Požehnaná hospitalizácia

Keď som chodila posledný rok na chemickotechnologickú fakultu, na jar 1968, prosil nás kňaz nosiť sv. prijímanie na bratislavskú onkológiu, jeho tam každý deň nepustili a o dievčati na izolačke sa vravelo, že má  pred sebou pár dní života.
Ak ste vstúpili do izby, ťažko sa pozeralo na biednu kôpku, vážiacu pár kíl, ktorá už nevládala ani sedieť. A farba obličaja – niečo medzi sivou a žltou, iba čierne oči svietili.
Po čase mi povedali priatelia: Maja, vieš anglicky, nemecky….napíš pátrovi Piovi…niekto mu to isto preloží, my sa budeme modliť, aj keď dostáva denne možno desiatky, možno stovky listov a neodpovie osobne…
Žiaden problém – anglický a nemecký text išli v jednej obálke spolu s obrázkom levočskej i šaštínskej Panny Márie.
O tri týždne som dostala tenký letecký list s krásnymi talianskymi známkami, ktoré dodnes opatrujem. Odpoveď nemecká: Páter Pio odkazuje, že sa za Luciu modlí a ona zakrátko vyzdravie, vy – jej priatelia – si dajte do poriadku sviatostný život.
Počúvli sme.
O niekoľko dní operoval Luciu akýsi cudzinec. Podrobnosti sme sa nedozvedeli. Trochu sme sa vyľakali, keď sme lôžko na onkológii našli prázdne, ale sestrička nám povedala, v ktorej nemocnici ju nájdeme.
Kým sme sa za ňou dostali – asi za týždeň, už chodila. O mesiac hrala s dievčatami volejbal. V septembri toho roku páter Pio zomrel.
Ale nezabudol na nás. Lucia sa teší plnému zdraviu , vydala sa, je už babičkou a ja pociťujem pomoc vtedy, keď musím veľmi zápasiť o sviatosť zmierenia.V tomto roku, teda začiatkom marca 2009, som bol hospitalizovaný na Kramároch z dôvodu stavu ťažkej anémie(35j.Hmg/1liter). Moja hospitalizácia prebehla pri bežných vyšetreniach, takže v čom som bol, v tom som prišiel na interné. Vzápätí som bol prevezený v nedeľu nadránom/symbolické/ hneď na JIS. To ma vydesilo, napájaný hemoglobínom, mobil vybitý, popripájaný na monitory, navôkol len biele zásteny, oddychovanie spolupacientov a nekonečne dlhý čas do svitania . Štastie, posteľ som mal pri okne, mal výhľad na pražskú a archív. Slnko vyšlo a mne dali nový hemoglobín a raňajky. Vtedy som sa dostal do stavu iného vnímania, priam živočíšne ostrého (naskočilo mi kategorizovanie) : počúval som rozvážne hovory o službe(múdre, dôležité), hovory „voľné“(bla-bla), pustený rozhlas(hlúposti) potom do toho prišli zvony a nedeľná omša v rozhlase… a prišlo mi to opäť symbolické nepočul som Božie slovo, pre bla-bla. Bol som v takom očakávaní, čo budem počuť ďalej, že som si pripadal ako puma na love. Každý, aj keď som ho nevidel, iba počul, mal „kategóriu)-lev, verný …, sestričky-včielka, …cítil som oproti „časupred“ pokoj a odstup od hektiky na JIS. Prvá vizita bola až po vizite Pána, to som mal rozbúchané srdce, nasledovali procesy zisťovania príčiny, modlil som sa, nie dlho, jazykom-šeptom a vrúcne som prosil o znamenie, že ma počuje. To mi prišlo v podobe nového spoluležiaceho – emeritného brata mons. D. H. naviac ho prišiel pozdraviť iný brat, ktorý dal aj mne požehnanie a bol som dojatý, lebo len som sa vrátil z vyšetrenia, bol som poslaný na internú. Znamenie ma našlo, jednoducho, akurát ako všetko od Pána. Aby som bol vecný: po týždni som bol na skvelej úrovni (128j.Hmg/1liter) a zlepšovalo sa to naďalej. V priebehu mesiaca ďalšej PN – rekonvalescencie, sa všetko upravilo. Chcem len vyznať jediné a to: ako sme bratia a sestry navzájom, tak Boh sa stará o všetkých nás rovnako, ja som bol ako ten najmenší a verím, že Boh požehnáva tých bratov a sestry, ktorí ma liečili, lebo ja som povedal iba ďakujem.

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *