Divotvorná svätá Filoména

Mladá svätica, panna a mučenica, pochádzajúca z najrannejších dôb Cirkvi. Získala si mimoriadnu úctu pápežov, biskupov, svätcov i mystikov. Pápež Gregor XVI. sa k nej utiekal ako k „divotvorkyni“ 19. storočia, bl. Pápež Pius IX. ju vyhlásil za „patrónku Detí Panny Márie“. Sv. Ján Mária Vianney jej pripisoval všetky svoje zázraky a vyhlasoval: „Vždy, keď som požiadal svoju drahú malú sväticu o pomoc, odpovedala mi príhovorom“. Pauline Jaricot  (1799-1862), zakladateľka „Živého ruženca“ a „Diela šírenia viery“, bola 10. augusta 1835 v Mugnane zázračne uzdravená. Navrhla, že bude vzývať sv. Filoménu ako „pomocnicu misionárov“. Vášnivou ctiteľkou svätice bola služobnica Božia sestra Maria Luisa di Gesú(1799-1875) – založila v Neapole kongregáciu „Obláti bolestnej Panny Márie a sv. Filomény. Sv. Madeleine Sophie Baratová  (1799-1865) dôsledne prosila sv. Filoménu, keď mala problémy so založením svojho spoločenstva Rehoľníc Najsvätejšieho Ježišovho Srdca a jej zázračnému príhovoru pripisovala uzdravenie zverenca. Sv. P. Chanel (1803-1841), prvý svätý mučeník z Oceánie, kázal o sv. Filoméne a povedal, že to bola ona, ktorá po Panne Márii bola hlavnou orodovníčkou v jeho apoštoláte. Sv. P. Peter Julián Eymard SSS (1811-1868), zakladateľ Kongregácie kňazov Najsvätejšej Sviatosti, bol vyliečený z ťažkej choroby po návšteve J. M. Vianneya, ktorý mu poradil, aby sa modlil novénu k sv. Filoméne. Sv. P. Jozef Damian de Veuster z Molokai (1840-1889), kňaz malomocných, zasvätil sv. Filoméne svoj prvý farský kostol a prvý domov. Ďalšími ctiteľmi sv. Filomény z radov svätcov sú napr. sv. Magdaléna de Canossa, bl. Bartolomej Longo či sv. Ján Nepomuk Neumann.

Prehľad schválenia úcty ku svätej Filoméne a autorizácia liturgie Svätým stolcom

Lev XII. (pontifikát 1823-1829) povolil 15. marca 1826 sláveniesvätej omše na jej sviatok (11. august, pretože 10. august už bol obsadený sviatkom sv. Vavrinca)

Gregor XVI. (1831-1846) Kongregácia pre bohoslužbu povolila 6. septembra 1834 slávenie spievanej svätejomše (Missa cantata) na 10. augusta, t. j. na deň prevezenia telesných pozostatkov sv. Filomény do Mugnana, keď tento deň pripadne na nedeľu. Svätý otec povolil 30. januára 1837 oficium (liturgickú dennú modlitbu) „ku cti svätej Filomény, panny a mučenice“, dozoroval proces týkajúci sa Filoméninho mučeníctva, bol veľmi obozretný i napriek tomu, že sám bol svedkom zázračného uzdravenia na príhovor sv. Filomény, ktoré sa týkalo Pauline Marie Jaricot. Tento zázrak bol pre neho taký pôsobivý, že ho v roku 1835 vyhlásil za „prvotriedny zázrak“. Vyhlásil sv. Filoménu za „thaumaturgu“ (divotvorkyňu) 19. storočia a oficiálnym dekrétom ju menoval za patrónku Svetového živého ruženca. Osobne daroval jej svätyni v Mugnane nádhernú zlatú a striebornú lampu a požehnal jeden z obrazov svätice určený k prejavom verejnej úcty. Bol známy svojim výrokom: „Modlite sa ku svätej Filoméne, o čokoľvek ju požiadate, ona vám to vyprosí.“

Pius IX. (1846-1878), ctiteľ a obdivovateľ sv. Filomény, ju dekrétom vymenoval za patrónku Máriiných detí, 15. apríla 1858 ustanovil vlastnú svätúomšu a vlastné oficium ku cti sv. Filomény.

Lev XIII. (1878-1903) šíril lásku a dôveru ku sv. Filoméne, podpísal najvyššie uznanie pre Bratstvo sv. Filomény, keď ho povýšil na arcibratstvo a daroval mu veľa odpustkov, doporučoval nosenie „pásu“ sv. Filomény a vyhlásil plnomocné odpustky pre tých, ktorí ho budú nosiť. Ustanovil patrocínium sv. Filomény na nedeľu po 10. januári.

Sv. Pius X. (1903-1914) vyslovil známu vetu: „Najväčším argumentom (il piu grande argomento) v prospech kultu sv. Filomény je farár z Arsu.“ V roku 1905, pri príležitosti 100. výročia prenesenia telesných pozostatkov sv. Filomény do Mugnana, ním bol P. Ján Mária Vianney, arský farár, blahorečený.

Vzácny nález

Dňa 24. mája 1802 urobili pri vykopávkach v starých katakombách svätej Priscilly (alebo sv. Prisky – dnešná via Salaria v Ríme) archeológovia vzrušujúci objav. Pri prieskumoch v hrobových poliach v blízkosti „gréckej kaplnky“ narazili na ešte neobjavený hrob vytesaný do skaly. Nasledujúci deň, 25. mája 1802, zostúpil vatikánsky supervisitor Fr. Filippo Ludovici do podzemia s niekoľkými ďalšími pozorovateľmi a nový hrob oficiálne zdokumentoval. Bolo zistené, že je uzavretý tromi terakotovými dlaždicami usporiadanými vedľa seba. Náhrobný kameň, ktorý bol nápadný už svojim materiálom, bol trojdielny, z vypálenej hliny. Hrobové miesto bolo uzavreté tromi pálenými tehlami. Na kameňoch, ktoré 14. augusta 1827 pápež Lev XII. daroval svätyni v Mugnane, je nápis červenou farbou: LUMENA. PAX. TECUM. FI. (Logickým usporiadaním získame nápis: FILUMENA PAX TECUM.) Symboly hovorili o panenstve a mučenícte – kotva, tri šípy, nástroj bičovania – deväťchvostový bič, palma, ľalia.

V samotnom hrobe boli nielen drahocenné telesné pozostatky, ale aj váza, tenkostenná nádoba, rozlomená na dve časti. Jedna časť bola zachovalá a na stenách zostali viditeľné stopy krvi. V hrobe neboli nájdené žiadne záznamy o mučeníkoch, ktoré by mohli byť vodítkom k osobe, dobe a spôsobu smrti. Vykopávky boli ihneď zastavené. Msgr. Filippo Ludovici, správca svätých relikvií, protokolárne otvoril hrobku za účasti odborníkov a zainteresovanej verejnosti dňa 25. mája, deň po náleze. Telesné pozostatky patrili zjavne mladej dievčine vo veku 12-13 rokov. S vázou, tzv. ampelou, kam bola v ranných dobách hromadená krv mučeníkov, bol urobený pokus – šupiny údajnej krvi zachytiť do kryštálovej nádoby. Okamžite došlo k podivuhodnej premene: krvné čiastočky, akonáhle sa ocitli v nádobe, sa zaleskli ako najčistejšie zlato, iné ako striebro a ďalšie zase ako drahokamy. (Porov. žalm Drahocenná je krv jeho zbožných.) Mnohí svedkovia tejto jedinečnej premeny boli hlboko pohnutí a ďakovali Bohu za oslávenie svätice Philumeny – Filomény, ktoré bolo demonštrované týmto osobitným spôsobom. Prítomní cirkevní hodnostári boli presvedčení, že na nebi medzi oslávenými vyšla nová hviezda. Telesné pozostatky boli nasledujúci deň prenesené do Vatikánu. „Videli sme všetci, že sa jej krv zmenila na niekoľko vzácnych diamantov rôznych farieb, na striebro a zlato“, vyhlásil kardinál Rufo Scillo, keď zapečatil relikviár. „Tridsaťkrát a možno aj štyridsaťkrát som mal šťastie vidieť tento úžasný poklad. Premena bola taká úchvatná: drahokamy, rubíny a smaragdy, čiastočky zlata a striebra boli zmiešané s krvou.“ (P. Paul Sullivan, dominikánsky kňaz z Lisabonu)

Prenesenie pozostatkov do Mugnana

Kňaz don Francesco di Lucia prišiel do Ríma sprevádzaný biskupom Bartolomeom de Caesere s túžbou získať pre svoju domácu kaplnku v Mugnane pri Neapole pozostatky nejakého mučeníka, s úmyslom duchovne oživiť svoju farnosť. V tomto predsavzatí ho podporoval aj biskup Caesere. Keď dorazili do Ríma, strážca relikvií im otvoril sálu a dal donovi Francescovi vybrať medzi mnohými relikviami. Náhle bol don Francesco zaplavený neobyčajným prílivom radosti – ani netušil, že stojí pred telesnými pozostatkami sv. Filomény. Prostredníctvom zvláštnej pomoci biskupa Msgr. Bartolomea de Caesere, menovaného do Noly – kde Mugnano patrilo, zveril pápež Pius VII. v roku 1805 posvätné pozostatky „Filumeny“ Francescovi di Lucia pre farnosť v Mugnane. Keď don Francesco prevážal v auguste 1805 telesné pozostatky svätice do svojej farnosti v Mugnane, bol nútený pochopiť, akú „originálnu sväticu“ si vezie. Cesta s jej pozostatkami domov do Mugnana sa vyznačovala neobvyklými udalosťami, ktoré sú zdokumentované samotným donom Francescom. Na jednom mieste počul kňaz klopanie, ktoré prichádzalo zo schránky obsahujúcej pozostatky mučenice. Vzhľadom k tomu, že klopanie neprestávalo, don Francesco si uvedomil, že nepripravil posvätnej relikvii náležité pietne miesto vo svojom voze. Až keď schránku s relikviou umiestnil dôstojne, prestali z nej vychádzať podivné zvuky. Keď zastavil v Neapole v dome rodiny Terres, začali tam prvé zázraky uzdravení, ktorými sa sv. Filoména stala slávnou. Sluha, ktorý asistoval pri nesení pozostatkov panny mučenice, bol okamžite vyliečený zo zápalu obličiek. Právnik, ktorý bol zavedený do rodinnej kaplnky, bol okamžite vyliečený z ťažkého zápalu sedacieho nervu. Žena, ktorá trpela rakovinovým nádorom a na druhý deň bola pre ňu naplánovaná amputácia, bola náhle uzdravená z rakoviny a šíriacej sa sneti v okamihu, keď bola relikvia sv. Filomény prinesená k jej rane. Akonáhle bolo posvätné telo Filomény prinesené do kostola Panny Márie Milostivej, zvony začali zvoniť samé od seba. Jeden ochrnutý z mesta bol okamžite uzdravený len vypočutím týchto zvonov a k úžasu všetkých prítomných bežal ihneď do kostola. V prvom týždni po príchode Filomény ponorila matka slepého syna prsty do oleja lampy horiacej vedľa schránky s relikviou svätice a potrela jeho oči – syn bol okamžite uzdravený. To sú príklady len z prvého týždňa, kedy sa vďaka prosby svätice dialo množstvo zázračných uzdravení.

Zjavený životopis svätej Filomény

Dňa 3. augusta, keď bola sestra Maria Luisa di Gesú po svätom prijímaní ponorená do vďakyvzdávania, náhle sa je zavreli oči a napriek veľkému úsiliu ich nedokázala otvoriť. Počula veľmi nežný hlas:

            Moja najmilšia sestra, 10. august je deň, kedy som zakončila svoj pozemský život a vošla do neba, kde ma môj Ženích uviedol do vlastníctva večných skutkov, ktorých prijímanie nedokáže ľudský intelekt pochopiť. Jeho múdrosť tiež spôsobila, že prenesenie relikvií do Mugnana, bez ohľadu na plány kňaza, ktorý ich dostal, sa nestalo 5. augusta, ako si určil, ale až 10. augusta, a vôbec nie v úplnej tichosti, ale za všeobecného jasania a výkrikov radosti, do kostola v meste, kde som teraz uctievaná, takže deň mojej mučeníckej smrti sa pre mňa mimoriadnym spôsobom stal po 1500 rokoch dňom mojej oslavy na zemi…

A pokračovala popisom svojho života, umučenia a smrti:

Moja milá sestra, som dcéra vládcu malého štátu v Grécku, moja matka mala tak isto kráľovskú krv. Pretože nemali žiadne deti a boli ešte pohania, neprestajne prinášali obety svojim falošným modlám, aby počali bábätko. Lekár z Ríma, istý Publius, ktorý je teraz v nebi, bol v otcových službách a býval v našom paláci. Bol kresťan. Videl smútok mojich rodičov a mal súcit s ich slepotou ducha. Odvážil sa, inšpirovaný Duchom Svätým, hovoriť s nimi o katolíckej viere. Sľúbil im, že akonáhle príjmu kresťanstvo, narodí sa im potomok. Milosť, ktorá doprevádzala jeho slová, osvietila ich rozum a zvíťazila nad ich pochybnosťami. Prijali teda katolícku vieru a dostali predmet svojich túžob, ktorý im Publius prisľúbil.

Po mojom narodení mi dali meno Lumena, aby vyjadrili „svetlo viery“, ktorého som bola plodom. Nežná láska, ktorú mi rodičia prejavovali, bola taká veľká, že ma chceli mať stále pri sebe. To bol tiež dôvod, prečo ma vzali so sebou aj do Ríma, kde môj otec musel odcestovať, pretože sa mu tyranský cisár Dioklecián vyhrážal vojnou. Mala som vtedy 13 rokov.

            Keď  sme prišli do hlavného mesta ríše, všetci traja sme sa pobrali do cisárskeho paláca, kde sme mali mať audienciu. Len čo si ma Dioklecián všimol, upieral svoj pohľad už len na mňa. Celú dobu, čo otec vľúdnymi slovami hovoril o dôvodoch svojho ospravedlnenia, sa zdalo, že sa vôbec nevie zbaviť svojej fascinácie mojou osobou. Keď otec dohovoril, cisár mu odpovedal, že sa už nemusí znepokojovať, nech sa zbaví všetkých obáv a myslí len na svoje šťastie. Dodal: „Dám ti k dispozícii celú moc svojej ríše a nežiadam za to nič iné ako ruku tvojej dcéry.“ Môj otec, zaslepený cťou, ktorej sa mu dostalo a ktorá prevyšovala všetky jeho očakávania, prijal návrh cisára s radosťou. Keď sme sa vrátili do nášho obydlia, vynaložili rodičia všetko mysliteľné úsilie, aby ma presvedčili prijať Diokleciánovo prianie a neprotiviť sa ich vlastnému prianiu. Povedala som im: „Vy by ste chceli, aby som porušila prísahu, ktorú som dala pred dvomi rokmi Ježišovi Kristovi, len preto, aby som sa zapáčila nejakému človekovi? Moje panenstvo je zasvätené Bohu a ja s ním už nemôžem disponovať.“

            Otec namietal: „Bola si príliš mladá, aby si mohla urobiť taký závažný sľub.“ Prikázal mi, aby som prijala Diokleciánovo dvorenie a pripojil aj hrozby. Milosť Božia ma však urobila neoblomnou. Môj otec potom predniesol Diokleciánovi moje námietky. Pretože však nechcel porušiť svoje slovo, myslel si, že je nutné, aby ma tam osobne doviedli. Ale ešte predtým som musela obstáť pred náporom otcovej nevôle aj nehy. Aj moja matka bola na jeho strane a použila všetky prostriedky, aby ma láskaním aj hrozbami zneistila v mojom presvedčení. Nakoniec mi obidvaja padli k nohám, zaprisahávali ma so slzami v očiach a prosili ma, aby som sa nad nimi zmilovala. „Dieťa moje,“ volali, „maj súcit so svojim otcom a so svojou matkou, zľutuj sa nad svojou rodnou zemou a našimi poddanými.“ Odpovedala som: „Nemôžem a ani nesmiem. Svoje panenstvo som zasľúbila Bohu – sľub má prednosť pred vami, pred mojou rodnou zemou, pred všetkým ostatným. Moja ríša je v nebi.“

            Tieto slová ich uvrhli do zúfalstva. Priviedli ma pred cisára. Ten hneď použil svoju moc, mysliac si, že ma tým získa. Ale všetko jeho lichotenie, hrozby a sľuby neboli na nič. Prudko sa rozhneval a dal ma uvrhnúť do väzenia vo svojom paláci, kde ma prikovali do reťazí. Presvedčený o tom, že bolesť a hanba zlomia môj odpor, ktorý mi vlieval môj Ženích, prichádzal ku mne každý deň, dal mi sňať reťaze, aby som mohla zjesť trochu chleba a vody, čo mi priniesli. Odpor, na ktorý znovu narážal, ho len pobádal, aby mi spôsoboval ďalšie muky. Avšak modlitba ma držala vzpriamenú a ja som nepoľavila v úsilí nepretržite sa zverovať Ježišovi a Jeho Najčistejšej Matke.

            Po 37 dňoch svojho pobytu v žalári som uvidela Preblahoslavenú Pannu Máriu, obklopenú nebeskou žiarou, v náručí s Božským Dieťaťom. Povedala mi: „Ešte tri dni budeš trpieť v tomto žalári a po štyridsaťdňovom väzení opustíš toto miesto bolesti.“ Pri tejto správe sa moje srdce naplnilo úžasnou radosťou. Avšak, keď Kráľovná anjelov dodala, že z väzenia budem prepustená preto, aby som trpela ešte horšie muky a obstála v ešte urputnejšom boji, než boli tie predchádzajúce, moja radosť sa premenila na strach. Robila som si radostné nádeje, že ma čoskoro zabijú. Mária mi však povedala: „Odvahu, dcéra moja! Ty predsa vieš, akú hlbokú lásku mám k tebe. Meno, ktoré si dostala pri krste, je LUMENA a tvoj Ženích sa volá SVETLO, HVIEZDA a SLNKO… Mňa nazývajú ZORNIČKA, RANNÉ ZORE, HVIEZDA, SLNKO. Neboj sa, budem stáť pri tebe. Teraz si na tebe uplatňuje svoje práva prirodzenosť, aby si sa pokorila v slabosti, potom však, keď dôjde k zápasu, dá ti božská milosť silu a tvoj anjel strážny, ktorý bol aj mojim anjelom – svätý Gabriel, ktorého meno znamená Božia sila, ti tiež príde na pomoc. Zverím ťa jeho mimoriadnej starostlivosti ako svoju dcéru, ktorú milujem viac ako všetkých ostatných.

            Slová Kráľovnej panien mi vliali odvahu. Potom zjavenie zmizlo a zanechalo po sebe nebeskú vôňu, ktorá naplnila celú žalárnu celu. Čoskoro sa uskutočnilo, čo mi bolo zvestované. Dioklecián zapochyboval, že ma donúti k povoľnosti a rozhodol sa, že ma dá verejne mučiť. Začal tým, že ma rozkázal zbičovať. Povedal: „Pretože sa nehanbí dať pred cisárom prednosť zločincovi, ktorý bol vlastným národom odsúdený k najhanobnejšej smrti – smrti na kríži, spravodlivo si zaslúži také zaobchádzanie ako zločinec.“ Rozkázal, aby mi vyzliekli šaty a priviazali ma k stĺpu. Za prítomnosti mnohých vznešených dvoranov ma dal zbičovať tak, že moje telo bolo zaliate krvou ako jediná krvavá rana. Keď tyran spozoroval, že som už v bezvedomí a blízko smrti, dal rozkaz, aby ma odstránili z jeho očí a dal ma odvliecť znovu do žalára. Predpokladal, že tam vypustím svojho ducha. Vo svojom očakávaní však bol sklamaný. Ale aj mňa oklamala sladká nádej, že už čoskoro vojdem do svadobnej siene ku svojmu Ženíchovi. Zjavili sa mi dvaja žiariví, svetlom sa trblietajúci anjeli a naliali balzam do mojich rán. Nato som sa cítila ešte viacej posilnená ako v predchádzajúcich dňoch. Už skoro ráno o tom podali cisárovi správu. S úžasom ma pozoroval a snažil sa mi nahovoriť, že za svoje náhle uzdravenie mám ďakovať bohu Jupiterovi, ktorému on sám oddane slúži. Chcel ma urobiť rímskou cisárovnou a robil mi veľa márnivých sľubov, s ktorými spájal mnohé lichôtky. Chcel dokončiť pekelné dielo, ktoré si predsavzal. Ale Duch Svätý, ktorému som zaviazaná za svoju statočnosť, ma osvecoval takou silou, že ani Dioklecián, ani ktokoľvek medzi jeho dvoranmi, nebol schopný čokoľvek namietať proti dôkazom, ktoré som uvádzala pre pravdu našej viery. Cisár vydal rozkaz, aby ma pochovali v prúdoch rieky Tiber s kotvou na krku. Jeho príkaz bol vykonaný, ale Boh, aby zabránil jeho smrteľným následkom, vyslal dvoch anjelov, ktorí mi, keď som bola hodená do rieky, uvoľnili kotvu, takže tá spadla na dno, kde sa asi nachádza doteraz. Mňa samotnú však jemne preniesli na breh pred zrakmi mnohých ľudí, ktorí prišli pozorovať túto nevídanú atrakciu. Tento zázrak mal na veľa ľudí šťastný účinok, pretože sa obrátili na katolícku vieru. Dioklecián však to všetko pripisoval mojim čarodejníckym schopnostiam, dal ma vláčiť ulicami Ríma, pripútanú na voze. Vyčerpaná a takmer zomierajúca som bola znovu uvrhnutá do žalára. Nebesia ma však znovu omilostili zázračným spôsobom. Prišiel sladký spánok a po precitnutí som bola znovu úplne uzdravená. Keď sa to Dioklecián dozvedal, ovládol ho záchvat zlosti a kričal ako pominutý: „Do toho, špicaté šípy nech ju znovu prederavejú, aby už na tieto muky zomrela.“ To sa dialo ihneď. Lukostrelci napínali svoje luky a vynaložili všetky svoje sily. Ale šípy im vypovedali poslušnosť. Cisár, osobne prítomný, bol od hnevu úplne bez seba a nazýval ma čarodejnicou. Myslel si, že žiar ohňa zničí čarodejnícku moc, prikázal rozžhaviť špice šípov v ohni do biela a opäť ich na mňa nechal vystreľovať. Lukostrelci síce začali tak konať, ale šípy naberali opačný smer a obracali sa proti tým, ktorí ich vystreľovali. Šesť lukostrelcov zomrelo na mieste, ale celý rad z nich sa zriekol pohanstva. Ľud začal verejne vyznávať všemohúcnosť toho Boha, ktorý ma ochraňoval. Tyran zdesený reptaním a pokrikom ľudu sa ponáhľal, aby ukončil môj život a dal mi zoťať hlavu. Moja duša vzlietla hore do nebies k môjmu nebeskému Ženíchovi, aby od neho prijala korunu panenstva a palmu mučeníctva a radovala sa zo zvláštnej prednosti pred mnohými vyvolenými v Jeho prítomnosti. Ten pre mňa tak radostný deň, keď som vošla do nebeskej slávy, bol piatok 10. augusta, tretia hodina popoludní.

Toľko oznámenie sv. Filomény sestre Marii Luise di Gesú v r. 1833.