Jeden z divov sveta

Socha „Cristo Redentor“ (Kristus Vykupiteľ) je vysoká 30 metrov a stojí na vrchu Corcovado v lesoch Tijuca v južnej časti mesta. Posvätili ju 12. októbra 1931. Od minulého roku je táto socha aj katolíckym pútnickým miestom.
Pred týmto slávnym monumentom sa v roku 1962 páter Werenfried van Straaten, zakladateľ nemeckej katolíckej nadácie „Kirche in Not“ pomodlil dojímavú modlitbu, ktorá je ešte dnes udivujúco aktuálna. V roku 1962 požiadal pápež Ján XXIII. Pátra Werenfrieda, aby rozšíril svoju pôsobnosť aj na Južnú Ameriku. Aby si urobil obraz o situácii, precestoval páter Argentínu, Bolíviu, Čile, Peru, Kolumbiu, Mexiko a Brazíliu. Rio de Janeiro s impozantnou sochou Krista bolo jednou z jeho posledných zastávok. Keď zbadal Krista v podobe sochy hľadieť „plného zármutku na svoje mesto“, zhrnul svoje dojmy a zážitky v úchvatnej modlitbe. V nej opisoval biedu a z nej prameniace nebezpečenstvá pre cirkev, čo sa dodnes sotva zmenilo.

Modlitba pátra Werenfrieda

„Pane Ježišu Kriste, prišiel som zďaleka, aby som sa v mene chudobných s tebou porozprával. Po ceste som s hrôzou uzavrel so svojho srdca núdzu miliónov. Dovoľ, aby som ti povedal: to, čo som na tomto svetadieli videl, je škandál. Tú vládnu podmienky, ktoré sú pre kresťanstvo blamážou. Tu je tvoja Cirkev taká zraniteľná ako sotva niekde inde na svete. Bojové pole, na ktorom sa bojuje za budúcnosť tvojho kráľovstva, leží v srdciach chudobných, ktorí boli v tejto krajine príliš dlho zanechaní svojmu osudu.
Rozhodujúce zbrane nie sú atómové bomby, ale láska a spravodlivosť. Hlad, ktorý bol možno v minulosti nešťastím, je teraz bezprávím. Najchudobnejšie vrstvy obyvateľstva už spoznali abnormálny a nehorázny charakter svojej biedy oproti luxusu mála vyvolených. Bezprostredné susedstvo najväčšej chudoby a márnivého bohatstva spôsobuje veľké prebudenie. Už počuť hrmenie revolúcie v rezerváciách hladu na severe, na kávových plantážach Kolumbie, v cínových baniach Bolívie a na všetkých univerzitách tohto kvasiaceho svetadielu. A musím povedať, Pane, táto revolúcia sa zdá byť spravodlivá, pretože sa obracia proti chudobe, analfabetizmu, sociálnej nespravodlivosti a ľudskému zúfalstvu. Tu sa začal proces, ktorý nesmieme zastavovať, ale múdro a odvážne viesť k dokonaniu.
A teraz som v tomto nádhernom meste, v ktorom stojíš so široko otvoreným náručím na tomto vrchu na okraji oceánu. Je toto nový Jeruzalem, nad ktorým plačeš? Hľadíš vážne a melancholicky. Vidíš slonovinovú krásu Copacabany, ktorá sa túli v smaragdových vankúšoch kopčekov na zľahka dýchajúcu hruď mora.
Vidíš luxusné mesto obkolesené zlatými plážami. Žiari do žlta a do okrova. Mrakodrapy stoja na štíhlych nohách uprostred mora domov, či tvrdo zasadené do strmých svahov, alebo v nekonečných radoch v blízkosti spenených vĺn oceánu.
Krásne mesto, Pane! Ale ty predsa vidíš aj strašné „favelas“, biedne štvrte chudobných, ktoré sa plazia do vrchov všade, kde sa hora nehodí pre modernú architektúru. Tu majú svoju šancu architekti biedy a brutálne sa zmocňujú svahov. Odtiaľto, kde tak suverénne ovládaš vrcholky hôr, zdajú sa byť tieto štvrte ako cudzia mozaika v šedej a čiernej farbe. Ale každý kúsoček tohto hrozivého obrazu pokrýva bieda celej rodiny. Žije tu 800 000 chudobných. Prenasledovaní hladom utiekli sa z vnútra krajiny k zlatému mestu, ale pristáli v pekle.
Včera som sa neskoro do noci túlal v biednych štvrtiach. Do stometrovej výšky sa nad sebou šplhajú biedne chatrče hore svahom. Najnižšie sa držia ďaleko od čistučkej betónovej cesty, ale odpad tisícok ľudí sa sunie neustále smerom dolu. Prešiel som po pol metra širokej ulici, ktorou som sa musel pretláčať medzi chatrčami.
Pane, ty predsa vieš, ako tu Božie deti živoria. Ako sú pohanené a zraňované neznesiteľnou biedou. Videl si predsa, ako mi tá opitá žena – pracuje v bare a platia jej pálenkou – napľula do tváre, pretože som nebol odetý v handrách… Ale čo majú títo ľudia robiť? Dusia sa v svojej biede.
Ty vieš, Pane, že som včera zúfalý ušiel zo zatuchnutej diery tri krát štyri metre, v ktorej bývalo 12 ľudí. Steny boli polepené titulnými stranami časopisov, dievčat v bikinách, obrázkami Sv. Barbary i Sofie Loren, slávneho karnevalu v Riu aj Najsv. Panny. Plechová strecha z rozklepaných čajníkov preteká. Vzduch je hustý, plný pachu a hudby. Zem sa hemží muchami a nahými deťmi. Choré dievčatko leží pod handrami na špinavej matraci. Medzi touto dierou a ďalšou je iba kartónová stena plná trhlín a dier. Z náprotivnej strany pozerajú z okien mladé polonahé ženy. Chatrče stoja tak blízko pri sebe, že človek nevie, čo je vnútri a čo vonku.
Áno, Pane, po štvrťhodine som z tejto chatrče ušiel, aby som na čerstvom vzduchu dávil, ako chorý pes. Ale pre túto rodinu som nemohol nič urobiť. Musel som ju nechať tam, kde trčí spolu už 16 rokov. Ty ju poznáš, Pane! Otec sa volá Miguel de Souza Mendes a jeho žena Olivia-Maria. Napísal som si pre teba aj mená detí: Gracia-Maria, Osvaldo, Francisco, Vera-Lucia, Zilda, Pedro-Paulo, Vicenti, Belmira, Esmeralda a Maria de Conceicao (Mária od Nepoškvrneného počatia). Kráľovské mená slobodných Božích detí, ktoré si vykúpil svojou smrťou na kríži a ktoré napriek tomu musia nevinne žiť v pekle.
Nedá sa, Pane, možno vyhnúť tomu, že sa malý Vicenti stane zatrpknutým komunistom, keď sa raz dozvie, že jeho sestra Esmeralda musela predať svoje mladé telo na pláži Copacabana, aby prežila.
Pane Ježišu Kriste, čo máme robiť? Prečo sa majú malé dievčatká v ďalekej Európe o toľko lepšie ako Esmeralda? Prečo sa nemusia ako dlhonohé gazely predvádzať pred milionármi, ktorí hneď vedľa biednej štvrte vo svojom klube, v kasíne premrhajú svoje peniaze, ktoré zarobili z krvi chudobných? Raz si povedal: ´Nechajte maličkých prísť ku mne´ …
Viem, Pane, že ti nesmiem nič vyčítať. Výčitky patria nám. Tu na vrchu stojí iba tvoj obraz, kamenný Kristus, ktorého po častiach dopravili na vrchol hory na osloch. Živým Kristom musíme byť my. Nie je tvoja vina, že ti tak zriedka poskytujeme možnosť byť srdcom a hnacou silou v našom živote.
Tak si nás konečne zober, Pane, a daj nám silu vyžarovať tvoju dobrotu a lásku pre týchto biednych bratov. Daj, nech spoznáme, že nie komunizmus je najväčším nebezpečenstvom, ale bieda, v ktorej hynú, zatiaľ čo my zostávame neoblomní a sebeckí.
Daj nám šľachetnosť, aby sme sa odlúčili od všetkého nadbytočného, nie zo strachu pred komunizmom, ale z kresťanského vedomia povinnosti. Prinúť nás konečne k spravodlivosti a k láske ku všetkým, ktorí preklínajú tvoje meno, pretože v nás nepoznávajú tvoju dobrotu. A požehnaj teraz z tvojho vysokého vrchu v Riu malú Európu, aby sa stala veľkou v láske.“

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *