Svätá Veronika Giuliani – videnia o kňazstve

sv Veronika GiulianiObracajme sa so svojimi vytrvalými modlitbami ku svätej Veronike, aby urobila z našich kňazov dokonalý obraz Krista Kňaza, narodeného z Panny Márie, na slávu Otca a na spásu duší.

1. ÚVODOM

Keď som raz išla do kostola, aby som si vykonala duchovné sväté prijímanie, pocítila som silnú túžbu prijať sväté prijímanie. Ó! Keby som tak mohla prejsť týmito mrežami, aby som Ho mohla aspoň pobozkať! Keď som tak premýšľala, povedala som všetkým kňazom: „Keď sa cítite zarmútení pre nejakú prácu, prečo ihneď nebežíte k tomuto prameňu života?“

 

Ó, kňazi, ak ste nikdy nemilovali utrpenie, teraz je čas začať. Všetko vaše uspokojenie nech má miesto na holom kríži, tak to chce Boh, a len tak Boha úplne uspokojíte. Preto: „Nech žije kríž! Nech žije utrpenie!“

 

Kňazi, Boh sa chce s Vami spojiť skrze kríž. Nebuďte hluchí na Jeho volanie, bežte za Jeho výzvami, odpovedajte na Jeho milosti a na Jeho dary. On Vás chce, chce skrze Vás a Vaše konanie vykonať veľké veci v dušiach, ktoré zveril Vášmu vedeniu.

 

Ó, kňazi, toto Vám odporúčam, aby ste nikdy nenechali prejsť ani jediný deň svojho života bez toho, aby ste slúžili svätú omšu. Pretože, uisťujem Vás, že všetky škrupule, ktoré na Vás prichádzajú, sú dielom pokušiteľa, ktorý nechce, aby ste prijímali Božský Pokrm, ktorý je v Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej.

 

Kňazi, verte, že Vašim liekom na všetky Vaše choroby, je Božská Eucharistia; pretože keď sme slabí, Eucharistia nám dáva silu, keď sme chladní, Ona nás prehreje, keď sme zarmútení, teší nás, ale vôbec nie útechami, ktoré sami sledujeme, ale takými, ktoré nám posielajú viacej trápenia a súženia! Ó, áno! To sú pravé útechy, ktoré na nás pršia z neba.

 

Ó, kňazi! To, čo Vám odporúčam, je: buďte tyranmi sami sebe; nič si neodpúšťajte; umŕtvite v sebe všetko ľudské, všetku vlastnú chuť a všetko pozemské. Ak chcete postupovať na ceste dokonalosti, neobdivujte minulé veci, ale z okamihu na okamih skúmajte sami seba, aby ste boli viacej bdelí k tomu, čo Boh od Vás chce, t. j. Vašu smrť.

 

Žehnajte ruku, ktorá Vás prenasleduje; spovedníci, buďte verní Bohu, žite v dokonalom poriadku, zvlášť pokiaľ ide o duše rehoľníkov. Majte lásku nikdy neodpúšťať v rehoľných komunitách žiadne zlozvyky, ani tie najmenšie. Opakujem Vám to, pretože tieto veci sa Bohu veľmi nepáčia. Z jednej malej veci vzíde veľké: „Bdejte, bdejte!“

 

Ó, kňazi! Majte vždy na mysli, že Pán má zaľúbenie v tom, keď vidí svojich služobníkov v rýdzom utrpení, pretože v ňom sa s Bohom viacej zjednocujú. (…) Pretože nie je nič drahocennejšieho v tomto živote, ako utrpenie. Niet tu drahocennejšej veci ako je kríž, niet milšieho obsahu ani pravej radosti, než je konať Božiu vôľu, vôľu Najvyššieho Dobra; niet väčšej zábavy ani odpočinku než vyhľadávať utrpenie; niet ľúbeznejšieho oddychu než stáť pod krížom s milovaným Dobrom. A v tom všetkom nie je potrebné hľadať cit alebo duchovné uspokojenie, ale skôr horkosť; toto všetko je potrebné konať nie s nejakými rečami, ale vo vnútornom úkone: nechcieť nič iného ako to, čo chce Boh.

 

Nech Vám leží na srdci svätá láska, ó, kňazi, Boh Vám ponúka také príležitosti, neprehliadajte ich, ale sa cvičte v hrdinských skutkoch tak často, ako len môžete. To sú pravé plody, ktoré sa páčia Nebeskému Kráľovi.

 

Kňazi, dve slová vľúdnosti a lásky, Vás nestoja nič a skrze ne urobíte veľké kroky na ceste k dokonalosti. Viete to lepšie než ja, že nebo získavajú tí, ktorí sa ho zmocňujú, tak aj nás tieto násilia tiahnu vpred. Pristupujte k Najvyššiemu Dobru, porážajte sami seba s veľkodušnosťou a urobte, aby Vaše srdce ani Vaša myseľ neobsahovali ani najmenšiu myšlienku na odplatu za prijaté urážky. Tí, ktorí Vám ich spôsobili, nech sú Vám drahší ako ostatní. Tak sa zavďačíte Bohu.

 

  1. DUCHOVNÉ ZÁŽITKY

Raz, keď kňaz niesol prijímanie chorým sestrám a dal mi pobozkať malú pyxidu, Ježiško mi dal pocítiť veľmi živú vieru v Neho a povedal mi: „Dávam ti ho za tvojho duchovného vodcu a on ma bude vždy zastupovať.“ Keď sa potom vracal, videla som ho ako premeneného v Tú Božskú Osobu, ktorú držal v rukách. A cítila som, ako mi v srdci hovorí: „Dal som ti ho vidieť takého, za akého ho máš vždy považovať.“ Nevidela som už jeho liturgické rúcho, ale videla som ho pokrytého žiarou, taká bola viera, ktorú mi Boh daroval, že keď sa kňaz vracal, bola by som ho najradšej objala a bežala za ním. Keď mi kňaz, ktorý niesol prijímanie chorým, dal pobozkať túto Sviatosť, ktorú držal v rukách, nevidela som už jeho, ale bol úplne premenený na osobu nášho Pána, a to sa stávalo takým spôsobom, že nie som schopná to opísať.

 

Po nejakej dobe, keď som sa v noci modlila, upadla som do extázy a mala som toto videnie: Pán mi dal vidieť množstvo duší, pričom všetky držali v rukách rôzne kríže: jedny veľké, iné malé, a boli tiež rôzne oblečené. V jednej chvíli sa všetci zoradili a mohla som ich vidieť všetkých. (…) Prví mali veľmi veľký kríž a niesli ho v rukách, pretože boli spokojní, že ho majú, niesli ho s takým jasotom a s radosťou vyzývali svet, aby ich nasledoval. Druhí ho držali a objímali ako najdrahšiu vec; tretí ho niesli na ramenách a zdalo sa mi, akoby niektorí boli sklonení tvárou až na zem, tak veľmi ich ťažil. Pretože som túžila vedieť zmysel tohto videnia, Pán mi dal pochopiť, že tí, ktorí kráčali vpredu, boli duše kňazov, ktorí niesli kríž v rukách ako znamenie, že vynaložili veľa námahy, aby spoznali všetky veci, ich hodnotu a cenu. Druhí boli rehoľné osoby z rôznych rádov, objímali kríž, pretože milovali utrpenie a Pán im poskytoval nežnosti a žehnal ich. Tretí boli iné rehoľné a svetské osoby, ktoré niesli kríž s veľkou námahou, pretože boli leniví a ešte neskúsili, čo to znamená trpieť.

 

V jednom vytržení som odovzdala Pánovi všetkých kňazov, aby kráčali podľa Božieho zaľúbenia a všetci vykonávali kňazskú službu s onou dokonalosťou, akú vyžaduje ich úrad. Potom mi dal Ježiš uvidieť svoje otvorené Srdce a v ňom niektorých kňazov, a rýchlo zmizol.

 

V sústredenosti som videla vedľa kňaza dvoch anjelov, ktorí niesli v rukách dve zástavy: jednu bielu, druhú červenú. Chcela som poznať význam (…) Pán mi povedal: „Biela zástava je znamenie čistoty, akú vyžaduje tento úrad, t. j. stáť na mieste samotného Boha a to, že všetky radosti a všetky šperky a drahokamy, ktoré ju zdobili, boli získané utrpením vytrpeným vo výkone úradu, pretože každé, aj to najmenšie utrpenie pre pomoc dušiam, Boh pretvára vo svojej vyhni lásky, očisťuje a svojimi rukami premieňa na drahokamy a perly. Červená zástava naopak znamená víťazstvo nad všetkými protivenstvami a strasťami vytrpenými pre spásu blížnych.

 

V jednom videní mi dal Pán uvidieť kňaza s krížom v ruke, ktorý sa spojil s krížom, ktorý držal Ježiš, až sa z nich stal jeden kríž. Z Kristovho boku som potom videla vychádzať určitý lúč, ktorý zraňoval srdce kňaza. Tento lúč mu vlieval veľkú odvahu a silu (…) Aj z kríža začali vychádzať žiariace lúče ako plamene, ktoré akoby ho pálili, pretože ho celého obklopovali. Tieto plamene ho však robili stále krajším a postupne ho očisťovali, takže sa mi zdalo, že sa trblietal ako najžiarivejší krištáľ. V tej chvíli mi Pán povedal, že duše sa očisťujú len cestou utrpenia a kríža. Potom všetko zmizlo.

 

V jednom videní som videla kňazskú dušu, ako trpí v očistci, pretože tento kňaz sa dopustil rôznych nedostatkov počas šiestich rokov, kedy bol predstaveným, predovšetkým v spovednici, ale hlavne, že nechal u nás prejsť veľa nedbalostí namiesto toho, aby riešil tieto problémy nášho inštitútu. Trpel aj preto, že si robil prílišné starosti o svojich rodičov a pre veľa iných dôvodov, ktoré som nepoznala. Hustý dym, ktorý mu vychádzal z úst, pochádzal z nedbalostí, ktorých sa dopustil pri svätej omši; nakoniec sa nachádzal na opustenom mieste, na ktorom stál pre zaľúbenie, aké hľadalo jeho ľudstvo, pokým ho Boh nechával v živote opusteného a vyprahnutého.

 

Keď som sa zúčastnila svätej omši, v okamihu premenenia som upadla do vytrženia a videla som anjela strážneho, ako asistuje pri svätej obeti. Nepochopila som, kto bol celebrantom, ale videla som ho ponoreného do veľkého svetla a obklopeného anjelmi, ktorí sa nedali spočítať. Keď bol potom úkon prijímania, iný kňaz, ktorého som nepoznala, mi priniesol hostiu. Môj anjel strážny mi povedal, že to bol svätý Dominik.

 

Keď som sprevádzala kňaza, ktorý niesol Najsvätejšiu Sviatosť Oltárnu chorým, dal mi Pán pochopiť, akú dôstojnosť majú kňazi. V okamihu, keď som stála za ním, sa mi zdalo, že ho vidím premeneného na osobu Ježiša Krista. Pochopila som, ako si mám ctiť a s vďačnosťou si vážiť všetkých, ktorí predstavujú Ježiša Krista na zemi.

 

V jednom videní mi dal Pán uvidieť svoje Srdce otvorené dokorán ako prekrásnu izbu, ktorá bola ako horiaca vyhňa a vo vnútri bolo veľa duší, ktoré všetky horeli, ale súčasne sa očisťovali a ako sa očisťovali, boli odievané do bielych šiat. Medzi týmito dušami som videla aj kňazov, ktorí mali iné šaty ako ostatní. Ich šaty boli pokryté kvetmi. Kvety predstavovali množstvo duší, ktoré títo kňazi svojou službou vytrhli z rúk Satana a uviedli ich na cestu cností.

 

Pri jednej duchovnej obnove som sa obrátila na Pána a povedala som Mu: „Snúbenec môj, prosím Ťa len o jednu milosť, obetuj za mňa Nebeskému Otcovi to, čo si vytrpel počas 33 rokov za všetkých kňazov, aby si prebudil ich živú vieru, dokonalú a horiacu lásku. Môj Pane, chcela by som, aby boli všetci svätí, aby milovali Teba, Najvyššie Dobro. Zahrň ich svojou lásku, aby sa zbavili všetkého a vykonávali všetko s čistým a správnym úmyslom. Zvlášť im daj milosť, aby pristupovali k posvätnému oltáru s potrebnými milosťami.“ Pán mi odpovedal, že túto milosť dostanem, ale bude ma stáť veľa utrpenia.

 

Raz ráno, pred svätým prijímaním, mi dal spovedník krátku, ale účinnú útechu. Keď začal hovoriť, v hĺbke srdca som počula: „Ja, Boh vo sviatosti, hovorím v osobe tohto môjho služobníka.“ Pocítila som veľkú bolesť pre svoje nevďačnosti; zdalo sa mi, že sa nachádzam pred súdom: nie však na odsúdenie, ale vzatá na milosrdenstvo. V každom slove sa mi zdalo, že počujem samého Boha. Keď potom povedal, že sa rozhodol zmeniť mi meno, ak nezmením svoj život, zapôsobilo to na mňa tak, že som pocítila, ako mi puká srdce. Ale znovu som ožila a s rozhodnou dušou som urobila ako môj svätý Pavel; a Pán mi dôverne povedal: „Toto je, Anania, pre teba. Musíš mu povedať všetko a ukázať mu moje milosrdenstvo.“

 

Pri jednej svätej omši, vo chvíli premenenia a pozdvihovania, som uvidela kňaza ako v krištále a v jasnom mori. Keď pozdvihoval najsvätejší kalich, videla som, ako do tohto mora padá veľa kvapiek Najdrahšej Krvi a potom som uvidela vo vnútri určité veci, ktoré sa pohybovali a zostávali pri nohách kňaza. Keď kňaz vložil do kalicha kúsok hostie, ozval sa vo mne hlas, ktorý mi povedal význam tohto videnia: more, v ktorom sa kňaz nachádzal, predstavovalo samotného Boha a kňaz, ktorý pozdvihoval kalich, z ktorého padali kvapky Krvi, znamenali, že Boží služobník je úplne zjednotený s úmyslom obrátiť duše skrze Božskú a Najsvätejšiu Ježišovu Krv. Tie veci, ktoré sa pohybovali pri nohách kňaza, boli hriešne duše, ktoré skrze sviatosti získavali zvláštne milosti a svetlo.

 

V okamihu, keď kňaz pozdvihoval Svätú Hostiu, videla som, ako z nej vychádza žiara, takže tvár kňaza vypadala ako slnko.

 

Raz ráno, keď kňaz prijímal, bola som uchvátená a uvidela som, ako do neho vstupuje krásne dieťa celé zaliate krvou a korunované tŕním… Prúdy krvi vytekali hlavne zo svätých rán; pochopila som, že skrze tieto rany dostal kňaz zvláštnu milosť a to obrátenie jednej duše.

 

Spomínam si na jedno ráno, keď kňaz vstúpil do kláštora, aby priniesol prijímanie mojím chorým a pokým som ja prijímala, mala som milosť uvidieť nad rukou kňaza žiarivú hviezdu, ktorá visela vo vzduchu. Tento pohľad mi priniesol veľké uspokojenie. Po prijímaní som upadla do vytrženia, v ktorom mi Pán povedal, že tá hviezda bol On sám a že ma viedla podľa jeho zaľúbenia. Jeho skutky a jeho utrpenie sa stali mojimi vodcami a mojimi cestami, ako sväté rany mojim bezpečným prístavom.

 

  1. ÚVAHY O SVIATOSTIACH

Noc pred svätým prijímaním som nikdy nedokázala odpočívať, tak som ju prežívala v modlitbách a pokání a volala som Pána, aby duchovne prišiel do môjho srdca. Ó, Bože! Niekedy boli tieto účinky také krásne, že som cítila samu chuť a účinky sviatostného prijímania. Ihneď, ako som Ho zavolala, vstupoval do môjho srdca, takže som nestačila pochopiť, ako dokážete vy, kňazi, držať tohto Boha vo svojich rukách a nezošaliete od lásky. Samé toto pomyslenie ma privádzalo do bezvedomia.

 

Keď kňazi kázali o Najsvätejšej Sviatosti, bola moja duša taká spokojná! (…) Chcela by som, aby všetci uvažovali o tejto Božskej Sviatosti, aby jedného dňa dokázali pochopiť veľkú cenu tohto vynálezu Božej Lásky: aby mohol zostávať s nami, aby bol pokrmom našich duší! Ó, Bože! Je to skutočnosť, ktorá pri pomyslení na ňu vedie až ku šialenstvu. A pomyslite na toho, kto Ho prijíma s naozajstným citom! A kto Ho drží v rukách s naozajstným citom ako vy, kňazi! Myslím, že pri úkone premenenia to už nie ste vy a že sa cítite premenení v samotného Boha a som si istá, že sa stávate ohňom, pretože keď držíte v rukách samotnú Božskú Lásku, myslím, že celí planiete a nedokážete vysvetliť slovami, čo v tom okamihu robí Božia Láska vo vašich dušiach.

 

Často uvažujem a myslím na to, že keby sme naozaj uvažovali o hodnote Najsvätejšej Sviatosti, zbláznili by sme sa pre moc a silu, akú dáva tak veľká Láska. Ó, Bože! Naše srdce sa stáva chrámom Najsvätejšej Trojice. Pri úkone svätého prijímania môžeme povedať: „Ave templum totius Trinitatis“ (Zdrav buď, chrám Trojice). To, čo ľudská myseľ nedokáže pochopiť, prichádza, aby vstúpilo do našich duší a zjednotilo sa s nami. A v noci som premýšľala, ako by som sa mohla čo najlepšie pripraviť na prijatie Božskej Sviatosti. Myslím, že vy, kňazi, nikdy nespíte a nedokážete sa sýtiť iným duchovným pokrmom. Myslím, že len v Ňom nachádzate svoje uspokojenie a že tento Božský Sviatostný Pokrm je pre vás všetkých životným pokrmom, myslím, že iný ani nepožívate.

 

Vo sviatosti pokánia sa duše obmývajú z hriechov, obnovujú sa tak drahocenným krstom, akým je Najsvätejšia Ježišova Krv. Jedna jediná kvapôčka by postačila na spásu celého sveta a miliónov svetov, keby existovali. Ó, Bože! Aká je to milosť! Mala som niektoré zjavenia o Sviatosti Oltárnej a o pokání (…), na ktorých záležalo všetko naše dobro, a bolo mi povedané, že každý kňaz by mal sláviť obetu svätej omše s takou čistotou, aby bol jasný ako krištáľ.

 

Pri jednom prijímaní mi dal Pán takú vieru k Najsvätejšej Sviatosti a tiež k osobe, ktorá predstavuje samotného Pána (kňaza), a také svetlo o tom všetkom, že to nedokážem vypovedať. Zostala mi len úcta, pokora, poslušnosť a tiež uchvátenie, že som si pripadala ako mŕtva na aj najmenší pokyn vyslovený kňazom.

 

V jednom vytržení mi Pán dal pochopiť, že zakaždým, keď prijímame sväté prijímanie pre svoju dušu, je to vždy znovu ako nové zasnúbenie pre vnútorné láskyplné zjednotenie, ktoré Boh v nej koná. (…) Tento dar, ktorý Boh dáva všetkým dušiam, aby im dal sám Seba za pokrm, uzatvára v sebe všetky dary a milosti, ktoré nám Boh vždy udeľuje a preto náš život, a zvlášť život kňaza, musí byť ustavičný nástroj k príprave na taký veľký dar.

 

Často, keď ku mne hovoril spovedník, sa mi zdalo, ako by som bola bez seba a prepadala ma veľká bázeň. (…) Zdalo sa mi, že sa nachádzam pri Božích nohách a počúvam samotného Boha. Po takýchto vnútorných pocitoch som si vykonala svätú spoveď a súčasne mi Boh doprial zvláštnym spôsobom pocítiť bolesť nad svojimi hriechmi. Keď mi potom spovedník dával rozhrešenie od mojich hriechov, pociťovala som, že Boh potvrdzuje svoje požehnanie tým že obmýva moju dušu Svojou Drahocennou Krvou.

 

V jednom videní Pán karhal môj odpor voči spovedníkovi. Povedal, aby som slepo a bez akejkoľvek výhrady poslúchala toho, kto stojí na Jeho mieste, pretože spovedníkov hlas je Jeho hlas. On hovorí na jeho mieste. Povedal mi, už neviem čo, o tom, kto stojí na Jeho mieste a nedokázala by som o tom nič povedať. Viem len, že keď pristupujem do spovednice, veľmi ma zaujme to, kto tam je. A zdá sa mi, že som pri nohách samotného Ježiša Krista.

 

  1. „JUDÁŠOVIA“, ZRADCOVIA

Túto noc, po dlhom trápení, som mala videnie, v ktorom mi Pán ukázal veľa kňazov, všetkých oblečených do kňazského rúcha, ale súčasne mi dal pochopiť, že je medzi nimi veľa judášov a nepriateľov. (…) A náhle sa časť z nich stala pekelnými tvormi, a čo horšie, samotnými démonmi. Pri tomto strašnom pohľade Pán od hlavy až po päty ronil krv. Pritom mi povedal, že krv, ktorú prelieva, spôsobujú hriechy a svätokrádeže, ktorých sa dopúšťajú títo kňazi, ktorí boli ako meče a bodáky, ako množstvo rán a úderov proti Jeho Božskému Majestátu. A dal mi uvidieť, že Jeho Predrahá Krv tečie na zem ako rieka, a ja som videla, ako málo úcty a málo uvedomenia prejavujú tí, ktorí majú moc držať Ho v rukách, ale tiež ho nehodne prijímať, a to robia všetci tí, ktorých mi ukázal.

 

Opýtala som sa Ho, či mi dovolí, aby som ich napomenula, ale On mi povedal: Tí si to neuvedomia až do Posledného súdu. Všetci sú odsúdení do večného ohňa. Odpovedala som: „Nech sa stane Tvoja svätá vôľa. Ale, povedz mi, Pane, nevyvolil si si mňa, aby som bola sprostredkovateľkou medzi Tebou a hriešnikmi? Nuž, som pripravená dať život a krv pre Tvoju slávu a pre spásu týchto duší.“

 

Pán mi povedal: Áno, to všetko je pravda, ale pre takých, ako sú oni, už niet lieku, pretože po Mne ustavične šliapu a bičujú Ma. Keď to povedal, Jeho Tvár nadobudla prísny výraz a povedal: Odíďte, zlorečení! Ó, Bože, ihneď som uvidela, ako zmizli v hustom dyme. Naopak, tých, ktorí zostali v kňazskom rúchu, Pán blahoslavil a potvrdil ich ako správcov svojho Tela a svojej Krvi. (D I, 926)

 

Raz mi dal Pán pochopiť, ako veľmi sa mu nepáčia urážky, ktorých sa dopúšťajú rehoľníci, a zvlášť tí, ktorí sa stali správcami Jeho Najsvätejšieho Tela a Krvi, t. j. kňazi. Pán mi povedal: Títo sú príčinou, ktorá strháva do priepasti celý svet, pretože sú to tí, ktorí si posluhujú Mnou, berú Ma a držia vo svojich rukách nie preto, by ma oslavovali, ale aby Ma tupili a urážali. Potom mi povedal: Pozri! A hneď som videla, ako sa z nich stali bytosti strašnejšie ako samotní démoni: Nemôžem mať pre nich zľutovanie, nie, nie, nie! A znovu ich od seba zavrhol s prekliatím.

 

Po svätom prijímaní som upadla do extázy a videla som osláveného Pána, ktorý mi povedal: Som tvoj Ženích (…) Zostávaj vo Mne. Utvrď sa v Mojej Vôli a nepochybuj. Som tu pre teba. Aké je tvoje najvrúcnejšie prianie? V tom okamihu som mu odporučila jednu osobu a On mi ju v rovnakom okamihu ukázal. Vyzerala ako démon v pekle, tak strašný, že sám Pán si zakrýval tvár, aby ju nevidel. Opýtala som sa Pána, kto je táto príšera, a On mi povedal, že je to tá osoba, ktorú Mu odporúčam. Môj Bože, ako ma vydesila! Nemôžem povedať, kto to je, aj keď nie je z tohto mesta, ale je tu a je to kňaz. Boh mi dal pochopiť, že tento kňaz všetko svoje zmýšľanie zameriava na pozemské veci, že mu veľmi záleží na ľudských poctách, a to je vec, ktorá sa Bohu veľmi nepáči, pretože takéto srdcia sú pripútané k bohatstvu, vládne v nich skrytá pýcha, akú Pán nemôže zniesť, zvlášť nie u kňazov.

 

Pochopila som, že Pán sa ocitá v rukách takýchto osôb, akoby bol v rukách Judáša, zradcu. Potom tá osoba ihneď zmizla v hustom dyme.

 

Keď som Pánovi odporúčala súčasné potreby, ukázal mi, ako je urážaný judášmi, ktorí ho každý deň zrádzajú na svätom oltári. Začala som Mu teda ponúkať obete, prosila som ho za odpustenie mojich hriechov a mojich nevďačností, prosila som Ho pre Jeho lásku, aby ich netrestal. Ponúkla som sa, že budem trpieť mučenie a tresty ako pokánie za svoje hriechy a za hriechy druhých. Žiadala som Ho o duše, o všetky duše a povedala som: „Bože môj, Ty si celý Láska, preukáž mi milosť, odlož tresty a odpusť nám! Ponúkam sa Ti, že budem trpieť muky z lásky k Tebe.“ Keď som to povedala, videla som, že mi preukáže milosť, ale len pre tento jedenkrát. Ihneď som odpovedala: „Bože môj, chcela by som túto milosť navždy!“ On mi odpovedal: Udeľujem ti ju teraz, ale navždy nie! Pán bol skutočne urážaný.

 

Raz ráno, po duchovnom svätom prijímaní, som zakúsila rovnaký pocit ako pri sviatostnom prijímaní a ocitla som sa v extáze. Spomínam si, že mi Boh odporučil zvlášť kňazov, predovšetkým tých, ktorí nie sú v Božej milosti, pretože je ich veľa, a ako veľa!

 

V jednej extáze mi Najsvätejšia Mária povedala: Dcéra, veľa kresťanov žije ako šelmy. Medzi veriacimi nie je viera, žijú, akoby Boh neexistoval. A môj Syn má už pripravený bič, aby ich potrestal… Ó, koľko kňazov a koľko rehoľníkov uráža Boha! Tí všetci šliapu po sviatostiach, pohŕdajú Najdrahšou Ježišovou Krvou a šliapu po Nej. Tí otravujú komunity a celé mestá: sú ako nakazení morom, majú meno kresťania, ale sú horší ako neveriaci. Dcéra, modli sa, posti sa, trp tresty a snaž sa, aby to robili všetci, aby Boh odložil bič.

 

            Na konci svätej omše som požiadala Najsvätejšiu Máriu, aby požehnala spolu s kňazom mojich predstavených, moje spolusestry, všetkých, ktorí pomáhajú mojej duši, pápeža a všetkých úbohých kresťanov, a Ona mi odpovedala: Pápež má málo tých, ktorí sú praví kresťania. Dcéra, modli sa a vyzývaj k modlitbe, predovšetkým kňazov, ktorí zle zaobchádzajú s mojim Synom. Vedz, že teraz nastala doba, keď je len málo tých, ktorí sa spasia. Všetci urážajú Boha a protivia sa Jeho zákonu, ale hriechy, ktoré sa Bohu najviac nepáčia, sú tie, ktorých sa dopúšťajú rehoľníci a kňazi, ktorý každý deň ráno nehodne prijímajú. Ó, ako veľa ich ide do pekla! Dcéra, Boh chce, aby si trpela a modlila sa za nich za všetkých.

 

            Panna Mária opísala Veronike sedem miest, tých najbolestnejších, aké v pekle sú a komu sú určené:

Prvé miesto, kde je pripútaný sám Lucifer a s ním Judáš, ktorý mu robí sedadlo, a tam sú tí, ktorí sú nasledovníkmi Judáša. Druhé miesto je to, kde sú všetci hodnostári a preláti svätej Cirkvi, pretože boli vyzdvihnutí k dôstojnosti, a oni zvrátili pocty a vieru, šliapu po Krvi Ježiša Krista, môjho Syna, nesmiernymi hriechmi. (…) Na treťom mieste, ktoré si videla, sú rehoľníci a rehoľníčky. Na štvrtom mieste sú všetci spovedníci, ktorí oklamali duše, svojich penitentov, na piatok mieste sú duše sudcov a správcov spravodlivosti. Na šiestom mieste sú všetci predstavení a predstavené rehoľníkov. Na siedmom mieste sú všetci tí, ktorí chceli žiť podľa vlastnej vôle a dopúšťali sa hriechov, zvlášť telesných.

 

            Najsvätejšia Panna svätej Veronike povedala: Vo vytržení si bola prenesená do pekla, aby si zakúsila nové muky, a po svojom príchode si videla, aké veľké množstvo duší padá do pekla a každá z nich tam má miesto svojho trápenia. Spoznala si, že sú to duše rôznych národností a rôznych stavov, kresťania aj neveriaci, rehoľníci aj kňazi. Tí poslední sú Lciferovi najbližšie a trpia tak, že to ľudská myseľ vôbec nemôže pochopiť. Keď tieto duše prídu do pekla, celé peklo slávi sviatok, okamžite zakúšajú pekelné muky a urážajú Boha.

  

  1. NAJSVÄTEJŠIA PANNA MÁRIA A KŇAZI

             Najsvätejšia Panna Veronike povedala: Dcéra moja, ak kňazi zostávajú v pokore a budú vždy verne vykonávať svoju službu, budem im vždy po boku. Svetské pocty vedú duše do záhuby, svätá pokora posväcuje.

 

            Cez svätú omšu som mala videnie Ježiša a Najsvätejšej Panny Márie. Všetci svätí a anjeli asistovali kňazovi, ktorý bol práve v úkone premenenia: dva lúče, z ktorých jeden vychádzal zo Srdca Ježišovho a druhý z Máriinho, ho osvecovali a robili ho tak jasným, že sa javil ako rýdzi krištáľ.

 

            Po premenení, pri pozdvihovaní Najsvätejšej Sviatosti som jasne videla, že sa z kňaza stal akoby serafín a Hostia žiarila ako slnko. (Prirovnávam to tak, ale materiálne slnko je v porovnaní s ním tmavé.) Najsvätejšia Panna uprela svoj zrak na Svätú Hostiu a hlboko sa uklonila spolu so všetkými svätými, ktorí okolo vytvárali veniec v priebehu celej svätej omše.

 

Pri všetkých žehnaniach, ktoré konal kňaz v priebehu svätej omše, som videla, ako ho Panna Mária sprevádza a trikrát mu dala zvláštnym spôsobom svoje požehnanie. Prvýkrát – keď premieňal, druhýkrát – keď vzal Najsvätejšiu Sviatosť do rúk, aby ju prijal a tretíkrát – keď dával požehnanie ľudu. Zdalo sa mi, že v týchto požehnaniach udeľovala Najsvätejšia Panna duši kňaza zvláštnu milosť a dala mu znovu pochopiť, že je mu stále nápomocná.

 

Pri jednej svätej omši som mala tú milosť vidieť Pannu Máriu, ako berie do svojich zopätých rúk ruky kňaza, Najsvätejšiu Hostiu a prijíma s ním… Zdalo sa mi, že z Máriinho Srdca vychádzal lúč, ktorý sa spájal s Hostiou a vnikal do srdca kňaza spolu s Najsvätejšou Sviatosťou. V tom okamihu som pochopila, že sama Mária viedla a riadila kňaza vo všetkom, čo konal.

 

Raz, vo chvíli, keď sa kňaz modlil omšové texty, bola som vo vytržení a zdalo sa mi, že moji anjeli strážni asistovali pri svätej omši, pokým kňaz premieňal. Mali v rukách dva kalichy (jeden s Najsvätejšou Ježišovou Krvou a druhý s Najsvätejšími Slzami Panny Márie). Keď kňaz pozdvihoval Najsvätejšiu Sviatosť – tak Hostiu ako Kalich, robili to isté s dvomi kalichmi a obetovali Bohu túto Najsvätejšiu Krv a tieto Slzy. Pri úkone prijímania som bola mimo svojich zmyslov a moji anjeli ma položili k nohám Najsvätejšej Panny Márie pri päte oltára. Kňaz a Panna Mária mi podali sväté prijímanie a pri tomto úkone som pocítila všetky city srdca a s nimi aj Máriinu bolesť.

Zdroj: Denník sv. Veroniky Giuliani, Sestry františkánky Nepoškvrnenej, Konvent v Murate, Castello

 

One thought on “Svätá Veronika Giuliani – videnia o kňazstve

Napísať odpoveď pre náušnice Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *