„Kríž – príčina veľkonočnej radosti“

Úvod

Prečo je na svete bolesť?
Prečo musím práve ja takto trpieť?
Pôjdem s Tebou, môj Bože a môj brat v bolesti, a budem sa pozerať… a budem počúvať
Daj, aby som videl… Daj, aby som pochopil …

I. Pán Ježiš je odsúdený na smrť

Vtedy ho odsúdil Pilát, dnes ho odsudzujeme my. Niežeby bol vinný, to nie. Ale sú s ním nepríjemnosti. Robí náš život ťažším. Obmedzuje našu slobodu. Nech ho teda zabijú. Myslím, že to nejako pôjde aj bez neho.
Naozaj? Odsúdený Kriste, to jedno mi daj pochopiť, že bez Teba to v našom svete vôbec nepôjde, že bez Teba bude človek v tomto vesmíre mrazivo, bolestne, zúfalo sám.

II. Pán Ježiš berie kríž na svoje plecia

Odsúdený berie na seba kríž a odchádza. Berie môj – náš kríž. Bez toho kríža by to ešte išlo, nech si ide. Ale, Bože môj, veď s tým krížom odchádza i láska. A bez lásky sa tu všetko obracia v bolesť, v tmu, v zúfalstvo.
Ježišu, neodchádzaj, zostaň hoci aj s krížom, zostaň medzi nami, Láska. Bez Teba ten Tvoj ľudský rod nemôže existovať. Zostaň hoci i s krížom, ale zostaň. LÁSKA.

III. Pán Ježiš padá prvý raz pod krížom

Slabosť v tele, závrat v hlave, krutá bolesť v srdci. Na chrbte hrozne ťažký kríž. Zakolísal a padol. Meranie síl medzi najťažším krížom a najväčšou láskou. Vstal. Láska bola silnejšia.
Len o jedno prosím v tejto chvíli, Bože… Aby moja láska nebola nikdy menšia než moja bolesť.

IV. Pán Ježiš sa stretá so svojou Matkou

Nežnosť, krása, čistota, láska… Všetko hlboko ponorené v oceáne bolesti. Mlčí Matka – žena, mlčí Syn – Boh. Len sa stretli. Teraz láska nosí meno bolesť. A to pochopí len srdce.
Len tak mlčky, srdcom by som chcel spoznať a pocítiť, že i moja láska môže nosiť meno bolesť.

V. Šimon Cyrenejský pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž

Kto to pochopí? Boh sa s nami spája nielen vo svojom stvorení, ale i v tomto našom kríži. Pomáhať iným v ich bolestiach znamená byť dobrým, milosrdným človekom. Nechať iných, aby pomohli nám v našich bolestiach, znamená veľmi dôverovať a úprimne milovať.
Tak veľmi by som chcel, môj Bože, byť nielen dobrým človekom, ale aj milovať pokornou, otvorenou láskou.

VI. Veronika podáva Pánu Ježišovi šatku

Nechcela byť hrdinkou. Chcela len trochu zmierniť bolesti a povedať, že miluje. Podala šatku. A vtedy sa to stalo. Tichá, nenáročná, úprimná láska vyvolala na plátno Kristovu tvár. Od tej chvíle sa táto tvár objavuje v každej trochu skromnej láske.
O tú citlivú, skromnú snahu zmierniť aspoň trochu bolesti, vysloviť aspoň trochu lásky, prosím pre seba i pre druhých, môj Bože… Aby sme v každej láske videli aj Tvoju svätú tvár.

VII. Pán Ježiš padá druhý raz pod krížom

Ďalšie meranie síl, ďalšie zakolísanie, znova padol. Je už snáď bolesť väčšia než láska? Nie, tú lásku bolesť nikdy neprerastie. Telo v prachu cesty sa pohlo, na krku navreli žily. Vzpína sa k novému výkonu. Vstal, nabral rovnováhu, kráča ďalej. Prečo si láska žiada vypätie síl až po krajnú hranicu ľudských možností? Prečo je treba všetko vydržať? Vždy veriť, vždy dúfať?
Daj, Bože, aby som to pochopil, aby moja láska aj za hranicou ľudských možností bola väčšia než moja bolesť.

VIII. Pán Ježiš napomína plačúce ženy

Aké sú zvláštne naše náreky. Plačeme nad trúfalosťou bezbožných, nad zatvrdnutosťou mladých, nad hriešnosťou tých druhých a zatiaľ naša rodina, naše prostredie, náš vlastný život je iba hlúpym prázdnym priestorom, ktorý nikdy nezaplníme láskou.
Plačte – sami nad sebou. Bojím sa, hrozne sa bojím, že som vo svojich nárekoch farizejom. Akákoľvek úbohá, akákoľvek malá bude moja láska, ale nikdy nedopusť, Kriste, aby bola falošná.

IX. Pán Ježiš padá tretí raz pod krížom

Ešte tri nezdolateľné kroky, ešte dva, ešte jeden… Vrchol Kalvárie a vrchol vyčerpanosti. Padol a leží ako mŕtvy. Vzal si presne taký ťažký kríž, aké veľké boli jeho sily. Nič si nenechal v rezerve, dal všetko. Taký je zákon lásky.
Ale je to potom nejaká láska, keď si pri každej ťažkosti myslím, že je nad moje sily? Zachráň ma, Bože, od osudného sebaklamu – že už ďalej nevládzem.

X. Pánu Ježišovi zvliekajú šaty

Šaty, nahota. – Pamätáte sa? Keď Adam zhrešil, zistil, že je nahý. Hriech – strata Boha, strháva z človeka všetko veľké a krásne a dáva ho nahého bičovať ľadovým búrkam a potupe tohto vesmíru. Teraz tu stojí v ľudskej nahote Boh. Vzal na seba hriech sveta. Chápete? A tento problém sme chceli riešiť bez neho.
Bože môj, daj, aby som nikdy nezostával nahý v mraze a hanbe pred Tvojím vesmírom, aby som Ťa nikdy nestratil.

XI. Pána Ježiša pribíjajú na kríž

Tak sa Boh kladie na tento ľudský, na tento náš, na tento môj kríž. To drevo vyrástlo na našej zemi, tie klince sú našim výrobkom. Ani nám ho neberie, len chce, aby na ňom vykrvácala všetka krv jeho srdca, všetka láska.
Všetko. Ach, zase to slovo všetko. A ja trochár, v strachu o svoje trpasličie záujmy, počúvam údery kladiva a ťažké vzdychy Boha na kríži. A prosím o silu prijať všetky kríže, i ten môj, i tie druhé.

XII. Pán Ježiš na kríži zomiera

Posledný pohľad, posledná otázka. Tie oči plné sĺz a krvi si nás premerali naposledy. A čo si teraz počneš?
Rozsudok je teda vykonaný. Zomrel. Môžeme byť spokojní, už nám nebude prekážať. Ale beda nám všetkým, keby jeho láska siahala len potiaľto.
I keď jednou rukou vraždíme lásku a druhou o ňu žobreme, i keď je tma, i keď sme hlúpi, i keď sme zlí, i keď nevieme, čo chceme a za čo sa modlíme, pre Tvoju smrť, Kriste, zmiluj sa nad nami.

XIII. Pána Ježiša skladajú z kríža

Hrot kopie prenikol do srdca, pomaly z neho odkvapkáva posledná krv. Vyťahujú klince. Mŕtvola klesá k zemi. Zachytávajú ju nejaké ruky. MATKA – jeho Matka. V tejto chvíli už ani nevieš, kde začína svetlo a končí tma, kde sa od seba oddeľujú život a smrť. Všetko sa už stalo súčasťou lásky. Nepochopiteľnej, obrovskej a ťažkej, väčšej než ľudské myslenie.
Ach, Mária, Ty najväčšia a najmúdrejšia z ľudí, vo chvíľach tmy a prázdnoty ma nauč srdcom pochopiť i to, čo myslením nie je možné.

XIV. Pána Ježiša pochovávajú

Snáď nikdy nebol človek tak trápne malý a hlúpy ako vtedy, keď kamennou závorou a vojenskou strážou zaisťoval, aby sa k nemu nevrátil Boh. Bojí sa o tento kúsok ukradnutého primitívneho šťastia? Krtie oči nemajú odvahu túžiť po svetle. Degenerované, scvrknuté srdce sa bojí očakávať lásku.
A predsa – celý vesmír sa vzpína k veľkému výkriku: Príď! – Aj cez kamenné závory nášho srdca preniká volanie: Príď! – A keď je táto láska väčšia než smrť, určite príde. Áno, príde SKORO.

Záver

Musí odumrieť pšeničné zrno, aby vydalo úrodu. „Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ (Lk 24,26) Tam niekde medzi tým zrnom a Kristovým krížom je i moja bolesť, rovnako dôležitá pre novú zem a nové nebo.

Daj, Bože, aby priniesla veľkú úrodu, aby bezpečne viedla do Tvojej slávy. Amen.

One thought on “„Kríž – príčina veľkonočnej radosti“

  • 17. marca 2017 at 17:20
    Permalink

    = N A Š A S P Á S A !

    Reply

Napísať odpoveď pre Stanislav Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *