Bl. Zdenka (rok 2004)/3
Moja najmladšia sestra bola 11.2 2004 operovaná na nádor maternice. Predpokladala sa, že to bude normálna operácia. Ale keď jej lekári otvorili brucho, zistili, že hrubé črevo, vaječník a maternica boli zrastené do jedného zhluku. Lekári boli šokovaní a okamžite to zašili. Nedá sa nič robiť, pokiaľ sa rana nezahojí a kým sa nevyberú stehy. Čakali teda na odstránenie stehov a na prevoz do inej nemocnice, kde sa mali robiť ďalšie vyšetrenia. Rodinný príslušníci boli v tom čase v panike, lebo nevedeli, čo sa bude diať. Ale rana sa zázračne zahojila, rýchlejšie než sa očakávalo – napriek tomu, že pacientka bola diabetičkou. Hneď ju previezli do nemocnice „ LISSY HOSPITAL“ v Ernakulam. Vyšetrenia potvrdili, že má rakovinu v pokročilom štádiu. Dávali jej nádej iba pár týždňou alebo mesiacov života. Nič nedávalo záruku pre jej život. Mali ju previezť do Amaly – do onkologickej nemocnice v Trissur, aby nestrácali čas a hneď nasadili chemoterapiu.
Túto správu som dostala tu, v materskom dome Ingenbohle a mala som pocit, že ju (moju sestru) už nikdy vo svojom živote neuvidím, nakoľko som tak ďaleko od domova s pocitom hlbohej bolesti a agónie som ju odovzdala do rúk Božích. Potom som kričala „ako žena v pôrodných bolestiach“. Kričala som k Ježišovi, ktorý trpel agóniu v Getsemanskej záhrade. V celom svojom živote som sa nikdy necítila tak zmučene, a zároveň tak blízko pri ňom. O čo som ho žiadala! Nežiadala som o jej život. Nežadala som o uzdravenie. Ale žiadala som o odvahu a silu prijať jeho vôľu s pomocou milosti a milosrdenstva pre seba i pre tých, ktorí sú jej drahí. A aby bola schopná ísť domov ku svojmu Stvoriteľovi s odovzdanosťou.
Celý ten čas som sa modlila s rozpätými rukami jedinú modlitbu: „ Otče náš, ktorý si na nebesiach…“.
23.2. ju mali previezť do onkologickej nemocnice v Amale. Deň predtým lekári vyjadrili určité pochybnosti a požiadali nás, aby sme počkali. Na naše prekvapenie jeden test bol negatívny. Tak ho celý znova zopakovali.
V tej chvíli som bola inšpirovaná modliť sa k bl. sestre Zdenke. Modlila som sa, aby sa stal zázrak. Dobre vediac, že sestra Zdenka mala tiež rakovinu pred smrťou a tiež bola zdravotníčkou. Denne som chodila do malej kaplnky v materskom dome, kde sú jej relikvie. Naplno som verila, že ona, viac ako ktokoľvek iný, pochopí situáciu mojej sestry, ktorá má 35 rokov a má 7 ročného syna. Boh vie lepšie, než my sami, čo je pre nás každého najlepšie.
Na moje veľké potešenie a úľavu som dostala 26.2. správu, že sestra nemá žiadnu rakovinu. Nemohla som uveriť svojim ušiam. Lekári sami boli ohromení. Povedali, že toto je niečo mimo lekárskej vedy. Diagnóze potvrdila, že má tuberkulózu panvy, ktorá potrebuje absolútny kľud a liečbu. Po troch dňoch ju prepustili z nemocnice. Ďakujem Bohu, ktorý konal tak zázračne cez bl. sestru Zdenku a zachránil život mojej sestry. Nech je pochválené jej meno!
Tieto riadky píšem s veľkou vďačnosťou Bohu a všetkým tým, ktorí v modlitbách stáli pri mne a pri mojej rodine počas veľmi ťažkého obdobia a zároveň prosím, aby modlitby pokračovali, aby sa zotavila a znovu pokračovala.
Šťastie nespočíva vo vyhýbaní sa bolesti a žiaľu. Naopak, šťastie je možné iba vtedy, keď vojdeme do srdca našej bolesti a žiaľu.
