O Ježišovej modlitbe

Evanjelium tejto nedele sa začína slovami:„Raz sa Ježiš na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: ´Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov´. Povedal im: ´Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo´.“
Môžeme si predstaviť, aký bol Ježišov výraz a celá jeho osobnosť, keď sa modlil, keď uvážime skutočnosť, že keď ho jeho učeníci videli modliť sa, zamilovali si modlitbu a požiadali svojho Majstra, aby ich naučil modliť sa. Ježiš im odpovedá, ako sme práve čítali, tak, že ich učí Otčenáš.
V našom komentári pre túto nedeľu si opäť vezmem inšpiráciu našich úvah o evanjeliu z knihy Benedikta XVI. o Ježišovi. „Bez zakorenenia v Bohu,“ píše pápež, „Ježišova osoba zostáva nezachytiteľná, nereálna a nevysvetliteľná. Toto je bod, na ktorom sa zakladá moja kniha – uvažuje o Ježišovi z perspektívy jeho spoločenstva s Otcom. To je pravé centrum jeho osobnosti.“
Tieto výroky sú hojne podložené v evanjeliu. Preto nikto nemôže poprieť, že historický Ježiš evanjelií žije a pôsobí s neustálym odvolávaním sa na nebeského Otca, že sa modlí a učí ako sa modliť, že všetko zakladá na viere v Boha. Ak tento rozmer od Ježiša evanjelií odstránime, nič z neho nezostane.
Z tohto historického svedectva vyplýva zásadný dôsledok, že nie je možné poznať pravého Ježiša ak ho odlúčime od viery, ak sa k nemu pokúsime priblížiť ako neveriaci alebo ateisti. Nehovorím v tomto bode o viere v Krista, v jeho božstvo (čo príde neskôr), ale vo vieru v Boha, v najbežnejšom význame slova.

Mnohí neveriaci dnes spíšu o Ježišovi v presvedčení, že oni sú tými, ktorí poznajú skutočného Ježiša, a nie Cirkev, nie veriaci. Nemám v úmysle povedať – a som presvedčený, že to nemá v úmysle ani pápež – že neveriaci nemajú právo zaoberať sa Ježišom. Ježiš je „dedičstvo ľudstva“ a nikto, dokonca ani Cirkev, nemá na neho monopol. Skutočnosť, že dokonca aj neveriaci píšu o Ježišovi a vášnivo sa ním zaoberajú, nás môže iba tešiť. To, na čo chcem upozorniť sú dôsledky, ktoré vyplývajú z takéhoto východiska. Ak sa odlúčime od viery v Boha, alebo ak ju poprieme, vylúčime nielen božstvo alebo tzv. Krista viery, ale úplne zničíme aj historického Ježiša a nezostane ani človek Ježiš.
Ak Boh neexistuje, tak Ježiš je iba jedným z mnohých iluzórnych sklamaných ľudí, ktorí sa modlili, klaňali sa a hovorili k vlastnému tieňu či k premietnutiu vlastnej podstaty, akoby by povedal Feuerbach. Ale ako vysvetlíme skutočnosť, že život tohto muža „zmenil svet“? Bolo by to ako povedať, že pravda a rozum nezmenili svet, ale ilúzia a iracionálnosť. Ako vysvetlíme, že po 2000 rokoch nás tento muž ešte stále ovplyvňuje ako nikto iný? Môže to všetko byť plodom akejsi neurčitosti, ilúzie?

Menujem aspoň jednu cestu von z tejto dilemy a musíme uznať vytrvalosť tých, ktorí sa touto cestou vydali (najmä kruh „Ježišov seminár“ v Kalifornii). Podľa nich Ježiš nebol židovský veriaci, v hĺbke duše to bol filozof cynického typu. Nekázal Božie kráľovstvo či imanentný koniec sveta – iba hlásal múdre pravidlá štýlu majstra Zenu. Jeho cieľom bolo znovu oživiť v ľuďoch sebavedomie, presvedčiť ich, že nepotrebujú jeho, či iného boha, pretože sami vlastnia božskú iskru. Toto sú však veci, ktoré hnutie New Age káže už desaťročia.
Pápež to pochopil správne: Bez zakorenenia v Bohu, je postava Ježiša hmlistá, nereálna a dodal by som protirečivá. Nemyslím si, že toto by sme mali chápať tak, že iba tí, ktorí sa vnútorne primknú ku kresťanstvu, môžu z toho niečomu porozumieť. Ale malo by to upozorniť k ostražitosti tých, čo si myslia, že iba ak sme mimo toho, mimo dogiem Cirkvi, môžeme o tom povedať niečo objektívne.
Kazateľ Pápežského domu Raniero Cantalamessa OFM Cap.,
Čítania 17. cezročnej nedele , 27. 7. 2007
( Gn 18, 20-21, 23-32; Kol 2, 12-14; Lk 11, 1-13)

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *