí zbavená. Je pravda, že moje utrpenia a moje rany boli akoby zdvojnásobené ostrým otráveným hrotom, ale bola by to pre mňa tá najväčšia úľava, keby Jej nezostalo žiadne utrpenie. Ale pretože moje neopísateľné mučeníctvo malo byť zbavené akejkoľvek útechy, nebola mi dopriata takáto milosť, aj keď som o ňu niekoľkokrát žiadal so synovskou nežnosťou a slzami.“

„Stačí, Pane môj, nehovor mi o bolestiach Tvojej Blaženej Matky, pretože cítim, že by som to nemohla zniesť. Stačí mi to na celý život, aj keby som mohla žiť tisíc rokov.“

ŠTVRTÁ BOLESŤ,

ktorú blažený Ježiš niesol vo svojom Srdci pre svoju milovanú učeníčku Máriu Magdalénu

Ježiš preto už o tejto téme ďalej nehovoril, pretože videl, žeby som to nemohla zniesť, a začal: „A čo myslíš, akú bolesť som znášal pre utrpenie a skľúčenosť mojej milovanej učeníčky, blaženej dcérušky Márie Magdalény?

Nikdy by si to nepochopila ani ty, ani nikto iný, pretože u nej a u mňa majú svoj základ všetky sväté duchovné lásky, aké kedy boli a budú. Lebo moju dokonalosť, veď som bol milujúci Majster, a jej lásku a dobrotu, ako milovanej učeníčky, môžem pochopiť len ja sám. Takúto vec by nepochopil ani ten, kto zažil svätú duchovnú lásku, miloval a cítil sa byť milovaný. Nikdy totiž nedosiahol túto mieru, pretože neexistuje taký Majster, ani taká učeníčka, pretože Magdaléna je pre mňa len jediná a žiadna iná, len ona. Správne sa hovorí, že po mojej milovanej Matke nebolo osoby, ktorá by toľko trpela pre moje umučenie a moju smrť. Keby bol niekto, kto by bol viacej zarmútený ako ona, bol by som sa mu po zmŕtvychvstaní zjavil skôr ako jej. Ale preto, po mojej najsladšej Matke, ona bola prvá, ktorá musela byť potešená. Doprial som svojmu najmilovanejšiemu učeníkovi Jánovi, ktorý v priebehu vytúženej intímnej večere radostne spočíval na mojej najsvätejšej hrudi, aby jasne videl moje zmŕtvychvstanie a nesmierne ovocie, ktoré vzišlo ľuďom z môjho umučenia a mojej smrti. A predsa, akokoľvek môj milovaný brat Ján zakúšal bolesť a utrpenie môjho umučenia a smrti viacej než všetci ostatní učeníci, nesmieš si myslieť, žeby prekonal moju milovanú Magdalénu. Ona nebola schopná pochopiť také vznešené veci ako Ján, ktorý by nikdy nebránil, ani keby mohol, môjmu umučeniu a mojej smrti pre nesmierne dobro, ktoré z toho vzišlo.

Ale pri mojej milovanej učeníčke Magdaléne to tak nebolo. Keď videla, ako som naposledy vydýchol, zdalo sa jej, že pre ňu zmizlo nebo aj zem, ona vo Mňa skladala všetku svoju nádej, všetku svoju lásku, pokoj a útechu, pretože ma milovala nad všetok poriadok a mieru.

Preto aj jej bolesť presahovala všetok poriadok a mieru. A pretože som to mohol vedieť len ja, niesol som to dobrovoľne vo svojom Srdci a zakúšal som všetku nežnosť, akú je možné zakúšať pre svätú duchovnú lásku, pretože ma vášnivo milovala.

A počúvaj, ak chceš vedieť, moji učeníci sa po mojej smrti vrátili ku svojim sieťam, ktoré opustili, pretože neboli ešte úplne odpútaní od všetkých pozemských vecí tak, ako od nich bola odpútaná svätá hriešnica. Tá sa nevrátila ku svetskému a nesprávnemu životu, ale roznietená a stravovaná svätou túžbou, aj keď nemohla dúfať, že ma ešte uvidí živého, hľadala ma mŕtveho v presvedčení, že žiadna iná vec sa jej už nemôže páčiť a uspokojiť ju, len jej drahý Majster, nech už budem živý alebo mŕtvy.

Že je to tak dokazuje skutočnosť, že preto, aby ma našla aj mŕtveho, opustila živú prítomnosť a spoločnosť mojej najsladšej Matky, ktorá je tou najvytúženejšou, najviac hodnou lásky, koho po Mne mohla mať.

Aj videnia a sladké rozhovory s anjelmi sa jej zdali ničím.

Taká by mala byť každá duša, ktorá po mne vrúcne túži: nedopriať si pokoj ani odpočinok, len vo Mne samotnom, vo svojom milovanom Bohu. Nakoniec, bolesť tejto mojej požehnanej drahej učeníčky bola taká veľká, že keby som ju svojou najvyššou mocou nepodržal, bola by zomrela.

Táto jej bolesť sa odrážala v Mojom vášnivom Srdci, preto som bol pre ňu veľmi zarmútený a skľúčený. Ale nedopustil som, aby trpela menej, pretože som z nej chcel urobiť to, čo som z nej urobil, totiž apoštola apoštolov, aby im oznámila pravdu o mojom triumfálnom zmŕtvychvstaní tak, ako to potom oni oznámili svetu.

Chcel som z nej urobiť zrkadlo, príklad, vzor najblaženejšieho kontemplatívneho života v samote tridsiatich troch rokov, neznámych svetu, v priebehu ktorých mohla zakúšať posledné city lásky, nakoľko je možné ich zakúšať a prežívať v tomto pozemskom živote.

To všetko som prežil, čo sa týka bolesti mojej milovanej učeníčky.“

PIATA BOLESŤ,

ktorú Ježiš niesol vo svojom Srdci pre svojich milovaných učeníkov

Iná bolesť, ktorá bodala v mojom srdci ako nôž, bola ustavičná myšlienka na spoločenstvo apoštolov, stĺpov neba a základov mojej Cirkvi na zemi, ktorých som videl rozpŕchnutých ako ovce bez pastiera, a spoznával som všetky bolesti, ktoré museli pre Mňa vytrpieť.

Vedz, že nikdy žiadny otec nemiloval z celého srdca svoje deti, žiadny brat bratov a žiadny učiteľ svojich žiakov, ako som Ja miloval svojich požehnaných apoštolov, moje milované deti, bratov a učeníkov.

Aj keď som vždy miloval všetky stvorenia nekonečnou láskou, bola tu jednako úplne zvláštna láska pre tých, ktorí žili so mnou v takej tesnej blízkosti.

Preto som prežíval pre nich vo svojej zarmútenej duši zvláštnu bolesť. Viacej pre nich ako pre seba som vyriekol tie slová: Smutná je moja duša až na smrť, a to pre veľký smútok, ktorý som prežíval, keď som ich musel opustiť a zostali bezo Mňa, bez svojho Otca a verného Učiteľa. To mi spôsobilo takú úzkosť, že mi toto fyzické odlúčenie od nich pripadala ako druhá smrť.

Kto sa pozorne zamyslí nad slovami mojej poslednej reči, s ktorou som sa na nich obrátil, nemôže mať srdce také tvrdé, aby ho nedojali všetky vrúcne slová, ktoré mi vytryskli zo srdca a pri ktorých sa mi zdalo, akoby sa v mojej hrudi zdvojnásobila láska, ktorú som k nim prechovával.

Ďalej pomysli na to, že som videl, kto z nich bude pre moje Meno ukrižovaný, kto bude sťatý, kto stiahnutý zaživa z kože a že vlastne všetci skončia svoj život z lásky ku Mne mučeníckou smrťou.

Aby si pochopila, aké to pre Mňa predstavovalo ťažké muky, predstav si, že máš nejakú osobu, ktorú sväto miluješ a ktorej práve preto, že ju miluješ sú adresované krivé slová, alebo dokonca jej spôsobujú niečo, čo sa ti nepáči: ako by ťa to bolelo, že práve ty si príčinou takéhoto utrpenia pre niekoho, koho tak miluješ. Radšej by si chcela a snažila sa, aby kvôli tebe mohla mať stále väčší pokoj a radosť.

A teraz, dcéruška moja, som sa práve Ja stal príčinou nielen nespravodlivých slov, ale smrti, a nielen pre jedného, ale pre všetkých. A pre túto bolesť, ktorú som pre nich znášal, ti nemôžem dať iný príklad: ak chceš so mnou prežívať súcit, nech ti postačí to, čo som povedal.

ŠIESTA BOLESŤ,

ktorú Kristus prežíval vo svojom Srdci pre nevďačnosť milovaného učeníka a zradcu Judáša

Ešte iná, intenzívnejšia vnútorná bolesť, ma ustavične trýznila a zraňovala moje Srdce: Bola ako nôž s trojitým najbolestnejším a jedovatým bodnutím, ktoré mnou ustavične prenikalo ako šíp a trýznilo moje Srdce horko ako myrha: zrada a nevďačnosť môjho milovaného židovského učeníka, zaslepenosť a zlostná nevďačnosť všetkých stvorení, akí kedy boli, sú a budú.

Najprv uváž, aká veľká bola Judášova nevďačnosť. Vyvolil som si ho do počtu apoštolov, keď som mu odpustil všetky hriechy, urobil som ho vykonávateľom zázrakov a správcom všetkého, čo mi bolo darované, preukazoval som mu ustavične znamenia svojej lásky, aby sa odvrátil od svojho hanebného zámeru. Ale čím viacej lásky som mu prejavoval, tým viac proti Mne pripravoval úklady.

Čo myslíš, s akou horkosťou som si premietal vo svojom Srdci týchto a ďalšie veci? Ale keď som pristúpil k tomu láskyplnému a pokornému gestu, že som mu umyl nohy spolu so všetkými ostatnými, moje Srdce horko zaplakalo. Z mojich očí naozaj vytiekli prúdy sĺz na nohy tohto podlého človeka, pokým moje srdce volalo: Ó, Judáš, čo som ti urobil, že ma tak kruto zrádzaš? Môj nešťastný učeník, nie je toto posledné znamenie, ktorým ti chcem ukázať svoju lásku? Synček zradný, z akého dôvodu sa odlučuješ od svojho Otca a Majstra? Judáš, ak potrebuješ tridsať strieborných, prečo nejdeš za svojou a mojou Matkou, ochotnou predať seba samú, len aby ťa vytrhla z takého veľkého smrteľného nebezpečenstva?

Nevďačný učeník, s takou láskou ti bozkávam nohy, a ty mi s veľkou zradou pobozkáš ústa? Akú veľmi zlú výmenu mi pripravuješ! Plačem pre tvoju záhubu, môj drahý a milovaný synáčik, a vôbec nie pre svoje umučenie a smrť, pretože pre nič iné som neprišiel!

Tieto a iné podobné slová som hovoril vo svojom Srdci a zvlažoval som mu nohy svojimi hojnými slzami. Ale on si to nevšímal, pretože som pred ním kľačal a hlavu som mal sklonenú, ako je to vtedy, keď druhému umývate nohy, ale tiež preto, že moje dlhé vlasy pri tomto sklonení zakrývali moju tvár zmáčanú slzami.

Ale môj milovaný učeník Ján, pretože som mu pri tejto bolestnej večeri povedal všetko o svojom umučení, ten to vedel a sledoval každé moje gesto: všimol si teda môj plač nad Judášovými nohami. Vedel a chápal, že každá moje slza má svoj pôvod v nežnej láske ako u otca, ktorý blízko smrti posluhuje svojmu vlastnému synovi a v srdci mu hovorí: „Synáčik, buď pokojný, toto je posledná služba lásky, ktorú ti môžem preukázať.“ A práve tak ja, keď som mu umýval a bozkával nohy, vychutnával som ich a tisol s takou nežnosťou na svoju najsvätejšiu Tvár. Všetky tieto moje neobvyklé gestá sledoval blažený Ján evanjelista, pravý orol, ktorý vysoko lieta a ktorý bo z úžasu viacej mŕtvy ako živý. Pretože to bola veľmi pokorná duša, sadol si na najposlednejšie miesto, aby bol posledný z tých, ku ktorým si kľaknem, aby som im umyl nohy. A to bol okamih, kedy to už nemohol vydržať a keď som bol pred ním na zemi a on sedel, objal ma okolo krku, stískal ma dlho, ako to robí osoba, ktorá tonie v úzkosti a prelieva mnohé slzy. Rozprával sa so mnou v srdci, bez slov a hovoril: „Drahý Majster, brat, otec, môj Boh a Pán, aká sila ťa donútila, aby si umýval a bozkával svojimi najsvätejšími ústami zlorečené nohy tej zradnej šelmy? Ježišu, môj drahý Učiteľ, zanechávaš nám veľký príklad. Ale čo my, úbožiaci, budeme robiť bez Teba, ktorý si naše dobro? Čo bude robiť Tvoja úbohá Matka, keď jej budem rozprávať o tomto Tvojom geste pokory? A teraz, aby si zdrvil moje srdce, chceš umývať moje zapáchajúce a zablatené nohy a bozkávať ich svojimi ústami sladkými ako med? Ó, môj Bože, tieto nové znamenia lásky sú pre mňa nesporným zdrojom veľkej bolesti.“

Keď povedal tieto a podobné slová, ktoré by dojali aj srdce z kameňa, nechal si umyť nohy s veľkým pocitom zahanbenia a úcty.

Povedal som ti toto všetko, aby som ti opísal svoju bolesť, akú som prežíval vo svojom Srdci pre nevďačnosť a bezbožnosť zradcu Judáša, ktorý tak, ako ja som mu za seba dal všetky znamenia lásky s citu, tak ma zarmútil svojou najhoršou nevďačnosťou.“

SIEDMA BOLESŤ,

ktorú Ježiš niesol vo svojom Srdci, bola bolesť pre nevďačnosť milovaného židovského národa

Dcéruška moja, pomysli len, aká veľká bola rana, ktorá ma prebodla ako kopija a ktorú mi uštedril nevďačný a zatvrdilý židovský národ. Urobil som ho svätým a kňazským ľudom, vyvolil som si ho za svoje dedičstvo nad všetky iné národy zeme. Vyslobodil som ho z egyptského otroctva, z rúk faraóna, previedol som ho suchou nohou cez Červené more, bol som pre neho oblačným stĺpom vo dne a svetelným v noci.

Živil som ho mannou za štyridsať rokov, oznámil som mu vlastnými ústami Zákon na hore Sinaj, doprial som mu toľko víťazstiev nad jeho nepriateľmi. Prijal som od neho ľudskú prirodzenosť a po celý čas svojho života som s ním hovoril a ukazoval som mu cestu do neba. V tej dobe som mu preukázal veľa dobrodení, keď som dával svetlo slepým, sluch hluchým, chôdzu ochrnutým a život mŕtvym.

Teraz, keď som počul, s akou zúrivosťou kričali, aby bol prepustený Barabáš a ja aby som bol odsúdený na smrť a ukrižovaný, myslel som si, že mi pukne Srdce. Dcérenka, nemôže to pochopiť ten, kto to nezažil, aká je to bolesť prijímať zlo od toho, kto prijal len dobro!

Aké tvrdé je pre nevinného, keď počuje volať celý národ: Nech zomrie! Nech zomrie! Pokým väzňovi, ktorý by si zaslúžil tisíc smrtí, ľud volá: „Nech žije! Nech žije!“

To sú veci na rozjímanie, a nie na rozprávanie.“

ÔSMA BOLESŤ,

ktorú požehnaný Kristus niesol vo svojom Srdci pre nevďačnosť všetkých stvorení

Osvietená Kristom, Slnkom spravodlivosti, vysvetlila táto požehnaná duša túto nevďačnosť vlastnými slovami, ktoré sám za seba vyslovuje každý tvor s ohľadom na prijaté milosti a dobrodenia. Hovorí totiž, že cítila v srdci takú pokoru, že vyznávala Bohu s celým nebeským dvorom, že prijala od Boha viacej dobrodení ako Judáš a že ich prijala viacej ako celý vyvolený národ spoločne, že zradila Ježiša horšie a nevďačnejšie ako Judáš a oveľa horšie a s oveľa väčšou zatvrdilosťou ako nevďačný národ, ktorý ho odsúdil na smrť na kríži.

A v tejto svätej úvahe umiestnila svoju dušu pri nohách duše odsúdeného a prekliateho Judáša a z tejto priepasti vysielala nárek, krik a plač ku svojmu milovanému Bohu, ktorého urážala:

„Môj dobrotivý Pane, ako ti mám poďakovať za to, čo si pre mňa vytrpel, keď som s Tebou nakladala horšie ako Judáš?

Ty si svojho učeníka vydal na záhubu a mňa si si vyvolil za dcéru a nevestu.

Jemu si odpustil hriechy a mne z čistého milosrdenstva a dobroty si odpustil hriechy tak, akoby som sa ich nikdy nebola dopustila.

Jemu si zveril úrad nakladať s hmotnými statkami a mne, nevďačnej, si zveril toľko darov a milostí z duchovného pokladu.

Jemu si udelil milosť konať zázraky a so mnou si urobil viacej ako zázrak, keď si ma priviedol dobrovoľne na toto miesto do zasväteného života.

Ježišu môj, ja som Ťa predala a zradila nielen raz, ako on, ale tisíc a nekonečne krát. Ježišu môj, dobre vieš, že som Ťa zradila horšie ako Judáš bozkom pod zdaním duchovného priateľstva, opustila som Ťa a priblížila som sa k bránam smrti.

A ak Ťa tak zdesila nevďačnosť vyvoleného národa, čo Ti spôsobila moja nevďačnosť? Nakladala som s Tebou horšie ako oni, aj keď som od Teba prijala viacej dobrodení ako oni, moje pravé Dobro.

Ó, môj najsladší Pane, z celého srdca Ti ďakujem, že ako Židov z egyptského otroctva, si mňa vytrhol z otroctva tohto sveta, z hriechov, z rúk krutého faraóna, akým je pekelný démon, ktorý panoval podľa svojho zaľúbenia nad mojou úbohou dušou.

Ó, môj Bože, prevedená suchou nohou vodami mora svetských márností, skrze Tvoju milosť som prešla púšťou samoty svätej klauzúrnej rehole, kde si ma veľakrát sýtil svojou sladkou mannou, plnou všetkej chuti. Zakúsila som totiž, že všetky radosti sveta sú odporné v porovnaní s tou najmenšou duchovnou útechou.

Ďakujem Ti, môj Pán a dobrotivý Otec, že si mi toľkokrát na hore svätej modlitby Sinaj, dal svojim najsladším svätým Slovom zákon napísaný prstom tvojho milosrdenstva do najtvrdšieho kameňa môjho odbojného srdca.

Ďakujem Ti, najmilostivejší Vykupiteľ, za všetky víťazstvá, ktoré si mi dal nad mojimi nepriateľmi a hlavnými neresťami: zakaždým, keď som zvíťazila, prišlo víťazstvo len od Teba, zatiaľ čo zakaždým, keď som prehrala, bolo to pre moju zlobu a nedostatok lásky, môj vytúžený Bože.

Ty, Pane, si sa svojou milosťou narodil v mojej duši, ukázal si mi cestu a dal svetlo pravdy, aby som dospela k Tebe, pravý Raj. V čiernych temnotách sveta si ma uschopnil vidieť, počuť, hovoriť, kráčať, pretože som bola naozaj slepá a hluchá na všetky duchovné veci, prebudil si ma v Sebe, pravý Život, ktorý dávaš život všetkému živému.

Ale kto Ťa ukrižoval? Ja.

Kto Ťa bičoval pri stĺpe? Ja.

Kto Ti dal korunu z tŕnia? Ja.

Kto Ťa napájal octom a žlčou? Ja.“

Takýmto spôsobom rozjímala o týchto bolestných tajomstvách a prelievala veľa sĺz podľa milostí, ktoré jej Boh dával.

Nakoniec povedala: „Pane, vieš, prečo Ti hovorím, že som Ti urobila všetky tie veci? Pretože v Tvojom svetle som videla svetlo, to znamená, že som pochopila, že oveľa viacej Ťa zranili a spôsobili Ti bolesť smrteľné hriechy, ktorých som sa dopustila, než ako Ťa zarmútili a spôsobili Ti bolesť osoby, ktoré Ťa týrali fyzickým mučením.

Preto, Bože môj, nie je nutné, aby si mi dával spoznávať bolesti, ktoré Ti spôsobili všetky stvorenia, pretože potom, ako si mi dal milosť spoznať aspoň časť mojich neverností, môžem teraz – stále s milosťou, ktorú mi vlievaš – uvažovať, čo Ti spôsobili všetky stvorenia dokopy.

Pri tejto úvahe takmer omdlievam od úžasu, ktorý prebúdza Tvoja nesmierna láska a trpezlivosť s nami, tvojimi najnevďačnejšími stvoreniami, pretože nám nikdy neprestávaš zaisťovať všetky naše potreby duchovné, hmotné aj súčasné.

A tak, ako nie je možné spoznať, Bože môj, nespočetné veci, ktoré si vykonal pre tieto svoje nevďačné stvorenia na nebi, na zemi, vo vode, vo vzduchu, tak nie sme schopní pochopiť našu najnevďačnejšiu nevďačnosť.

Vyznávam preto a verím, že len Ty, Bože môj, môžeš poznať a vedieť, aká bola naša nevďačnosť, ktorá ako otrávený šíp zraňovala Tvoje Srdce toľkokrát, koľko existuje stvorení, ktoré boli, sú a budú a v každom okamihu sa dopúšťajú takýchto nevďačností.

Uznávam preto a vyhlasujem za seba a za všetky stvorenia túto pravdu: ako neuplynie ani jeden okamih, ani jedna hodina, jeden deň či mesiac, kedy by sme naplno nevyužívali Tvoje dobrodenia, tak neuplynie ani jeden okamih, hodina ani deň ani mesiac, ktoré by neboli plné nekonečných nevďačností.

A verím a uznávam, že táto naša najhoršia nevďačnosť bola jednou z najkrutejších bolestí, ktoré postihli Tvoju dušu.“

Končím týchto niekoľko slov o vnútorných bolestiach Ježiša Krista na Jeho chválu, v piatok 12. septembra v roku Pána 1488. Amen.

Mohla by som rozprávať o mnohých ďalších veciach, ktoré mi povedala táto sestra, na úžitok a útechu čitateľov. Ale Boh vie, že bude rozumné sa zdržať, aj napriek vnútornému nutkaniu, a to zvlášť preto, že táto požehnaná duša sa ešte nachádza vo väzení tohto úbohého života.

Snáď niekedy v budúcnosti mi Boh vnukne, aby som odovzdala ďalšie jej slová, ale teraz bude rozumnejšie, keď budem mlčať.

Prameň:http://lucedelmondo.forumfree.it 

 

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *