SÁM

Stál na rohu ulice.
Bol sám.
V očiach smutný pohľad mal.
Len vietor mu sivé kučery
do čela hnal.
Chcel tešiť ľudí,
prinášať lásku, nádej.
Nebolo síl opäť vstať,
pobrať sa, ísť ďalej.
Nový deň úľavu neprinášal.
Iba bolesti bolo stále viac …
Ešte raz zahrať chcel
svoju „Ódu na radosť.“
Prsty zvierali kŕče,
nevládna bola ruka – kosť.
V nádeji, že prespí v teplej posteli,
nie pod mostom sa mu ustelí,
z posledných síl znovu začal hrať.
A husle, ten nástroj nádherný,
ľúbezné tóny plakať museli.
Obloha zastrela svoju tvár.
Roj vločiek na chladnej zemi tancoval.
Biele chumáčiky pomaly padali. Padali …
Padali, na pustej zemi, svoj domov hľadali.
Aj on ho hľadal.
Keď poslednú pieseň dokončil,
z hrdla bolestný tón ticho vytlačil.
A jeho telo miesto mäkkej posteli
k starému puzdru do snehovej periny.
Ustlalo si.
Na dne puzdra ešte hrsť drobných mincí
leskne sa
a jeho duša, kráčajúc za Láskou
v nebi teší sa.
Len život na Zemi ide
svojou cestou pokojne ďalej.

G.G.

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *