Na čo sú zázraky?
Ako Ježiš vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemu desať malomocných. Zďaleka zastali a hlasne kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ Ježiš mal s nimi súcit a povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!“ A zatiaľ čo desať malomocných išlo ku kňazom, boli zázračným spôsobom uzdravení.
Aj prvé čítanie rozpráva o zázračnom uzdravení malomocenstva u Sýrčana Naamana, prorokom Elizeom. Úmysel liturgie je teda jednoznačný: chce nás podnietiť k premýšľaniu o zmysle zázraku, najmä o zázraku uzdravenia z chorôb.
Najprv konštatujeme, že mimoriadne právo konať zázraky, patrí k najlepšie dosvedčeným v Ježišovom živote. Možno prevažná mienka ľudí Ježišovej doby, ešte pred tým ako mysleli na proroka, spočívala práve v tom: On je divotvorca – koná zázraky.
Ježiš sám konštatuje túto skutočnosť ako dôkaz mesiášskej pravosti svojho poslania: „Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium (Mt 11,5). Zázrak nemožno vylúčiť z Ježišovho života bez toho, aby sme nezničili očká celého tkaniva evanjelia.
Spolu s rozprávaniami o zázrakoch nám Sväté písmo ponúka aj kritériá, aby sme spoznali ich pravosť a ich ciele. Zázrak v Biblii nikdy nie je samoúčelný, a ešte menej má slúžiť k povýšeniu toho, ktorý ho koná a postaviť jeho mimoriadnu moc do žiary slávy, ako je to vždy prípad zázračných liečiteľov, ktorí robia reklamu sami sebe.
Zázrak je podnetom k viere a súčasne aj odmenou za vieru; je to znamenie a chce poukázať na niečo väčšie. Preto je Ježiš taký smutný, keď si po rozmnožení chleba všimne, že ľudia nepochopili načo bolo toto znamenie (porov. Mk 6,51).
Zázrak sa v evanjeliu javí ako dvojznačný: raz sa naň hľadí pozitívne a inokedy negatívne. Pozitívne vtedy, keď sa prijíma s vďačnosťou a radosťou, keď prehlbuje vieru v Krista a živí nádej na budúci svet bez choroby a smrti. Negatívne, keď sa oň prosí, či dokonca keď sa vyžaduje, aby človek mohol veriť.
„Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti? Čo urobíš?“ (Jn 6,30). Ježiš smutne odpovedá: „Ak nevidíte znamenia a divy, neveríte“ (Jn 4,48). Táto dvojznačnosť v inej forme pokračuje aj v dnešnom svete.
Na jednej strane je tu ten, čo hľadá zázraky za každú cenu a stále sa naháňa za mimoriadnymi udalosťami a zostáva stáť pri nich a ich bezprostrednom úžitku. Na druhej strane je druhý, ktorý zázraku nepripúšťa ani najmenší priestor. Považuje ho naopak za isté zlo, akoby išlo o podradnú manifestáciu zbožnosti a nevidí, že týmto spôsobom si robí nárok poučovať samotného Boha o tom, čo je pravá zbožnosť a čo nie je!
Diskusie z nedávnej minulosti, ktoré rozdúchal „jav páter Pio“, jasne ukázali, aký veľký je zmätok, čo sa týka zázraku. Napríklad nie je pravda, že Cirkev hľadí na každý nevysvetliteľný jav ako na zázrak (tých sú svet a aj medicína plné!). Za zázrak považuje iba takú nevysvetliteľnú udalosť, ktorá na základe okolností, za ktorých sa udiala (a ktoré sú prísne preskúmané), vykazuje znak Božieho znamenia, to znamená znak potvrdenia, ktorý bol daný človeku, alebo odpovede na jeho prosbu.
Ak žena, ktorá od narodenia nemá zreničky, zrazu vidí, hoci jej zreničky naďalej chýbajú, tak to možno hodnotiť ako nevysvetliteľný jav. Ak však dostane schopnosť videnia presne v tom okamihu, keď sa spovedá u pátra Pia – ako sa to skutočne stalo – tak už nemožno hovoriť tak jednoducho o „nevysvetliteľnej udalosti“.
Naši „laickí“ priatelia s ich kritickým postojom voči zázrakom prinášajú hodnotný prínos k viere, pretože spôsobujú, že sme na stráži pred falšovaním, ktoré sa v tejto oblasti ľahko môže vyskytovať. Ale aj oni sa musia vystríhať pred nekritickým postojom. Je totiž rovnako nesprávne, a priori veriť všetkému, čo sa oslavuje ako zázrak bez toho, že by sme si dali námahu, skutočnosti preskúmať. Môžeme byť tým, kto „verí vo všetko“, ale aj tým, kto „neverí v nič“ – v čom však vôbec nie je veľký rozdiel.
Raniero Cantalamessa
pápežský kazateľ, kapucín Rím, 19.10.2007
28. cezroč. nedeľa