Nikdy ťa neopustím

Cesta v prímestskom autobuse príjemne ubiehala, vychutnávala som samotu uprostred množstva a tešila som sa, že môžem nechať myšlienky len tak voľne pobehovať v mysli… Len čo som si stačila pohodu uvedomiť, na nasledujúcej zastávke sa zaplnili aj posledné miesta.
„Máš to voľné?“ – pýtal sa sadajúc si vedľa mňa. „Nech sa páči“ – ešte som sa trochu pomkla k oknu – „odkiaľ ideš?“ Poznali sme sa, bývali sme v jednej  dedine, ale nemali sme doteraz veľa príležitostí rozprávať sa.
Išiel od lekárky, bol dať predpísať lieky pre manželku, spokojný, že sa celkom rýchlo vybavil. Spomenula som si na ňu, pred rokmi mala mozgovú príhodu a bola vo veľmi kritickom stave. Ako sa jej zdravotný stav ďalej vyvíjal, som nevedela, preto som sa len opatrne spýtala, ako sa má.
„Teraz už celkom dobre, chvalabohu, ale aká bola… celkom odpísaná, na rukách som ju nosil…“ Šum motora a ľudskej vravy v autobuse spôsobil, že som nerozumela všetko z jeho nesúvislého rozprávania. Ale nadšenie a vďačnosť, ktorú bolo cítiť v jeho rozprávaní, sa preniesli aj na mňa. Slovné spojenie „na rukách som ju nosil“ mi stále rezonovalo v mysli. Toto povie muž po skoro tridsiatich rokoch manželstva! Človek by povedal, že to v dnešnej dobe ani nie je možné. Keby to povedal nejaký novomanžel…
Nasledujúce dni som sa častejšie v mysli k týmto manželom vracala. A potom som ich stretla. Prišli spolu do kaplnky, držala sa ho pod pazuchou, mierne sa oň opierala. Jej chôdza bola trošku neistá. Tvár mala mierne poznačenú prežitou bolesťou, ale pokojnú. Pohľad na túto dvojicu ma inšpiroval k myšlienkam o manželskej jednote, zdalo sa že práve choroba ich ešte užšie spojila.
Pri nasledujúcich stretnutiach, keď išli spolu sa držiac do obchodu alebo len tak na prechádzku, nedalo mi, aby som sa im neprihovorila. A potom som si vypočula ich príbeh u nich doma.
Fero a Hanka žili dvadsaťštyri rokov v usporiadanom manželstve, mali tri deti a život im pri práci  a starostiach rýchlo ubiehal. Až do osudného dňa. Hanka išla domov z roboty a v jednom rýchlom okamihu sa život pre ňu zastavil. Nevedela, že rýchla pomoc ju odviezla do nemocnice, že tam lekári robili všetko, čo bolo v ich silách, ale nemali nádej, že by ju mohli prinavrátiť k životu. Otvorene to povedali aj jej manželovi, ktorý  za ňou prišiel do nemocnice. Ale on sa nechcel vzdať. Nechcel ju stratiť.
Ešte v ten istý večer išiel na faru a porozprával pánovi farárovi, čo sa stalo. Išli spolu do nemocnice, pán farár udelil Hanke sviatosť pomazania chorých a nasledujúci deň odslúžil za ňu svätú omšu.  „Pomodlil sa a urobil, čo bolo treba a ja verím, že jej tým pomohol.“ – Fero sa nedá vo svojej jednoduchej viere pomýliť. „Som mu za to veľmi vďačný..“
Hanka bola päť týždňov v kóme. Primár na ÁRE mu dovolil navštevovať ju aj mimo návštevných hodín. „Môžete ju navštevovať a môžete jej rozprávať, koľko vydržíte. Aj keď nereaguje, podvedome to môže vnímať.“ A tak ju navštevoval každý deň a zostával tam až do večera. Sestričky aj doktorky sa mu čudovali. Naznačovali mu, že je to zbytočné, že z nej aj tak už nič nebude. „Je moja, tak je moja, raz som jej prisahal, že bude moja aj v chorobe, aj v starobe…“ Až neskôr sa dozvedel, že niektoré z nich boli rozvedené a že preto sa im to zdalo čudné…
Jej stav bol stále veľmi vážny, u lekárov beznádejný. Pridali sa rôzne ďalšie komplikácie. Nakoniec ju dali do doliečováka. Už pre ňu nemohli nič urobiť.
„Trištvrte roka som chodil za ňou každý deň. Potom som si ju zobral domov. Všetko som ju musel odznova naučiť. Nevedela rozprávať, čítať, chodiť… Na rukách som ju nosil. Potom sa s mojou pomocou postavila na nohy. Postupne sa jej stav zlepšoval. Bolo treba stále cvičiť, trénovať…Ešte stále je dôležité, aby sa čo najviac pohybovala. Chodíme na prechádzky, aj do obchodu, do kaplnky. Čítať a rozprávať sme sa učili pomocou obrázkov. Tak to išlo pomaličky, krôčik po krôčiku.“
Počas rozhovoru uvarila Hanka kávu. Od osudného dňa prešlo už päť rokov. Dnes už chodí, komunikuje s ľuďmi, čo-to v domácnosti porobí. „Ďakujem ti, oco“ – s milým úsmevom pozrie Hanka na manžela. „To nie je moja zásluha“ – skromne, ale dôrazne pripomenie Fero – Pán Boh je prvý, komu treba ďakovať, pán dekan tam bol a ja verím, že to pomohlo. Je to tak, ako kedysi v kázni povedal, že Pán Boh posiela na nás trápenie preto, aby si nás pritiahol k sebe. Aj u nás sa to tak stalo.“
Obdivovala som tohto muža už nielen kvôli oddanosti a vernosti svojej manželke, ale aj pre jeho jednoduchú jasnú životnú filozofiu. Poznám ho od školských lavíc. Doteraz to bol pre mňa taký obyčajný človek – mak, šedivý priemer… Kým si v autobuse ku mne neprisadol.

Eva Masná
Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *