Môj jediný brat Imrich sa koncom júla 2002 vybral s manželkou, dcérou a synom na dovolenku do Medžugoria. Hneď na druhý deň sa rozhodol vystúpiť na Horu zjavenia – Podbrdo a obetovať tento výstup za mňa. Na kopec vystupoval bosý. Neunavilo ho to, cítil sa dobre. Na druhý deň popoludní počas rozhovoru s jedným účastníkom zájazdu náhle zomrel. Je to pre mňa veľký žiaľ a bôľ, veľká strata. Odišiel bez rozlúčky. Mali sme sa veľmi radi, bol mi všetkým – vtedy som to tak vnímala. On dával dôraz na duchovný život a ja na materiálny. Rodičov sme už nemali. Otec zomrel vo veku 57 a mamička vo veku 59 rokov. Brat mal 42 rokov, bol veľmi dobrý a nábožný človek.
Mesiac a pol po jeho smrti sa udialo toto: V nedeľu skoro ráno ma zobudil akýsi silný hukot a v tom som počula bratov hlas, ktorý volal Mária… Posadila som sa na posteli a pozerala ku dverám. Videla som žiarivé svetlo, v ktorom sa ukázal môj brat, ktorý sa pomaly ku mne približoval. Ja nedokážem opísať tú krásnu, žiarivú, usmievavú tvár. Keď prišiel ku mne, snažila som sa ho objať, no on mi začal miznúť. Posledná zmizla jeho krásna tvár dívajúca sa na mňa. Rýchle som vstala z postele a pozrela na hodinky, bolo 4,35 h. Chodila som zmätená po dome. Uvedomila som si – „duša ľudská je nesmrteľná.“ Prežila som to všetko pri plnom vedomí.
Keď som predtým od iných ľudí počula o podobných udalostiach hovoriť, vždy som povedala – neverím, alebo „bludy, halucinácie, dajte sa vyšetriť.“ Bola som tradičná kresťanka, skôr ateistka. Nebola som preto pripravená na takúto udalosť. Strach som nepociťovala, pretože som brata mala veľmi rada. V pamäti mi navždy zostane jeho šťastná, žiarivá, usmievavá tvár.
Od smrti môjho brata a vďaka jeho obete, ktorú za mňa urobil výstupom na Horu zjavenia – Podbrdo deň pred svojou smrťou sa môj život veľmi zmenil. Našla som hlbokú vieru v Boha, ktorú prežívam srdcom. Ďakujem Matke Božej, že vypočula prosby môjho brata a ja mám zmysel života.
Mária Bartková , Košice
