Turíce

V Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. I stŕpli a udivení vraveli: „Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z náš počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili?
Sk 2,1-11

 

 

Zo Skutkov apoštolov sa dozvedáme, že reakciou ľudí, ktorí sa zbehli a počuli Ježišových učeníkov hovoriť rozličnými jazykmi všetkých prítomných národov, je stŕpnutie a údiv. Zdá sa, že diviť sa, byť údivom úplne bez seba, (gr. existémi) a žasnúť (gr. thaumazein) patria medzi obľúbené slovesá[1] evanjelistu Lukáša, ktorý je zároveň považovaný za autora Skutkov apoštolov. Evanjelista Lukáš prináša svedectvo o tom, ako sa divili tí, čo v Betleheme počuli slová pastierov o novonarodenom Dieťati (viď Lk 2,18). V tom istom evanjeliu sa dočítame o údive Jozefa a Márie nad Simeonovým proroctvom o Ježišovi (Lk 2,33), o úžase tých, čo sú svedkami neobvyklej rozumnosti dvanásťročného Ježiša v Chráme (Lk 2,47), i o údive Jozefa a Márie, keď tam Ježiša práve našli (Lk 2,48). Neskôr sa Ježišovým milým slovám v synagóge divia obyvatelia Nazaretu (Lk 4,22). Ďalej čítame o udivených učeníkoch, ktorí sa stali svedkami utíšenia búrky na mori (Lk 8,25), a dozvedáme sa o zástupoch, ako žasnú, keď Ježiš svojou mocou vyháňa zlého ducha (Lk 11,14). Úžasom reagujú aj tí, ktorí sú svedkami Ježišovej obdivuhodnej odpovede na rýpavú otázku o platení daní (Lk 20,26). Údiv charakterizuje i stretnutie učeníkov so zmŕtvychvstalým Pánom (Lk 24,41).
V Skutkoch apoštolov sa dočítame, že i členovia veľrady sa čudujú, s akou odvahou Peter a Ján svedčia o zmŕtvychvstalom Ježišovi (Sk 4,13). Dozvieme sa, ako žasnú damašskí veriaci, keď počujú svedectvo Pavla, ktorý ich ešte pred krátkym časom horlivo prenasledoval (Sk 9,21).
V nejednom z uvedených príkladov sa biblický autor ďalším reakciám udivených jednotlivcov či zástupov vôbec nevenuje. Zdá sa, že zostalo iba pri obyčajnom prchavom začudovaní. Nič viac. V niektorých situáciách – a tak je tomu i v úryvku o udalosti Turíc – je však úžas prvým a zároveň zásadným krokom na ceste za Ježišom. „Ako to…?“ pýtajú sa Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kappadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi. Ak si nájdeme pokračovanie úryvku vybraného do liturgie, zistíme, že ich otázky ešte pokračujú. „Čo to má znamenať?“, hovoria si v rozpakoch (viď Sk 2,12). A nakoniec, po Petrovom svedectve o ukrižovanom Ježišovi, ktorý je Pánom a Mesiášom, zaznieva ešte jedna otázka: „Čo máme robiť, bratia?“ (Sk 2,37). Autor biblického textu nás informuje, že v deň Turíc zástupy prijali Petrovo slovo a k Ježišovým učeníkom sa pridalo asi tritisíc duší (Sk 2,41). Na začiatku ich cesty bol údiv. Ten v nich vzbudil otázky, ako aj túžbu hľadať na ne odpoveď. Úžas im otvoril srdcia, takže boli schopní prijať Petrove slová. Dokážeme aj my ešte podobne žasnúť?

 

 

BUONA DOMENICA!
Andrea, sr. Carolina, sr. Silvia, sr. Anna
FSP

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *