2. veľkonočná nedeľa rok A

„Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“
Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého.
Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“
(…)
Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci ale veriaci!“
Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“

Jn 20,19-31

 

„Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ – Týmito slovami si apoštol Tomáš vyslúžil prívlastok „neveriaci“, pretože nebol schopný uveriť, kým sa nestretol so vzkrieseným Kristom. Ale ani ostatní „zhromaždení za zatvorenými dverami“ neboli na tom so svojou vierou omnoho lepšie. Veď keby boli uverili Márii Magdaléne, keď im zvestovala: „Videla som Pána!“ (Jn 20,18), asi by nezostali zatvorení vo svojom „strachu pred Židmi“. Iba o „druhom učeníkovi“, ktorý bežal k hrobu spolu s Petrom a „prišiel k hrobu prvý“, sa dozvedáme, že „videl i uveril“ (viď Jn 20,4-8). Ale tí ostatní…?

Nebolo by teda spravodlivejšie nazvať „neveriaceho“ Tomáša „pravdivým“ Tomášom alebo „odvážnym“ Tomášom? „Pravdivým“ preto, lebo pravdivo vyznáva, že žiadny človek nie je schopný uveriť, pokiaľ ho sám Kristus neosloví: „Nebuď neveriaci, ale veriaci.“ Ani ostatní učeníci neverili, kým ich neoslovil sám Zmŕtvychvstalý. „Odvážnym“ preto, lebo odvážne ukazuje cestu viery, ktorou musí prejsť každý, kto sa chce z učeníka zatvoreného vo svojom strachu stať „blahoslaveným, ktorý uveril“.

Viera nie je výsledkom rozumovej operácie ani produktom vyhodnocovania informácií. Veď stráže pri hrobe boli dokonca svedkami zmŕtvychvstania (viď Mt 23,11) – videli udalosti, vyhodnotili informácie a predsa neuverili. Viera je dar vzkrieseného Krista. Je to prvá a základná milosť, ktorú v nás pôsobí Duch Svätý. Neveriť v toho, ktorého poslal Otec, a ktorého vzkriesil z mŕtvych, je naopak prvým a základným hriechom, ktorý je koreňom každého zla. Preto Ježiš „dýchol“ na učeníkov a dal im svojho Ducha – očistil ich od strachu a nevery a vložil im do sŕdc dar viery.

Aby človek mohol uveriť, musí sa stretnúť s Kristom (v Slove, v cirkvi, v sviatostiach, v modlitbe, v tých, ktorých on poslal…). Preto Ježiš posiela učeníkov, ako jeho poslal Otec, aby „odpúšťali hriechy“ – aby svojim svedectvom o ňom vyslobodzovali ľudské srdcia z hriechu nevery. Posiela učeníkov (a teda aj nás), ako jeho poslal Otec, aby tí, ktorí uvidia jeho svedkov, mohli tiež povedať: „Videli sme Pána!“ Aby sa prostredníctvom Kristových učeníkov aj druhí mohli dotknúť jeho oslávených rán. Aby prostredníctvom svedectva Ježišových učeníkov aj ďalší počuli jeho výzvu: „Nebuď neveriaci, ale veriaci!“
Tak môžu byť blahoslavení ti, čo nevideli historického Ježiša, ale uverili, pretože sa stretli so živým Kristom prostredníctvom tých, ktorých on poslal.

 

 

 

© E-nedeľa
BUONA DOMENICA!
Andrea, sr. Carolina, sr. Silvia, sr. Anna
FSP

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *