Keď sa zotmie…

Osemročný chlapček spadol pri hre do hlbokej šachty. Hneď nastal rozruch, panika, ľudia pobehovali sem a tam. Krik a volanie že treba niečo urobiť. Muži doniesli lopaty a povrazy, len krátky rebrík. Načúvali, či dieťa v šachte ešte žije. Chlapcovi rodičia pri tomto kriku a zhone však ostali pokojní. Keď prišli na miesto, všetko zmĺklo. Každý videl ako sa otec nahol nad otvor. V tom okamihu sa zo šachty vydral srdcervúci výkrik. Chlapček teda žil a keď sa otec nahol nad otvor v šachte sa zotmelo. ,,Neľakaj sa, keď sa zotmie, práve vtedy pozerám na Teba!“ Krik stíchol a otec syna starostlivo poúčal, čo má urobiť.
Spustil dolu dlhý povraz, vysvetlil mu, ako si ho má obkrútiť okolo pliec a pod pazuchami a potom začal pomaly ťahať. O chvíľu bol chlapček zachránený. Nebál sa, ani vtedy, keď sa v šachte ešte viac ráz zotmelo. Zakaždým, keď sa tak stalo, mal na pamäti slová, ktorými ho uistil otec: ,,Neľakaj sa, keď sa zotmie, práve vtedy pozerám na Teba!“

Dieťa moje, keď sa aj v Tvojom živote najviac zotmie, vtedy prichádzam Ja – Boh Otec.
otec syn
Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *