Levoča, Slovensko

Tradícia uctievania Panny Márie v Levoči môže byť stará ako mesto samo. Siaha do dôb tatárskych vpádov v 13. storočí, keď sa obyvatelia uchyľovali pred nebezpečenstvom na vrch, kde sa ľahšie ubránili pred hordami Tatárov. Z vďaky tu Panne Márii postavili malú kaplnku, predchodkyňu dnešného kostola Navštívenia Panny Márie, v ktorej sa každoročne konali pobožnosti za prítomnosti Levočanov i veriacich z blízkeho okolia. Písal sa rok 1247 a v samotnej Levoči ešte neexistoval chrám. Odborníci z toho usudzujú, že ešte pred kaplnkou stála na vrchu iná, omnoho staršia svätyňa, zrejme zničená tatárskymi nájazdmi.
Zásluhou farára Henricha de Leucza prešla kaplnka opravou. Súčasne ju zasvätili Panne Márii a umiestnili v nej sošku Matky Božej. O jedenásť rokov neskôr kostolík na popud farára Šalamona upravili pre potreby pútnikov, ale časom už ani tak nestačil, a tak ho roku 1470 dal farár Servácius zväčšiť a v jeho blízkosti postavil pustovňu. Sem zakrátko uviedol rehoľu kartuziánov, dočasných správcov pútnického miesta.
Protestantizmus nepriniesol Mariánskej hore nič dobré. Kňazov z mesta vyhnali, katolícke kostoly ostali prázdne. Vidiecky katolícky ľud Spiša v ťažkých časoch tureckých nájazdov a rôznych povstaní či vzbúr 16. storočia našiel oporu v levočskej Panne Márii, ku ktorej putoval tajnými horskými cestami. Až keď sa v 17. storočí v bývalom levočskom minoritskom kláštore usadili jezuiti, mohli veriaci opäť bez obáv prichádzať k svojej Matke.
Cisárovná Mária Terézia patrila medzi podporovateľov mariánskeho kultu, čo sa prejavilo aj na Mariánskej hore – 13. mája 1766 farár Engelbert položil základný kameň nového kostola. Ten bol síce už roku 1787 na základe príkazu jej syna jozefa II. zatvorený, no len čo sa dalo, jeho brány sa opäť otvorili.
Mariánska hora mala šťastie na šľachetných farárov, ktorí navyše boli horlivými ctiteľmi Panny Márie. Ján Ehrnsperger, Jozef Dulovič, Pavol Still, to sú mená tých, ktorí neľutovali námahu na prebudovanie, výzdobu a zariadenie tunajšej svätyne. Ako posledný si zaslúži spomienku farár Celestín Kompanik. Keď videl, že starý kostol už potrebám pútnikov nevyhovuje a navyše už nestačí len ho opraviť, navrhol postaviť nový chrám, podľa vzoru chrámu v Lurdoch. Skvelá, ale na začiatok 20. storočia veľmi odvážna myšlienka.
Šesť rokov sa zbierali veriaci z celého Slovenska, kým mohol byť 2. júla 1903 položený základný kameň a ďalších jedenásť rokov trvalo, kým sa v novom kostole konala svätá omša. Napokon 2. júla 1922 za prítomnosti spišského biskupa Jána Vojtaššáka bol chrám slávnostne vysvätený. Prešlo dvadsaťšesť rokov, kým sa túžba farára Kompanika premenila na skutočnosť.
Po veľkých pútiach v rokoch 1947 a 1948 prišlo obdobie, keď sa tu veriaci nesmeli vo veľkom zhromažďovať a keď vládnuca moc účasť na pútiach postihovala. Roku 1984 zablikalo prvé radostnejšie svetielko – Svätý Otec Ján Pavol II. povýšil chrám na baziliku menšiu.

Zdroj: Jozef Navarra,