Pane, je málo tých, čo budú spasení? (Lk 13,23)

Dobrý Ježišu,
klaniam sa Ti a zvelebujem Ťa. Som rád, že mám teraz čas byť opäť s Tebou. Naplň ma svojím Svätým Duchom a tak ma uschopni modliť sa Tvojím slovom. Stvárňuj, prosím, vo mne človeka Tvojho evanjelia. Udeľ mi milosť hlbšie Ťa spoznať. Nech mi k tomu pomáha aj dnešná moja modlitba.
Pane, ktosi sa Ťa cestou do Jeruzalema spýtal: Je málo tých, čo budú spasení? Ten, čo Ti otázku položil, mal asi veľkú starosť o seba. Predstavujem si seba, Ježišu, ako kráčam vedľa Teba. Zamýšľam sa: Na čo by som sa Ťa rád spýtal? Čo by som rád vedel? Čím žijem teraz? A čo by sa Ťa chceli spýtať moji súčasníci? Čím žijú? Aké otázky by zazneli: otázky z úst a sŕdc dnešných ľudí.
Tieto otázky si nekladieme iba preto, aby bolo čím vyplniť čas.
Je veľmi dôležité, aby sme vyslovili otázky, svoje otázky. Ony prezrádzajú, čím žijeme. Naše otázky hovoria o tom, kto sme a ako sa vnímame. Nuž, čo prezrádzajú moje otázky? Ježišu, čím žijem v túto chvíľu?
Ježišu, možno si kladiem denne množstvo otázok, možno ich kladiem aj Tebe. Nakoľko sa však v mojich otázkach objavuje aj otázka o spáse ľudí, teda otázka o dosiahnutí cieľa života? A nakoľko zaujíma táto otázka aj mojich súčasníkov? Kladú si ju vôbec? Kedysi to bola otázka, korá hýbala ich životmi a určovala ich. Bola takpovediac základnou otázkou. Otázkou, ktorá hýbala i myslením ľudí. Otázkou, ktorá bola podnetom stávať sa lepšími a zodpovednajšími. Otázkou, ktorá upriamovala na skutočnosť, kvôli ktorej ľudia dokázali veriť, dúfať, trpieť i milovať. Otázkou, ktorá menila životy, určovala rozhodnutia, prebúdzala misijný záujem.
Pane, ak táto otázka nie je v pozornosti dnešných ľudí, ak nie je i mojou určujúcou otázkou, o čom to svedčí? Nie, nejde mi o otázku, ktorá by bola predmetom ľudskej zvedavosti alebo filozofickej špekulácie či chladnej vypočítavosti. Sám sa musím pýtať a odpovedať si: Vnímam túto otázku ako otázku o najdôležitejšej skutočnosti môjho života? Je v mojom živote rozhodujúcou? A práve v tom to je. Ak nie, potom čo tvorí zmysel a základ môjho života? Čomu dávam potom rozhodujúce miesto? O čom to potom svedčí? Aké svedectvo to vydáva o mne samom a o mojich súčasníkoch, o dnešnej generácii? Či skôr, z čoho nás to usvedčuje? Nestrácam potom sám seba, nestrácam cieľ a zmysel svojho života? Rozumiem životu a jeho konečnosti, ak sa naň nespytujem otázkou, ktorá ma vedie k pravde môjho života?
Smutná, ale i nebezpečná mi pripadá doba, v ktorej je klamstvo zaujímavejšie ako pravda, v ktorej sa hriech už nevníma ako hriech. Doba, v ktorej človek stratil svoje poslanie, jestvuje a žije ako človek bez povolania. Doba, v ktorej sa človek stáva zahľadeným iba na seba samého a je nevnímavý k potrebám iných. Doba, v ktorej človek stráca zmysel pre spoločenstvo s Tebou i s ľuďmi a žije ako ovca bez pastiera, čoraz väčšmi sám a opustený. Doba, v ktorej človek stráca zmysel pre posvätno a pre úctu k životu.
Ježišu, vo svojom evanjeliu nehovoríš o množstve spasených, ale o tom, že treba vchádzať tesnou bránou a že mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť. Varuješ nás pred falošným uspokojovaním sa – pred tým, aby sme sa odvolávali a spoliehali na to, že sme Ťa počúvali, že si sa s nami stretal, že sme v Tvojom mene uzdravovali a robili zázraky… Jasne nás učiš, že o nás rozhodne postoj – vnútorný postoj nášho srdca, našej konkrétnej odpovede na Tvoje slovo, lebo Ty hovoríš: Každý, kto počúva a zachováva moje slovo, neuvidí smrť naveky.
Cesta k spáse – teda cesta k plnosti a zmyslu života, cesta k cieľu, k naplneniu života – vedie cez počúvanie a zachovávanie Tvojho slova. Kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nepôjde na súd, ale prešiel zo smrti do života.
Dobrý Ježišu, daj, prosím, aby otázka: Je málo tých, čo budú spasení? – bola pre mňa vždy určujúcou a v tom i darom, lebo ma bude vždy upriamovať na Teba, na cieľ môjho života, lebo mi bude pripomínať, že svojím postojom rozhodujeme o kvalite svojho života, o kvalite súčasnej i večnej.
Ježišu, chcem sa ešte vrátiť k Tvojim slovám. K tým, ktoré adresuješ tým, čo sa dožadujú, aby si im otvoril bránu večného života, a odvolávajú sa na svoju známosť s Tebou. Ty im na to povieš: Neviem, odkiaľ ste!
Čo vo mne vyvolávajú tieto slová? Vtedy, keď ich počujem od Teba na svoju vlastnú adresu? Nutne ma to vedie k otázke – Odkiaľ vlastne som? Viem to vôbec? Iste sa nepýtaš, či som z juhu alebo zo severu, takého alebo onakého pôvodu, rasy alebo spoločenského postavenia. Ty sa ma spytuješ, čím sú určované moje rozhodnutia, môj život. Určuje môj život Tvoje slovo, Tvoje prikázanie, Tvoj duch, Tvoja láska? Riadiš ho Ty sám?
Ježišu, u Teba rozhoduje iba jedna „známosť“. Známosť, ktorú si dokonca ani nemusím uvedomovať, podobne ako ľudia z evanjeliového podobenstva o Poslednom súde. Spytovali sa Ťa: Pane, ale kedyže sme Ťa videli a poslúžili sme Ti? Tou známosťou je zachovávanie Tvojho slova. Kto počúva a zachováva moje slová, toho poznám, ten vie, odkiaľ je a kam ide.
Ježišu, Ty sám si povedal o sebe: Ja viem, odkiaľ som. Od Otca som vyšiel a k Otcovi smerujem. Som ten, čo plní vôľu svojho Otca.
Dobrý Ježišu, raz si v prítomnosti svojej matky Márie povedal: Blahoslavení sú tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho. Keď teraz prichádzam k Tebe, veľmi Ťa prosím: Ty sám určuj tajomstvo môjho života. Pomôž mi počúvať a zachovávať Tvoje slová. Pomôž mi stať sa blahoslaveným, pomôž mi k plnosti života.