Návrat stratenej dcéry k Bohu
Pri čítaní state z Evanjelia podľa Lukáša /15, 11-32/ si často uvedomujem, že i ja som prežila podobný životný príbeh stratenej dcéry.
Vyrastala som v obyčajnej kresťanskej rodine. Rodičia mi umožnili prijať všetky sviatosti. Môj náboženský život spočíval v návštevách svätých omší a v bežných modlitbách, ktoré boli skôr mojím zvykom než túžbou a potrebou. Keď som mala dvadsaťjeden rokov, prijala som sviatosť manželstva. Môj manžel, dobrý človek, sa svojou uzavretou povahou nedokázal priblížiť veriacim v našej dedine. Nepriťahoval ho ich prístup k Bohu, kde sa každé stretnutie končilo postávaním pod chórom a preberaním starostí bežného života počas svätých omší. Náš vzťah k Bohu sa stával postupne vlažnejším. Po krátkom čase nášho spoločného života postupne zanikol. Rodinné starosti a problémy, následkom ktorých som stratila tretíkrát vytúžené dieťa, veľmi poznačili moje vnútro. Božia láska a milosrdenstvo je však bez hraníc ! Po päť a pol roku manželstva a deväťmesačnom udržiavaní tehotenstva sa nám narodil vytúžený syn. Ďalšia skúška prišla už pri kojení dieťaťa. Môj zdravotný stav sa začal opäť veľmi zhoršovať. Avšak po čase, keď sa stabilizoval, som znovu otehotnela. Narodila sa nám krásna dcérka. Vďaka ti, Pane !
Radosť z druhého dieťatka vystriedali opäť zdravotné ťažkosti. Vo svojej duši som veľmi túžila po pokoji, ktorý som nikde nenachádzala. Jedného dňa som sa rozhodla, že si pôjdem oddýchnuť. Inštinktívne som cítila, že pokoj a ticho nájdem jedine v kostole.
Na sviatok Všetkých svätých, keď si mnohí kresťania dávajú do poriadku svoje svedomie, som si znovu išla do kostola oddýchnuť. Zaujal ma dlhý rad ľudí, ktorí pri čakaní na sviatosť zmierenia zatarasili vchod do kostola. Vtedy som pocítila veľkú túžbu postaviť sa k nim. Z túžby sa stala skutočnosť a ja i teraz, po niekoľkých rokoch, cítim pri spomienke na tento zásadný krok v mojom živote úžasnú radosť a vďačnosť voči Pánovi za veľkú milosť a milosrdenstvo, ktoré mi prejavil ako svojej stratenej dcére. Ďakujem Pánu Bohu i za naše tretie dieťa, i za tri ťažké operácie, vďaka ktorým sa moja viera ešte viac upevnila.
Chcem ešte dodať, že skúšky a trápenia prežívam aj teraz a určite budú i ďalšie, kým budem žiť, verím však, že nech príde čokoľvek, Boh ma neopustí a dá mi silu vytrvať až do konca.
