Lekársky pohľad na ukrižovanie Ježiša Krista

Upozornenie: Tento materiál môže byť nevhodný pre deti.

Asi pred desiatimi rokmi, čítajúc od Jima Bishopa knihu Deň, kedy Kristus zomrel, som zistil, že som vlastne Ukrižovanie viac menej nebral vážne – že som vyrástol ľahostajný voči jeho utrpeniu s povrchnou známosťou hrozných detailov a mal som veľmi vzdialený vzťah s našim Pánom.
Nakoniec sa ukázalo, že hoci som lekár, nevedel som skutočný  dôvod smrti. Pisatelia evanjelií nám veľmi nepomáhajú v tomto bode, pretože ukrižovanie a bičovanie bolo obyčajom v ich dobách a zjavne nepovažovali za nevyhnutnosť udávať detailný popis.
Takže máme iba stručné slová evanjelistov: „Pilát, majúc strápeného Ježiša, nechal ho odviesť dať ukrižovať – a oni ho ukrižovali“. Ja nemám žiadnu schopnosť debatovať o nezmerateľnom psychickom a duchovnom utrpení vteleného Boha pykajúc za hriechy padlého človeka. Ale zdalo sa mi, že ako lekár by som sa mohol venovať tejto otázke Pánovho utrpenia v niektorých detailoch z fyziologického a anatomického hľadiska.
Čo vlastne pretrpelo telo Ježiša z Nazareta počas hodín tejto tortúry?
Toto ma viedlo najprv k štúdiu uskutočňovania ukrižovania ako takého, čo je mučenie a vykonanie pripevnenia ku krížu. Som zaviazaný mnohým, ktorí študovali tento subjekt v minulosti a obzvlášť súčasnému kolegovi, Dr. Pierrovi Barbetovi, francúzskemu chirurgovi, ktorý urobil vyčerpávajúci historický a experimentálny výskum a písal rozsiahlo na túto tému.
Zrejme, prvá známa praktika ukrižovania bola u Peržanov. Alexander a jeho generáli toto priniesli späť do stredozemnej oblasti – do Egypta a do Kartága. Rimania sa zjavne učili spôsoby od Kartágincov a (ako takmer so všetkým čo Rimania robili) rapídne vyvíjali veľmi vysoký stupeň výkonnosti a zručnosti. Množstvá zmienok od rímskych autorov (Livy, Cicera, Tacitusa) na ukrižovanie a niekoľko inovácií, modifikácií a variácií je popísaných v starovekej literatúre. Napríklad, vertikálna časť kríža (alebo stopka) mohla mať krížové rameno (alebo patibulum) pridané tridsať až päťdesiat cm ku vrcholu, čo je všeobecne známe ako latinský kríž. Najpoužívanejšou formou počas dní nášho Pána, bol avšak kríž Tau, v tvare  nášho T.
Na tomto kríži, bolo patibulum umiestnené v záreze na vrchu stopky. Existuje archeologický dôkaz, že to bolo na tom type kríža, na ktorom bol Ježiš ukrižovaný. Bez akéhokoľvek historického a biblického potvrdenia, stredovekí a renesanční maliari nám dávali obraz o Kristovi, ktorý nesie celý kríž. Ale podľa správnosti bol stĺp, alebo stopka, všeobecne pripevnená stále k zemi na mieste exekúcie a odsúdený človek bol prinútený niesť patibulum, vážiac okolo 50 kg smerom z väznice na miesto popravy.
Mnoho maliarov a veľa sochárov ukrižovanie znázorňuje s klincami v dlaniach. Rímsky historický opis a pokusné práce stanovili, že klince boli zabité medzi malými kosťami zápästia  a nie cez dlane. Keby boli klince zabité cez dlane, boli by sa vyvliekli medzi prstami, keby mali držať váhu ľudského tela. Nesprávny pohľad môže našepkávať neporozumenie slov Ježiša Tomášovi „pozri na moje ruky.“ Anatómovia, či dnešní, alebo starovekí, považovali vždy zápästie za súčasť ruky.
Titulus, alebo malý nápis zločinu obete bol obyčajne umiestnený na palici, ktorá bola nesená na začiatku sprievodu z väznice a neskôr bola pribitá na kríž, takže prevyšovala hlavu. Tento znak na žrdi pribitý na vrch kríža zrejme dal charakteristiku podoby latinského kríža.
Ale  samozrejme, fyzické utrpenie Krista začalo v Getsemane. Z mnohých aspektov tohto počiatočného utrpenia, je jednou z najväčších zaujímavostí z pohľadu fyziológie pot krvi. Taktiež si treba všimnúť, že toto spomenul iba Lukáš, ktorý bol lekárom. Hovorí, „počas múk sa modlil ešte dlhšie. A jeho pot bol ako kvapky krvi, stekajúc dole na zem.“  Súčasní učenci použili všetky triky pri vysvetľovaní, aby zakryli tento význam pasáže, akoby sa to vôbec nestalo.  No, títo pochybovači sa mohli ušetriť mnohej námahy, keby to boli konzultovali s literatúrou medicíny. Pod veľkým emocionálnym stresom, pod ktorým náš Pán trpel, môžu popraskať tenké kapiláry potných žliaz, a takto sa zmieša krv s potom. Tento proces môže spôsobiť zjavnú slabosť a možný šok.
Po zajatí uprostred noci bol Ježiš vzatý pred Sanhedrin a Kaifáša, veľkňaza. Tu sa začala prvá fyzická trauma. Vojak zasiahol Ježiša do tváre, aby ostal ticho, keď ho vypočúval Kaifáš. Stráže paláca mu potom zaviazali oči, vysmievajúc a pľujúc na neho, bijúc ho do tváre  aby uhádol, kto ho práve udrel.
Skoro ráno, zbitý s pomliaždeninami, odvodnený a vyčerpaný z prebdenej noci, je Ježiš braný cez Pretórium pevnosti Antónia, na miesto vlády prokurátora Júdei, Pontského Piláta. Určite ste už oboznámení s reakciou Piláta, pokúšajúc sa presunúť zodpovednosť k Herodesovi Antipasovi, tetrarchu Júdei. Ježiš zjavne neutrpel žiadny fyzický útok v rukách Herodesa a bol vrátený k Pilátovi.
Potom, ako odpoveď na krik davu dal Pilát prepustiť Barabáša a odsúdil Ježiša zbičovať a ukrižovať. Tu je mnoho nesúhlasu medzi odborníkmi o neobvyklom bičovaní, ako úvod ukrižovania. Najviac rímskych pisateľov z tohto obdobia, nespája tieto dve procedúry dokopy. Mnoho učencov verí, že Pilát pôvodne rozkázal Ježiša zbičovať, ako plný trest a odsúdenie na smrť ukrižovaním prišlo iba ako odozva na hlučný dav, že prokurátor neochraňuje poriadne Cézara proti tomuto zvodcovi, ktorý si údajne žiada byť Kráľom Židov.
Príprava bičovania bola hotová, keď bol väzeň vyzlečený zo svojich šiat a jeho ruky boli zviazané nad hlavou. Je veľmi pochybné, či Rimania  mali akúkoľvek snahu nasledovať židovské právo, kde podľa dávneho práva bolo zakázané zadávať viac než štyridsať úderov. Rímsky legionár pristupuje s bičom vo svojej ruke. Toto je krátky bič, pozostávajúci z niekoľkých ťažkých, kožených jazykov s dvoma malými olovenými guľkami na každom konci. Tento ťažký bič je švihaný s plnou silou znovu a znovu cez Ježišove ramená, chrbát a nohy.
Najprv iba  jazyky režú kožu. Potom, ako údery pokračujú, dostávajú sa hlbšie do podkožného tkaniva, spôsobujúc prvé krvácanie z kožných kapilár a žíl, a nakoniec vytryskuje arteriálne krvácanie z ciev, čo sú pod svalmi. Malé olovené guľky najprv urobia veľké, hlboké rany, ktoré ostávajú otvorené po opakovaných úderoch. Potom koža na chrbte visí na dlhých pásoch a celá časť je nerozoznateľná roztrhaná masa. Keď sa rozhodne Centúrio, že väzeň je blízko smrti, údery sa definitívne zastavia. Polomŕtvy Ježiš je potom rozviazaný a klesá na kamenný chodník, zmáčaný svojou vlastnou krvou.
Rímski vojaci majú veľký posmech z toho, že provinčný žid tvrdí, že je kráľ. Hádžu rúcho cez jeho ramená dávajú mu palicu do ruky miesto žezla. Ešte potrebujú korunu, aby dokončili svoj výsmech. Ohybné prúty pokryté dlhými ostňami (obyčajne používané v zväzkoch ako palivové drevo) sú zapletené do tvaru koruny a toto je zatlačené na jeho temeno hlavy. Znovu prichádza hojné krvácanie, pretože skalp je jeden z najviac vaskulárnych častí tela.
Po zosmiešňovaní a bití po tvári, berú vojaci palicu z jeho rúk a znovu ho bijú po hlave, pričom sa tŕne zarážajú hlbšie do skalpu. Nakoniec, keď už sú unavení zo sadistického športu je rúcho odtrhnuté od jeho chrbtu. Majúc už zaschnutú krv a sérum v ranách, toto strhnutie spôsobuje neznesiteľnú bolesť, práve ako pri nedbalom odňatí chirurgického obväzu a je to takmer to isté, akoby bol znovu šľahaný a rany začínajú znovu tiecť krvou.
V úcte k židovskému zvyku mu rimania vracajú jeho rúcho. Ťažké patibulum kríža je zviazané cez jeho ramená a procesia odsúdeného Krista, dvoch zlodejov a popravnej rímskej čaty vedenej Centúriom začína svoju pomalú cestu popri Via Dolorosa.
Napriek jeho snahe kráčať vzpriamene, váha ťažkého dreveného trámu s šokom spôsobeným stratou krvi je príliž mnoho. Potkýňa sa a padá. Drsné drevo trámu sa zadiera do jeho rozorvanej kože a ramenných svalov. Pokúša sa vstať, ale ľudské svalstvo bolo tlačené nad svoje schopnosti. Centúrion, trvajúc na ukrižovaní, hľadá stúpenca, severo afrického prihliadajúceho, Šimona Cyrenenského, niesť kríž. Ježiš ho nasleduje, stále krvácajúc a potiac studený vlhký pot zo šoku, pokiaľ 600 metrov dlhá cesta z pevnosti Antónia na Golgotu nie je ukončená. Ježišovi je ponúkané víno zmiešané s myrhou, ako mierne analgetikum. Odmieta piť. Šimon má rozkázané umiestniť patibulum na zem a Ježiš je rýchlo hodený späť svojimi plecami na drevo. Legionár nahmatáva jamku vpredu na zápästí. Zabíja ťažký, štvorcový tepaný železný klinec cez zápästie, hlboko do dreva. Rýchlo sa presúva na druhú stranu a zopakuje to isté, dávajúc pozor nepritiahnuť príliš ruky, ale nechať istú ohybnosť a pohyb. Patibulum je potom vyzdvihnuté na vrchu stopky čítajúc, „Ježiš Nazaretský, kráľ židov, „ sa pribije na svoje miesto.
Ľavá noha je zatlačená  pod pravú nohu a s oboma natiahnutými nohami, špičkami smerom dole je zabitý klinec cez klenbu každej končatiny, nechajúc kolená mierne pohyblivé. Teraz je obeť skutočne ukrižovaná. Ako sa pomaly zavesí s väčšou váhou na klincoch zabitých v zápästí, začne vyrážať neznesiteľná bolesť cez prsty, celé ruky explodujúc v mozgu – klince v zápästí robia tlak na mediánne nervy.
Pri snahe  sa zdvihnúť a zabrániť tomuto mučivému našponovaniu, necháva svoju plnú váhu na klinci na nohách. Znovu prichádza prenikavá bolesť, keď klinec rozodiera nervy medzi kosťami priehlavku na nohách. V tomto bode, keď sa ruky unavia, zachvátia svaly obrovské vlny kŕčov, zvierajúc ich hlbokou, neustávajúcou, pulzovitou bolesťou. Pri týchto kŕčoch nastáva neschopnosť  sa pozdvihnúť vyššie. Vysiac na svojich rukách, sú prsné svaly paralyzované a medzireberné svaly sú nefunkčné. Do pľúc sa môže dostať vzduch, ale nemôže byť vydýchnutý.  Ježiš bojuje o hoci aj jeden malý nádych, skúšajúc sa zodvihnúť. Ale nakoniec sa kysličník uhličitý nahromadí v pľúcach a v krvnom obehu a kŕče čiastočne ustúpia.  Prerušovane je schopný sa vytlačiť vyššie, aby vydýchol a nadýchol sa životodarného kyslíka.
Bolo to nepochybne počas tohto obdobia, kde vyriekol sedem krátkych viet, zaznamenaných takto:
Prvá, pozrúc dole na rímskych vojakov hádžúcich los o jeho vcelku utkané rúcho, „Otče, odpusti im, lebo nevedia čo činia.“
Druhá, kajúcnemu zlodejovi, „Dnes budeš so mnou v raji.“
Tretia, dole pozerajúcemu zhrozenému, zarmútenému mladému Jánovi – milovanému apoštolovi – povedal, „Hľa, tvoje matka. „ Potom, hľadiac na svoju matku Máriu, „Hľa, žena, tvoj syn.“
Štvrtá je výkrikom zo začiatku 22. Žalmu, „Môj Bože, môj Bože, prečo si ma opustil?“
Ježiš zažil hodiny nekončiacej bolesti, cykly zvierajúcich kŕčov, prerušované čiastočné dusenie, pálivú bolesť, keď je trhané tkanivo z jeho rozorvaného chrbta, ako sa pohybuje hore a dole po drsnom dreve. Potom začína ďalšia agónia – hrozná drvivá bolesť hlboko v hrudníku, ako sa pomaly napĺňa osrdcovník sérom a začína stláčať srdce. Niekto si pripomenie Žalm 22, 15 verš: „som vylievaný ako voda, a všetky moje kosti sa rozostúpili. Moje srdce je ako vosk, roztápa sa v mojich vnútornostiach.“
Takmer je už koniec. Strata tkanivovej tekutiny dosiahla kritickú úroveň, stlačené srdce sa snaží pumpovať ťažkú, hustú, stagnujúcu krv do tkanív, zmučené pľúca sa freneticky snažia nabrať v malých hltoch vzduch. Zjavne dehydrované tkanivo posiela do mozgu záplavu stimulov. Ježiš zalapá po dychu na piaty výkrik, „som smädný.“ Môžeme sa rozpomenúť na ďalší verš z prorockého Žalmu 22: „moja sila je vyschnutá ako črep a môj jazyk je prilepený na moje ďasná a ešte ma položíš do prachu smrti.“ Špongia namočená do lacného, kyslého vína, čo je hlavný nápoj Rímskych legionárov, je pozdvihnutá k jeho perám. Ale evidentne neprijíma nič tekuté.
Teraz je telo Ježiša  v extrémoch a môže cítiť chlad smrti ako presakuje jeho tkanivom. Toto precitnutie mu prináša Jeho šieste slová, vyrieknuté pravdepodobne o trochu silnejšie než šepkanie, „ Je dokonané.“ Jeho misia nápravy je ukončená. Konečne môže nechať svoje telo zomrieť.
Ešte raz s poslednou vlnou sily, znovu zaprie svoje rozorvané nohy o klinec, narovná ich, hlbšie sa nadýchne a vysloví jeho siedmy, posledný výkrik, „Otče! Do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“
Ostatné už poznáte. V súlade s dodržaním Sabatu, židia požiadali odsúdeného zabiť a sňať z kríža. Zvyčajná metóda ukončenia ukrižovania bola polámanie kostí predkolení. Toto zabránilo obeti zdvihnúť sa, a takto sa nemohlo uvoľniť napätie hrudných svalov a dochádza k uduseniu. Nohy zlodejov boli polámané, ale keď prišli vojaci k Ježišovi, videli, že je to zbytočné.
Zjavne chcel mať  legionár  dvojnásobnú istotu smrti, tak pichol kopiju cez piaty medzirebrový priestor, nahor cez osrdcovník do srdca. 34 verš 19 kapitoly evanjelia podľa Jána nás informuje: „a okamžite vyšla krv a voda.“ To znamená, že tam bol únik vodnej tekutiny z vaku obkolesujúceho srdce, čo dávalo posmrtný dôkaz, že náš Pán nezomrel typickou smrťou pri ukrižovaní – udusením, ale na zlyhanie srdca ( zlomenie srdca) kvôli šoku a stlačeniu srdca tekutinou v osrdcovníku.
Takto sme mohli mať náhľad – vrátane medicínskeho dôkazu – o stelesnení zla, ktoré človek prejavil voči človeku a voči Bohu. Toto bol strašný pohľad a viac, než dosť nás zanecháva zronených  a smutných. Ako len môžeme byť vďační, že máme obrovský podiel na nekonečnej milosti Božej voči človeku – zázrak zmierenia a  očakávania triumfálneho rána Paschy.
Ste pohnutí tým, čo Ježiš pre vás urobil na kríži? Chceli by ste sa k Nemu priblížiť? Môžete sa modliť úprimne túto modlitbu:
Drahý Pán Ježiš,
Priznávam, že som hriešny človek a potrebujem tvoje odpustenie. Verím, že si zomrel na kríži za moje hriechy a vstal si z hrobu, aby si mi dal život. Viem, že si jediná cesta k Bohu a teraz chcem prestať s neposlušnosťou voči Tebe a začať žiť s Tebou. Prosím, prepáč mi, odpusti mi, zmeň môj život a ukáž mi, ako Ťa spoznávať. Amen.

Dr. C. Truman Davis
Zdroj: cbn.com

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *