Kostolní ľudia

Podľa českého psychiatra, stáleho diakona a premonštrátskeho terciána Maxa Kašparů sa dá kostolný ľud rozdeliť do siedmich skupín. Veríme, že vo vtipnom tóne nájdete pri čítaní nasledujúcich riadkov aj priestor na vážne zamyslenie.

1. Chodiči (od slova chodiť)

Je to dosť početná skupina nedeľných návštevníkov kostola. Ak medzi nich patríte, určite sa spoznáte.

Každú nedeľu ráno v klobúku, či v inej sviatočnej rekvizite, vstupujú do priestorov chrámu. Väčšinou tam majú svoje miesto a sú nespokojní, ak im to miesto niekto obsadí. Či už v lavici, alebo pri vchode do kostola. Práve tam stoja najradšej. Čím ďalej od oltára, tým lepšie. Pokiaľ je vchod do kostola priamo oproti hlavnému oltáru, zostávajú stáť často rovno na prahu. Keď sa ich tam ocitne aspoň päť, zablokujú vchod, čo zvonka budí dojem, že kostol je nabitý do posledného miesta a ďalší sa tam už nevojdú. Pritom je kostol plný prázdnych lavíc.

Chodiči sú tí, ktorí síce chodia do kostola, ale iba na svoje miesto, alebo hneď vedľa. Bližšie k oltáru to akosi nejde…

Chodia tak roky, možno desiatky rokov, ale prakticky nepristupujú nikdy ku sviatostiam. Nie že by nemohli, alebo že by im v tom bránila cirkevnoprávna prekážka. Jednoducho neprijímajú nič viac, než to miesto vzadu v kostole! Odvolávajú sa na to, že im to stačí a možno túto skromnosť chápu ako most. Zato takýto ľudia si však vždy chodia po popol. Je zaujímavé porovnať, koľko ľudí ide v nedeľu po Popolcovej strede na sväté prijímanie a koľkí si idú po popol. Po ten idú takmer všetci. Je to možné vysvetliť tým, že prijatie Eucharistie, na rozdiel od prijatia popola, je spojené so Sviatosťou zmierenia a s určitou úrovňou duchovného života. Ten, kto si ide iba raz za rok len po popol, má dojem, že žije bohatým duchovným životom… Nech sa všetci v nebi i na zemi pozerajú, aký on, pravoverný a zapálený katolík prináša týmto aktom obete!

Jeden kňaz vravel, že pri udeľovaní popola pristúpila k nemu staršia žena a otvorila ústa. Zo psychoanalytického hľadiska je to dosť výstižné gesto.

Vráťme sa však ku skupine chodičov. Keď kňaz vysloví na konci bohoslužby nimi dlho očakávanú vetu: „Iďte v mene Božom“, s radosťou i s únavou odpovedia: „Bohu vďaka“. A preto, že stoja práve pri dverách, sú z kostola vonku prví a majú zase na týždeň pokoj. To, čo sa robí vo farnosti, ich vôbec nezaujíma.

2. Plniči (od slova plniť povinnosť)

Plnenie povinností nastáva tam, kde chýba láska. Ak rodičia nemajú radi svoje deti a nevenujú im patričnú pozornosť, nastupuje tu zákon, ktorý deti chráni a určuje rodičovské povinnosti.

Keď chladne láska medzi manželmi, odvolávajú sa na plnenie manželských povinností. Keď už vyhorel vzťah medzi kresťanom a Ježišom, nastupuje do platnosti plnenie náboženských povinností. Predvojnový katechizmus doslova uvádzal: „Je povinnosťou katolíckeho kresťana raz do roka sa vyspovedať a Najsvätejšiu sviatosť prijať najlepšie v čase Veľkej noci.“ Plniči sa od chodičov líšia i tým, že raz do roka si túto povinnosť plnia.

3. Jednoročiaci (od slov jedenkrát do roka, na Vianoce)

Všeobecne najhlučnejší dav jednoročiakov smeruje do najbližšieho kostola na polnočnú svätú omšu, aby si doprial tradičný sentimentálny bonbónik na oslavu „bruchaplných“ sviatkov slnovratu. Ďalší dôvod na to, aby sa mohli po celý rok oháňať svojím kresťanstvom, pretože boli na polnočnej a na vyzvanie dokážu zaspievať Narodil sa Kristus Pán. Viera skutočne ako „hrom“.

4. Chóristi (od slova chór)

Menej či viac početná skupina kostolného ľudu, ktorému už dávno nestačí oná prízemná viera v lodi kostola, a preto vystupujú nedeľu čo nedeľu bližšie k nebesiam.

Chóristi, väčšinou opretí o zábradlie, pozorujú z vtáčej perspektívy zasadací poriadok sediacich dole. Zo slova Božieho toho asi veľa nepočujú, ale presne vedia, kto v nedeľu v kostole chýbal. Od chodičov sa líšia tým, že bohoslužbu trávia vo vyššej nadmorskej výške.

Istý zbožný akolyta sa pokúsil pred svätou omšou chór uzavrieť a veril, že keď sa chóristi nedostanú na chór, zaujmú miesta v lodi kostola. Mýlil sa. Odišli domov.

5. Kolieskári (od slov koleso, koliesko)

Je to skupina „tiežveriacich“, ktorí prakticky do kostola vôbec nechodia. Kontakt s Cirkvou majú iba dvakrát v živote a raz po smrti. A to vždy na kolieskach.

V prvom prípade ich ktosi privezie na krst na kolieskach kočíka. Potom ich v kostole už dlho nikto nevidí. Druhá cesta do kostola je opäť na kolesách (osobného automobilu) – tento raz na svadobný obrad. Nakoniec ich čaká ešte cesta tretia – posledná – na kolieskach pohrebného voza.

Kolieskári a členovia ich rodiny trpia nevyvrátiteľným bludom, že sú dokonalými katolíkmi. Istá žena z tejto skupiny nedávno povedala: „My sme hlboko veriaca rodina. Vlani nášho dedka pochovávali i s pánom farárom.“ Či ukladali do hrobu oboch, to ona – zbožná duša – neupresnila.

6. Občasníci (od slov tu a tam, občas)

Sú to väčšinou vedeckí ateisti, ktorí do kostola nechodia zo zásady. Sú však ochotní toto pravidlo za určitých podmienok občas porušiť. Z toho teda ich názov.

Napríklad, keď je vonku veľká búrka, prietrž mračien a kostol je práve otvorený, alebo keď ich náhodou požiadajú kolieskári o to, aby boli krstnými rodičmi ich detí. Potom sa pred kňazom zriekajú všetkého, čoho sa majú a sľubujú, čo sa sľúbiť má. Ale predovšetkým sa vyznajú z viery ku všetkému, v čo sa veriť má. Občas vedia, ako sa zachovať. To by však v takomto prípade mal vedieť aj kňaz…

7. Živí vo viere

Zostávajúca skupina tých, ktorí skutočne a poctivo, napriek všetkým ostatným zlyhaniam na ceste, idú za Ježišom. Hľadajú Božiu vôľu a veria nielen v Boha, ale tiež Bohu. Trpia a radujú sa s Cirkvou. Túžia vedieť o svojej viere viac, rásť v nej a zostať verní za všetkých okolností.

Milujú Cirkev so všetkými jej bolesťami. Napriek tomu, že to všetko je veľmi ťažké, veria! A v tejto viere a vo vedomí spoločenstva s Bohom je ich sila i radosť.

                                                                                                                                                                                                                          Max Kašparů
stock-footage-view-from-behind-of-people-sitting-in-church-in-copenhagen-denmark

4 thoughts on “Kostolní ľudia

  • 18. februára 2017 at 13:05
    Permalink

    Som toho názoru, že pravda Vás oslobodí /povedal to predsa Ježiš/. Niekedy nám veci dôjdu po rokoch a ostaneme sami zo seba prekvapení, že sme utonuli v nejakom pohodlnom stereotype. Tento článok vnímam ako skvelý a veľmi podnetný; ako diagnostiku alebo audit nášho duchovného správania sa. Prajem si viac takýchto článkov a viac slobody prijať aj kritiku.

    Reply
  • 2. októbra 2014 at 21:50
    Permalink

    Súhlasím s Petrom, netreba hľadieť na iných, v prvom rade treba vidieť seba. Zmeň seba a zmeníš svet, alebo minimálne aspoň svoje blízke okolie. Treba vchádzať do kostola s pokorou a s láskou treba odtiaľ aj odchádzať a milovať seba i iných, nie posudzujúco ale bezhranične a čisto.

    Reply
  • 2. októbra 2014 at 21:42
    Permalink

    Peťo, nedá mi, reagovať na tvoj príspevok, kľudne ma oprav, ak svoj príspevok nesmeruješ na autora tohto rozdelenia do skupín. Je povinnosť duchovenstva, viesť a usmerňovať boží ľud. Ak súdiť, tak niekoho konkrétne a vymerať mu trest. Ak usmerňuješ, musíš popísať, čo je áno a čo je nie. Duchovný musí formovať naše svedomie a my sa máme vzdelávať v otázkach viery i morálky, aby sme vedeli správne rozhodovať vo svojom svedomí ako máme konať a čo máme robiť inak… Čo sa týka modlitby, modlíme sa za seba navzájom i za hľadajúcich. Ak kňaz alebo diakon nepovie nič k téme viery a jej praktizovaniu, môže sa stať, že spokojne zotrváme v stave skupiny, ktoré spomína a budeme v omyle, že všetko je v poriadku. V Cirkvi síce platí: „V nevedomosti hriechu nečiníš“, ale neplatí to pre tých, ktorí v nevedomosti zotrvávajú zámerne, či z ľahostajnosti. Ak kňaz ale i každý pokrstený veriaci neohlasuje Evanjelium, koná nesprávne a hreší. Ak vidíme nedostatok u brata máme mu poslúžiť a upozorniť ho. Ako postupovať, je vo Svetom písme, vrátane kontroly svojho oka, atď. Hlavne aby sme nezostali farizejmi, vidiac chybu u druhých a u seba nie.

    Reply
  • 2. októbra 2014 at 4:01
    Permalink

    Kazdy je nejaky… a nie iba veriaci, ale aj knazi by mali vediet „Nesudte aby ste neboli sudeni“. Pretoze pevnej viere sa neda naucit ani sa neda odpozorovat ani nijak inak ziskat a u kazdeho cloveka pochadza len a len z milosti Bozej, netrufam si posudzovat kto do akej skupiny veriacich patri…. skor je namieste modlit sa za vsetkych ktori hladaju vieru…

    Reply

Napísať odpoveď pre Juraj Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *