Krížová cesta V.

I. POSLEDNÁ VEČERA

K.: Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme ti.
Ľ.: Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

Pre apoštolov ten deň a tá hodina navždy zostala v srdci. Túto udalosť si začali vždy znovu a znovu pripomínať a sláviť. Takto sa z poslednej večere stala prvá večera. Odvtedy sa vykonala už nespočetne veľakrát. Koná sa aj tu – u nás. Kristus je stále pri nej ten istý ako vtedy, tak aj dnes. Iba apoštoli sa zmenili – majú naše tváre. Všetci sa takto schádzame okolo jedného, okrúhleho, kamenného stola možno raz a možno viackrát do týždňa. On nás však pozýva denno-denne. Srdce zvona je akoby jeho srdcom. Bije, prosí, volá… No často krát sme na jeho hlas úplne ľahostajní a hluchí. Preto na tento kríž chceme pri tomto prvom zastavení pribiť náš prvý hriech – ĽAHOSTAJNOSŤ a chceme, aby tento hriech v nás a v našej farnosti zomrel na tom kríži, na ktorom si zomrel aj Ty – Ježišu Kriste!

 

(pribíjanie prvého hriechu)

 

K.: Ukrižovaný Ježišu zmiluj sa nad nami!
Ľ.: Aj nad dušami v očistci!

 

II.  GETSEMANSKÁ ZÁHRADA

Dnes je táto záhrada v Jeruzaleme veľmi krásna. Vtedy však takou nebola, ale predsa mala ten najvzácnejší kvet, aký kedy zem zrodila – Ježiša Krista! Avšak v tejto záhrade zlyhala modlitba tých najvernejších. Nevládali sa modliť. Zaspávali od únavy. Ježiš vtedy smutno konštatoval: „Nevládali ste so mnou bdieť aspoň jednu hodinu?“ A čo naše modlitby…? Dajú sa vôbec zmerať hodinami? Koľko sa modlím cez deň? Koľko času venujem Bohu za týždeň? A koľko toho bolo v mojom živote? Možno na všetky tri otázky by sa dalo odpovedať iba jedným slovom: „Málo!“ Veľmi málo! A tak druhým klincom chceme na tento kríž pribiť ďalší náš hriech – VLAŽNOSŤ V MODLITBE. Nech aj tento hriech zomrie na tomto dreve kríža!

III.  JUDÁŠ ZRÁDZA KRISTA

Musel to byť hrozný pocit pre oboch. Kristovi sa určite na tvári zračila otázka: „Prečo, Judáš?“ A Judáš si ju neskôr sám kládol aspoň tisíckrát: „Prečo? Prečo som to spravil?!“ Na túto otázku si nevedel dať odpoveď a v zúfalstve si zobral život. Zradiť človeka – to sú obrovské výčitky. A zradiť Boha? Vari môže byť vtedy svedomie nemé? Nie! Bude prosiť, plakať, kričať – vráť sa! Keby sa Judáš v tej chvíli bol radšej zavesil so zopnutými rukami na krk Spasiteľovi a nie na strom, bolo by to dopadlo úplne inak. Pane, pri tomto zastavení ťa odprosujeme za všetko, čím sme ťa v minulosti zradili, za všetky hriechy, ktoré sme si dali zaplatiť, či ktoré sme si zaplatili, ale aj za tie, kvôli ktorým sme prestali vidieť Boha i človeka. Ako tretí hriech pribíjame na tento kríž MAMONU, ktorá čoraz viac ovláda naše srdcia. Daj, aby zostala natrvalo pribitá na kríži!

IV.  JEŽIŠ PRED KŇAZSKOU VEĽRADOU

Na Ježišovu hlavu vtedy padali nespravodlivé a vymyslené obvinenia. Padali z úst tých, od ktorých sa čakala iba pravda a spravodlivosť. Práve z tých úst zazneli hrozné slová: „Hoden je smrti!“ Veľkňazi veľmi rýchlo spravili bodku za ďalším životom, ktorý prekážal ich životom. Ale vráťme sa do týchto čias a do tejto farnosti. Vari nezazneli aj tu medzi nami nespravodlivé a vymyslené obvinenia? Vari tiež sme niekedy netúžili vo svojom srdci po tom, aby smrť zobrala toho, kto nám prekážal v našich plánoch a v našom živote? Na tento kríž v mene vás všetkých pribíjame ďalší hriech, ktorý je rozšírený ako burina na poli – a to je KLAMSTVO.
Nech tento hriech zomrie medzi nami a narodí sa pravda a spravodlivosť!

V.  PETER ZAPREL KRISTA

Ako málo stačí a zaprieme aj to, že sme včera žili. Aký je niekedy veľký strach a malá odvaha. V tomto prípade bola až príliš veľká trúfalosť ženy – slúžky a príliš veľký strach muža – apoštola. Ale či vari my sme iní? Koľkí sa bojíme pravdy? Koľkí sa nevieme vždy priznať k tomu čím sme, čo sme spravili a kde sme boli? A koľkí sa hanbíme za samotného Krista? Koľkí z nás boli nútení zaprieť, že veria v Boha a že ešte stále chodia do kostola? Koľkí ešte aj v dnešnej dobe, keď nám už nehrozí žiadne väzenie ani prenasledovanie, hanbíme sa vyznať svoju vieru?
Na tomto mieste chceme pribiť jednu našu slabosť, ktorá trápi možno mnohých z nás rôznym spôsobom a to je STRACH. Každý z nás sa tu totiž niečoho alebo niekoho bojí či obáva. Poprosme však o to, aby to nikdy nebol strach, kvôli ktorému by sme zapreli Krista.

VI. KRISTUS PRED PILÁTOM

Veľkňazi a celá veľrada bola prislabá na to, aby mohla vykonať to, na čom sa uzniesla. Potrebovali k tomu skutočný súdny tribunál, niekoho, kto by to povedal za nich, nahlas, pred všetkými a zároveň rozsudok aj vykonal. Našli Piláta! Tento rímsky prokurátor ani len netušil, do čoho ho židovskí predstavení namočia a rozhodol podľa intenzity kriku a nie podľa pravdy: „Keď chcete, ukrižujte si ho!“ Udania, vyšetrovania, súdy… Koľkí aj z tejto farnosti sme sa navzájom vláčili po súdoch a koľkí sa ešte stále súdime? Súdime sa pred tými, ktorí tu s nami nežijú, ktorí tu nikdy neboli a ani neprídu, a tak im vysvetľujeme, seba obhajujeme, na druhých žalujeme, dovolávame sa pravdy, práva i rozsudku v mene pominuteľnej republiky. Čo myslíte, aké rozsudky by nad nami zazneli z Božích úst? Boli by také isté, ako z úst človeka? Ježiš nás varuje: „Zmier sa so svojim bratom, kým si ešte na ceste, aby ťa nevydal sudcovi a sudca nevrhol do väzenia!“
Týmto šiestym klincom chceme na tento kríž pribiť všetky naše SÚDNE SPORY i procesy – vyhraté aj prehraté. Daj Pane, aby brat nesúdil brata, Slavkovian Slavkoviana, ale aby sme si svoje nezrovnalosti dokázali vyriešiť samy medzi sebou a v pokoji!

VII. JEŽIŠ BIČOVANÝ A TŔNÍM KORUNOVANÝ

Určite každý z nás vie, ako vyzerá bič a každý z nás aj vie na čo sa používa. No boli časy, keď namiesto ťažných zvierat bili sa bičom ľudia. Otrokár bil otroka, pán svojho sluhu, brat brata – jednoducho človek človeka. Určili sa tresty a vymerali sa hranice. Pre Krista však človek hranicu neurčil. Nebolo tam žiadnych 40 rán bičom, ako to predpisoval Zákon. Bilo sa pokiaľ ruky vládali. A keď už nevládali, našli si inú prácu – spravili si z Krista tŕňového kráľa. Čo na tom, že tá opľutá, zbitá a krvácajúca hlava bezvládne visela na rovnako dobytej a krvácajúcej hrudi… veď ich hlavy bolesť necítili…. Udrieť človeka. Dvihnúť ruku na človeka. Vysmiať človeka, ponížiť ho – je nám to azda cudzie? Vôbec nie! I toto je naše! I toto poznáme! Ale na tomto mieste by bolo dobré sa s týmto rozlúčiť!
Preto siedmym klincom chceme pribiť na kríž všetko, čo v tejto farnosti ľudia vytrpeli kvôli POSMECHU či nespravodlivým, tvrdým, uštipačným poznámkam a slovám.

VIII. JEŽIŠ BERIE KRÍŽ NA SVOJE PLECIA

Svätý Ján Mária Vianney hovorí, že krížová cesta je najťažšia na začiatku. To najťažšie je totiž rozhodnúť sa pre ňu. Veď Kristus sa jej mohol úplne vyhnúť. Vykúpenie sveta mohlo byť vykonané omnoho menej drastickejším spôsobom. Ježiš sa však rozhodol ísť práve po tejto ceste až na Kalváriu. Vedel, že človek si to zaslúži. Ale zaslúžil si to aj Kristus od človeka? Možno by sme v našej farnosti našli aj taký dom, kde na stene nevisí žiadny kríž. Ale určite by sme tu nenašli takého človeka, ktorý by nemal kríž v sebe, na sebe či okolo seba. A tak vlastne nenesieme tu iba tento jeden drevený kríž, ale nesieme ich tu toľko, koľko je nás všetkých. Mená týchto krížov sú rozličné – nepochopenie, neláska, neúspech, choroba – a všetko bolí inak. Ôsmym klincom preto pribíjame na tento kríž slovo – BOLESŤ, aby každý jeden z nás videl a vedel, že aj tá jeho patrí do Kristovej bolesti, ale zároveň, aby sme si uvedomili, že bolesť máme skôr prijímať, ako ju spôsobovať.

IX. ŠIMONOVA POMOC NA KRÍŽOVEJ CESTE

Prišla vhod a v najvyššej chvíli. Táto pomoc aspoň na chvíľku ušetrila Kristovi posledný zbytok síl, ktoré potreboval na posledné desiatky či stovky metrov. Vďaka za tohto Šimona z Cyrény! Nikdy sa mu tento skutok nezabudol a zapísal sa aj do knihy kníh – Sv. Písma. Kiežby aj po týchto našich uliciach chodilo viac ľudí so Šimonovým srdcom, ktorí by nevideli iba svoj dom, svoju záhradku, lúku či roľu, ale ktorí by v tomto Slavkove dokázali vidieť aj tých, čo už nevládzu, idú z posledného a za posledné, ktorí si už nevedia rady a nevidia ani žiadne východisko. Bože, daj takýchto Šimonov na každú ulicu tejto farnosti, pošli ich v pravý čas, aby neprichádzali až vtedy, keď je už po všetkom. Zároveň deviatym klincom chceme na kríž priklincovať jednu našu zlú vlastnosť – NEVŠÍMAVOSŤ a poprosiť o otvorené oči, uši a srdce pre potreby blížneho.

X.  JEŽIŠA PRIBÍJAJÚ NA KRÍŽ

Tri klince boli potrebné na to, aby znehybnelo Kristovo telo na kríži. Aj naše telá vedia, ktorí klinec ich vie dokonale znehybniť. Infarkty, porážky, rôzne druhy rakoviny, ale aj úmyselne zlé a nerozvážne slová, ktoré nás dokážu zmraziť či doslova priklincovať. Pri tomto zastavení krížovej cesty prosíme ťa Ježišu Kriste za všetkých, čo sa cítia dotknutí, urazení, znechutení, zatrpknutí či vnútorne zranení. Daj im silu prekonať túto bolesť. Ale prosíme ťa Pane aj za tých, ktorých už prestali poslúchať ich telesné údy, ktorí nemôžu chodiť, ktorí nevládzu robiť, ktorí sú odkázaní na nás, aby mali vždy niekoho, kto im pomôže žiť život kríža. Týmto ďalším klincom pribíjame na kríž všetky CHOROBY a duševné zranenia, ktorými ľudia trpia v tejto farnosti.

XI. UKRIŽOVANÝ JEŽIŠ

Obrovská, nepredstaviteľná bolesť, premiešanú starosťou o matku a v Jánovi zasa o nás, potom slová odpustenia, smäd, modlitba z hĺbky duše a nakoniec odovzdanie všetkého do Božích rúk. Toto všetko bolo ukrižované na kríži. Ktovie, s čím všetkým my vystúpime na náš kríž? Čo všetko bude musieť byť ešte v nás ukrižované? Čoho všetkého budeme zbavení? O jedno však pri tomto jedenástom zastavení poprosme, aby sme na našom kríži nezomierali osamote, ale s Kristom a pre Krista. Jedenásty klinec v tomto kríži nech drží všetko to, čo mnohí z nás už zažili, zažívajú či budú prežívať a to je SAMOTA. Daj Pane, aby sme ju vedeli vytrpieť spolu s tebou!

XII.  JEŽIŠ NA KRÍŽI ZOMIERA

Keď ho ukrižovali bolo asi dvanásť hodín. Keď zomrel bola asi tretia hodina popoludní, Nebo sa vtedy zatmelo. Bolo zemetrasenie. Na mnohých miestach sa otvárali hroby a z nich vstávali mŕtvi. Možno vtedy v ne jednom srdci, akoby mŕtvi z hrobov vstávali aj takéto myšlienky: Čo sme to spravili? A čo ak bol nevinný? A čo ak mal pravdu? Nezmýlili sme sa? Čo bude teraz? Bratia a sestry! Čo v nás vyvoláva pohľad na ukrižovaného Krista? Skúsme sa pred týmto ukrižovaným Kristom porovnať a pravdivo si odpovedať : Kto z nás je tu nevinný? Kto z nás má pravdu a kto sa mýli? Na tomto mieste nám pristane ľútosť a zahanbená tvár. Pane, čo by sme mali teraz pribiť na kríž? Myslím si, že dvanástym klincom by sa mala pribiť na kríž SMRŤ. Tá smrť, ktorá tvojou smrťou stratila svoju moc. Tá smrť, ktorá aj keď nám berie tento život, nemôže nám zobrať večný. Nech visí aj ona na kríži ako znamenie, že Ježiš svojou smrťou premohol našu smrť.

XIII. JEŽIŠA ZLOŽILI Z KRÍŽA DO NÁRUČIA JEHO MATKY

Skončila každá bolesť, všetko utrpenie. Iba bolesť jeho matky sa ešte viac vystupňovala. Táto matka videla všetko – začiatok aj koniec, narodenie aj smrť. Videla Syna zomierať, nevidela ho však vstávať z mŕtvych. Ona však nepotrebovala byť pri prázdnom hrobe prvá, lebo verila, veľmi verila, že ho znovu uvidí – živého, pravého, skutočného a osláveného. Často krát sa pri nás nad hrobom našich príbuzných zastaví nevera či pochybovanie. Pri tomto zastavení nad Božím hrobom daj nám, Pane, silnú vieru, ktorá vydrží s nami stáť v našom živote až do vzkriesenia každého tela, ktoré sme odprevadili na miesto dočasného odpočinku. A tak tento trinásty klinec nech pribije našu NEVERU, aby sme v tých najťažších okamihoch svojho života verili a nezúfali si.

XIV. ZMŔTVYCHVSTANIE

Takto sa skončila Ježišova krížová cesta. Nie smrťou, ale životom. Toto je odkaz z jej posledného zastavenia. Takto skončia aj vaše krížové cesty. Takto sa musia skončiť! Inak by nemala zmysel ani tá jeho, keby neskončila takto neuveriteľne. „Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?“, „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?“, „Videli sme Pána!“, „Pán naozaj vstal! Niet ho tu!“, „Pán môj a Boh môj!“ Nech tieto slová z veľkonočných dní nám pomôžu prežiť aj náš životný veľký piatok. Na kríž sme pribili trinásť klincov s našimi hriechmi, slabosťami i ranami. Takto budú visieť na kríži až do zajtrajšej večernej vigílie vzkriesenia. Potom sa spália na ohni, z ktorého sa zapáli veľkonočná svieca – paškál. Zostane po nich iba trinásť klincov. Keď budete prichádzať pokloniť sa sviatostnému Spasiteľovi v Eucharistii a zároveň si budete uctievať aj jeho umučené telo, skúste uvažovať aj nad tým všetkým, čo sme tu dnes pribili na toto drevo kríža a pokúste sa to všetko v sebe pochovať, aby sme zajtra mohli osláviť nielen vzkriesenie Ježiša Krista, ale aj naše vzkriesenie – vzkriesenie nového človeka, novej farnosti s novými ľuďmi.

ZÁVER

Dnes sme Pane uvažovali nad inými zastaveniami z tvojej krížovej cesty. V niektorých sme spoznali seba a v iných zastaveniach zasa druhých. Niektoré akoby sme boli už niekedy zažili a iné nás ešte len čakajú. Nech nás však povzbudzuje myšlienka, že celú krížovú cestu si už prešiel ty – pred nami a ukázal si nám, ako sa ide do po zemi do neba. Daj nech ťa nikdy nestratíme spred svojich očí! Nech nikdy nestratíme tvoje stopy na našich cestách a nech si zapamätáme to, čo si nám kedysi o sebe povedal, že si naša cesta, pravda i život. Amen.

Modlitba na úmysel Svätého Otca  

Otčenáš, Zdravas Mária, Verím v Boha, Sláva Otcu

Modlime sa za nášho Veľkňaza Jána Pavla.
Nech ho Pán posilňuje a nech ho naplní apoštolským
duchom na spásu všetkých národov.

Všemohúci Bože,
svojho služobníka Jána Pavla si vyvolil
za nástupcu svätého Petra,
aby viedol tvoj ľud;
láskavo vypočuj naše prosby,
nech ako Kristov zástupca na zemi
utvrdzuje svojich bratov
a nech Cirkev je s ním spojená
zväzkom jednoty, lásky a pokoja,
aby tak všetci ľudia našli pravdu a večný život
v tebe, večnom Pastierovi duší.
Skrze Krista, nášho Pána.
R. Amen

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *