V chorobe

Chcem sa s Vami podeliť ako mi dal Boh spoznať, že túži, aby som sa viac spoliehala na Neho. Nedávno som  počula myšlienku, že „nenahraditeľní ľudia sú na cintoríne“. Uvedomila som si, že aj v mojom živote to tak bolo a určite ešte vždy je, že chcem byť nenahraditeľná.

Pred 4 rokmi som mala pocit, že všade musím byť a o všetkom vedieť, že by to bezo mňa hádam ani nefungovalo.  Dva krát do týždňa som mala nácvik spevu, modlitbové stretká spoločenstva, občas modlitbové stretko rodín našej farnosti, každú stredu som hrala na detskej svätej omši. Z práce som sa ponáhľala domov rýchlo sa najesť,  obratom som sa ponáhľala do kostola na   sv.omšu, po nej som mala vždy nejakú aktivitu. Takto to išlo dlhší čas. Koncom februára minulého roka som vážne ochorela. Začalo to tak zvláštne po jednom modlitbovom stretku. Všetko sa vo mne chvelo, začali ma bolieť kosti, svaly, chrbtica, zimnica sa striedala s horúčkou. Myslela som si, že to prejde, že som len prepracovaná, cez víkend to vyležím a všetko bude Ok. Po pár dňoch som musela ísť z práce na pohotovosť, pretože ma veľmi pálilo na hrudi. Len aby som dostala antibiotiká som lekárovi povedala, že mám teplotu vyše 38´C (to som ešte netušila, že je to pravda). Hneď v noci sa mi snívalo, že ma nejaký muž, asi tridsaťročný,  s láskou mamy hladí po vlasoch a zapletá mi vrkoče –cítila som, že je to Ježiš, že ma veľmi miluje. Užívala  som lieky, po ktorých mi bolo stále horšie a mala som strašidelné, temné sny. Týždeň som trpela nepríjemnými nevoľnosťami, mala som pocit, že zomieram. Stále som sa modlila „Ježiš uzdrav ma, chcem byť zdravá.“ Po pár dňoch, čo sa zdalo, že lieky neúčinkujú, som bola zmierená, že môj život je na konci. Dovtedy som si myslela, že do kostola chodím automaticky a možno až fanaticky, že je to moja povinnosť a bol to stereotyp. Ale až počas tejto choroby som  si uvedomovala, že veľmi  potrebujem byť blízko pri Pánovi a veľmi som túžila ísť na   sv.omšu. No nevládala som, preto som   sv.omšu počúvala každý deň na rádiu Lumen. Bol to pre mňa drahocenný čas byť aspoň  duchovne na   sv.omši.  Po týždni mi zmenili lieky a poslali ma na liečenie (mala som silný zápal pľúc).Všetci lekári sa čudovali, kde som tak silno ochorela.  Deň pred odchodom do nemocnice  som veľmi túžila po požehnaní. Boh sa postaral. Pri vybavovaní  posledných vecí pred odchodom na liečenie som stretla p.kaplána, ktorému som povedala, že odchádzam na liečenie a poprosila som ho, aby ma požehnal. Ráno pre mňa prišla sanitka – bola celá rozheganá, pomyslela som si: „No to je  „koniec sveta“ ísť takou rachotinou“ a že nič dobré ma už nečaká. V nemocnici som sa cítila opustená, medzi cudzími, všetci kašľali akoby si mali pľúca vykašľať – mala som z toho strach. Niekto mi povedal, že sa tu chodí umierať (o pár poschodí nižšie ležali ľudia chorí na rakovinu). Vzala som si so sebou Sväté Písmo, že aspoň využijem čas – no nevládala som si z neho čítať, ani sa modliť. Stále nové vyšetrenia, odbery…bolo to pre mňa veľmi nepríjemné. Ťažko som prežívala, že nemôžem ísť na   sv.omšu cez týždeň a naladiť rádio Lumen  sa mi nedarilo. No v nedeľu ma nikto nemohol zadržať, bola som v neďalekom kostole na   sv.omši. Cítila som sa  ako vo väzení – bez rodiny, spoločenstva,  blízkych, speváckeho, práce a dokonca akosi ďaleko od Boha. Zrazu som sa nudila, lebo som bola zvyknutá na stres a zhon. Boh mi ukázal, že to všetko čo som doteraz robila funguje aj bezo mňa. Moju službu na detských   sv.omšiach prevzali iní. Verila som, že ma prídu známi navštíviť. Okrem rodičov a sestry  neprišiel nikto. Bolo to pre mňa sklamaním. Ale zopár ľudí mi napísalo aspoň sms alebo mi zavolali ako sa mám.

Čakalo ma ešte jedno „prekvapenie“ – nevyliečiteľná choroba. Vtedy som  túžila počuť, že niekto pri mne stojí a že spolu to zvládneme. Opäť som ostala sklamaná, že som na túto vec sama. O niekoľko mesiacov neskôr, keď som spomínala  spätne na tento ťažký  čas, som si uvedomila, že v najťažších chvíľach môjho života bol pri mne práve Boh. Spomenula som si na slová Žalmu 118,8: „Lepšie je utiekať sa k Pánovi ako sa spoliehať na človeka.“
Ďakujem Bohu za každý deň života, za všetkých ľudí, ktorí sa za mňa modlili a modlia.
Aj keď sa mnohé veci zdajú ťažké a nezmyselné, verím, že to zmysel má. Veď Boh je moja sila, čoho sa mám báť.

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *