Je mariánska úcta biblická? 1/2 – Pavol Hucík

Úvod

V dvadsiatom storočí prešlo ľudstvo búrlivými zmenami. K mohutným posunom došlo aj na pôde kresťanstva. V katolíckej Cirkvi to bolo hlavne prinavrátenie kľúčového miesta Božiemu slovu a výrazné otvorenie sa pre osobu a pôsobenie Ducha Svätého. Na tieto posuny mal zásadný vplyv protestantizmus so svojím biblickým a letničným alebo charizmatickým hnutím. Tieto dva silnejúce dôrazy sa dotkli aj tradičnej spirituality na pôde katolíckej Cirkvi, ktorou je mariánska úcta. Mnohí s úžasom zistili, ako málo sa v Biblii hovorí o Panne Márii a koľko prvkov mariánskej úcty sa vo Svätom Písme nespomína, ba čo viac, zdá sa, že mu odporujú. Podobne tí, ktorí sa otvorili pôsobeniu Ducha Svätého, získali ohromujúce skúsenosti s Bohom, ktoré v tradičných formách nábožnosti, poznačených mariánskou úctou, nenašli.
Okrem toho došlo k rozvoju ekumenického hnutia. Členovia jednotlivých cirkví sa začali spolu stretávať na bohoslužbách, modlitbách a festivaloch. Mnohé katolícke modlitbové spoločenstvá, najmä z hnutia Obnovy v Duchu Svätom, začali čerpať z protestantskej literatúry a pozývať na vyučovanie protestantských kazateľov a pastorov. A hoci nemuseli byť vždy výslovne naladení proti mariánskej úcte, táto sa postupne začala vytrácať v dôsledku nedostatočného teologického a hlavne biblického zdôvodnenia.
A tak sa mnohí katolíci úprimne pýtajú: Je mariánska úcta v dnešnej dobe ešte potrebná? Nie je to len historický prežitok, ktorý nemá dostatočné korene vo Svätom Písme a je výplodom ľudovej tradície? Dnešný večer sa budeme usilovať hľadať na tieto otázky odpoveď.

Nové pohľady na mariánsku úctu

Zhrňme si, aké odlišné pohľady na Pannu Mária a  mariánsku úctu sa rozšírili v katolíckych spoločenstvách v dôsledku zmien, ktoré sme uviedli. Sú to predovšetkým tieto:

  1. Sväté Písmo hovorí o Panne Márii veľmi stručne a zdržanlivo. Cieľom apoštolov nebolo rozvíjať úctu voči nej. A zdá sa, že ani ona sama si to nepriala. V Božom slove nie je základ pre úctu voči Panne Márii.
  2. Uctievanie si Panny Márie a zvlášť ako Kráľovnej nebies je modloslužobníctvom, ako sa to píše v knihe proroka Jeremiáša: „Deti zbierajú drevo a otcovia zapaľujú oheň, ženy však zarábajú kvas na koláče pre kráľovnú nebies. A lejú nápoje cudzím bohom, len aby ma urazili. Nuž, či títo urazia mňa, (hovorí Pán), a nie seba na svoju vlastnú záhubu? Preto takto hovorí Pán, Jahve: Hľa, svoj hnev a svoj zápal rozlejem na toto mesto, na ľudí a dobytok, na stromy poľa a plody zeme, bude horieť a nevyhasne“ (Jer 7, 16-20). A ďalej: „Toto hovorí Pán zástupov, Boh Izraela: Vy a vaše ženy ste svojimi ústami vyhlásili, čo svojimi rukami konáte: „Veru splníme svoje sľuby, ktoré sme zložili, že budeme páliť kadidlo kráľovnej neba a vylievať jej nápojové obety.“ Plňte len svoje sľuby a zachovávajte svoje sľuby! Čujte teda slovo Pánovo, všetci Júdovci, ktorí bývate v egyptskej krajine: Hľa, na svoje veľké meno prisahám – hovorí Pán: V celej egyptskej krajine nebude nijaký júdsky človek vzývať moje meno slovami: „Tak, ako žije Pán, Jahve!“ Hľa, budem bedliť nad nimi na nešťastie, nie na šťastie; a všetci júdski mužovia, ktorí sú v egyptskej krajine, budú hynúť mečom a hladom, kým nevyhynú“ (Jer 44, 25-27). Napokon je to porušenie 1. Božieho prikázania, ktoré hovorí: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! (…) Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať“ (Ex 20, 3.5).
  3. Uznávanie Panny Márie ako Prostrednice je v rozpore s citátom z 1 Tim 2, 5-6, kde sa píše: „Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých, ako svedectvo v pravom čase.“ Alebo tiež z listu Hebrejom 9, 15: „A preto je prostredníkom novej zmluvy, aby smrťou podstúpenou na vykúpenie z previnení spáchaných za prvej zmluvy dostali tí, čo sú povolaní, prisľúbenie večného dedičstva.“ A napokon aj evanjelista Ján citoval Ježišove slová: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14, 6). Takže Panna Mária nie je prostrednicou milostí, ako tomu mnohí veria. A napokon načo máme ísť za matkou, keď môžeme ísť rovno za Synom?!
  4. Panna Mária nám nemôže pomáhať k spáse pre svoje zásluhy, lebo je napísané: „Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval“ (Ef 2, 8). Jediné zásluhy sú tie, ktoré nám získal Ježiš Kristus.
  5. Modlitba k Panne Márii a skrze Máriu sa zdá byť rúhaním, lebo my sa máme modliť k Nebeskému Otcovi v mene Ježiša Krista. Navyše Boh už v Starom zákone zakázal komunikovať s mŕtvymi: „Nech niet medzi vami nikoho, kto by… sa radil duchov… alebo by sa pýtal mŕtvych na pravdu. Všetky tieto veci sa ošklivia Pánovi a pre tieto nešľachetnosti ich vyhubí“ (Dt 18, 10-12). Preto nie je vhodné modliť sa ruženec a iné mariánske modlitby. Je zbytočné prosiť Pannu Máriu o príhovor u Boha, lebo za nás sa u Otca prihovára niekto iný, ako hovorí sv. Pavol v Liste Rimanom: „Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu“ (Rim 8, 26-27). A ďalej: „Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac – ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha prihovára sa za nás?“ (Rim 8, 33-34).
  6. Zasvätenie alebo úplné zverenie sa Panne Márii sa ukazuje byť v rozpore s veršom Listu Filipanom 2, 11: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca.“ A inde: „Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých“ (Ef 4, 5-6).
  7. Uctievanie si sôch a obrazov Panny Márie je modlárstvom, o ktorom hovorí prvé Božie prikázanie, ako nám ho podáva kniha Exodus: „Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať, lebo ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh“ (Ex 20, 4-5). Kľačanie pred sochou Panny Márie je teda jasným znakom modloslužby. Podobne je to aj s nosením zázračných medailí, škapuliarov a ružencov, o ktorých sa predpokladá, že prinesú šťastie alebo ochranu. O takých Božie slovo hovorí: „V ten deň Pán odstráni ozdobu: obruče nôh, slniečka a mesiačky, perly, náramky a závoje, turbany, hrkálky, pásy, voňavky a amulety…“ (Iz 3, 18-20).
  8. Panna Mária bola iba obyčajná hriešna žena a potrebovala byť spasená. Veď sama v Magnifikate zvolala: „A môj duch jasá v Bohu mojom Spasiteľovi“ (Lk 1, 47).
  9. Panna Mária dala Ježišovi ľudské telo a porodila ho ako človeka, ale nie je pôvodcom jeho božstva, preto ju nemožno ju nazvať Bohorodičkou, lebo Boh existuje od vekov.
  10. Tvrdenie niektorých katolíkov, že Panna Mária je Spoluvykupiteľka, je rúhaním, pretože je iba jediný Vykupiteľ – Ježiš Kristus, ako písal už prorok Izaiáš: „Toto hovorí Jahve, kráľ Izraela, vykupiteľ jeho, Pán zástupov: „Ja som prvý a ja som posledný, okrem mňa nieto Boha“ (Iz 44, 6). Alebo na inom mieste: „…dozvieš sa, že ja som Pán, tvoj spasiteľ a tvoj vykupiteľ, Mocný Jakubov“ (Iz 60, 16b). A tiež: „Ty, Pane, si náš otec, máš meno: vykupiteľ náš pradávny“ (Iz 63, 16).
  11. Tituly Matka Cirkvi a Matka kresťanov sú nesprávne. Panna Mária sa tak dáva sa tak do rovnosti s Bohom Otcom, čo je z biblického hľadiska úplne neprijateľné.
  12. Nepoškvrnené počatie a Nanebovzatie Panny Márie nemajú vo Svätom Písme žiaden základ.

Akokoľvek odvážne vyzerajú tieto tvrdenia, mnohokrát za nimi nie je zlomyseľnosť, ale úprimná snaha neumenšiť úctu, ktorá patrí jedine Bohu. Ale ako to je v skutočnosti? Naozaj mariánska úcta, ako ju hlása katolícka Cirkev, nemá biblický základ a vzďaľuje veriacich od Boha? Poďme sa ešte raz pozrieť na spomenuté argumenty.

Princíp sola scriptura

Prv, než budeme rozoberať hore uvedené argumenty, považujem za dôležité pristaviť sa pri princípe, ktorý nastolila reformácia v 17. storočí a ktorý sa označuje ako Sola scriptura. Znamená to, že podľa neho majú kresťania veriť a zachovávať jedine to, čo sa nachádza vo Svätom Písme. To, čo k nemu pridala tradícia, sa má odvrhnúť ako nepotrebné, neužitočné, ba priam škodlivé.
Niektoré súčasné protestantské cirkvi tento princíp už považujú za prekonaný, pretože aj oni žijú z tradície reformátorov a zachovávajú aj to, čo sa priamo nenachádza vo Svätom Písme. V praxi a hlavne v konfrontácii s katolíkmi sa však stále na tento princíp odvolávajú.
Ježišovým zámerom nebolo zanechať písané Božie slovo, ale slovo hlásané a odovzdávané, čiže tradované, z pokolenia na pokolenie, ako je to typické pre hebrejskú kultúru. S výnimkou Zjavenia apoštola Jána nemáme ani jednu zmienku, žeby Ježiš dal priamy príkaz, aby boli jeho skutky a činy zapísané. Ale vieme, že povedal: „Choďte teda, učte všetky národy (…) a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19-20). Tieto slová nepovedal zástupom, ale jedenástim apoštolom (Mt 28, 16), ktorí boli zárukou pravdivosti a vernosti odovzdávania evanjelia. Lebo nie každý, kto číta, rozumie a chápe Božie Slovo. A nie každý ho môže vysvetľovať. Preto sv. Peter napísal: „Predovšetkým však vedzte, že nijaké proroctvo v Písme nepripúšťa súkromný výklad. Lebo proroctvo nikdy nevzišlo z ľudskej vôle; ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha“ (2 Pt 1, 20-21).
Etiópčan zo Skutkov apoštolov čítal Božie slovo, ale aj tak mu nerozumel. Preto sa ho Filip spýtal: „A aj rozumieš, čo čítaš?“ On odvetil: „Ako by som mohol, keď mi to nik nevysvetlí?““ (Sk 8, 30-31). Emauzskí učeníci roky počúvali Pána Ježiša, chodili s ním, a predsa ho nepochopili. Ako píše evanjelista Lukáš: „Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali“ (Lk 24, 16). I sám Ježiš im vyčítal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci!“ (Lk 24, 25). Aj samotná Panna Mária a sv. Jozef, hoci boli s Ježišom od malička, vždy nechápali, čo robí a hovorí. Keď ho našli ako dvanásťročného v chráme, povedal im: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril“ (Lk 2, 49-50).
Keď Ježiš predpovedal Dvanástim, že bude musieť zomrieť, Lukáš poznamenal: „Lenže oni z toho ničomu nerozumeli. Toto slovo im zostalo zahalené a nepochopili, čo hovoril“ (Lk 18, 34). Keď hovoril podobenstvo o dobrom Pastierovi, evanjelista Ján napísal: „…ale oni nepochopili, čo im to chcel povedať.“ (Jn 10, 6).
Ale keď Ježiš vstal z mŕtvych, urobil niečo, čím uspôsobil apoštolov hlásať pravý výklad toho, čo urobil a povedal. Evanjelista Lukáš to zaznamenal týmito slovami: „Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami. Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil. Preto zostaňte v meste, kým nebudete vystrojení mocou z výsosti!“ (Lk 24, 45-49).
Ohlasovať a vysvetľovať evanjelium nemohol hocikto, ale iba vybraní svedkovia vystrojení mocou Ducha Svätého, čiže apoštoli a tí, ktorých oni poverili touto úlohou. Ale nie hocijakí samozvanci. O poslaní apoštolov Barnabáša a Šavla sv. Lukáš píše: „Ako slúžili Pánovi a postili sa, povedal Duch Svätý: „Oddeľte mi Barnabáša a Šavla na dielo; na ktoré som ich povolal.“ Oni sa postili a modlili, vložili na nich ruky a prepustili ich“ (Sk 13, 2-3).
Ale ani po Ježišovom zmŕtvychvstaní a po zoslaní Ducha Svätého nebolo všetko všetkým jasné. Preto apoštol Peter o mylnom vysvetľovaní učenia apoštola Pavla v jeho listoch napísal: „Niektoré miesta v nich sú ťažko zrozumiteľné a neučení a neutvrdení ľudia ich prekrúcajú, ako aj ostatné Písma, na svoju vlastnú záhubu“ (2 Pt 3, 16).
Keď v prvotnej Cirkvi nastal spor medzi kresťanmi zo židovstva a kresťanmi z pohanstva, zišli sa apoštoli a starší v Jeruzaleme, aby ho vyriešili. Nerozhodoval hocikto, ale ako napísal Lukáš: „Apoštoli a starší sa zišli a skúmali túto vec“ (Sk 15, 6). V záverečnom ustanovení vyhlásili: „Lebo Duch Svätý a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného: zdŕžať sa mäsa obetovaného modlám, krvi, udusených zvierat a smilstva. Ak sa budete tohoto chrániť, budete konať správne“ (Sk 15, 28-29).
Preto apoštol Pavol v Liste Timotejovi nenapísal, že k poznaniu pravdy stačí Biblia, ale že, citujem: „stĺp a opora pravdy“ je „Cirkev živého Boha“ (1 Tim 3, 15). Veď to ona rozhodla, ktoré knihy z početných nábožných spisov sú inšpirované Duchom Svätým a tak záväzné pre všetkých veriacich.
Viete, čo je vlastne Božie slovo Nového zákona? Je to zapísaná tradícia prvej Cirkvi na podnet predstavených Cirkvi. A tí, ktorí ju zapísali, si nikdy nenárokovali, že je to všetko, čo treba veriť, alebo čo Ježiš urobil. Sv. Ján na konci svojho diela napísal: „Ale Ježiš urobil ešte veľa iného. Keby sa to všetko malo dopodrobna opísať, myslím, ani na celom svete by nebolo dosť miesta na knihy, ktoré by bolo treba napísať“ (Jn 21, 25).
My vieme aj to, že nie všetky spisy apoštolov sa nám zachovali. V Liste apoštola Pavla Kolosanom čítame: „Keď sa tento list prečíta u vás, zariaďte, aby sa čítal aj v laodicejskej cirkvi, a vy si zasa prečítajte ten z Laodicey“ (Kol 4, 16). List Laodicejčanom sa nám nezachoval a je pravdepodobné, že boli aj ďalšie.
Ani Ježiš nepovedal všetko svojim apoštolom. Tesne pred svojím Nanebovstúpením im povedal: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám“ (Jn 16, 12-14).
Sv. Pavol napísal veriacim v Kolosách okolo r. 55, že majú „rásť v poznaní Boha“ (Kol 1, 10). V Liste Filipanom zasa napísal, že Boh postupne odhaľuje pravdu tým, ktorí ho hľadajú: „A všetci dokonalí takto zmýšľajme! A ak niečo chápete ináč, aj to vám Boh zjaví. Ale k čomu sme už dospeli, toho sa držme!“ (Flp 3, 15-16).
Viaceré prvky, ktoré Katolíckej Cirkvi niektorí vyčítajú, že ich pridala do praxe veriacich a nemajú nič spoločné so Svätým Písmom a s prvými kresťanmi, vyvracajú hlavne dva mimobiblické spisy. Jeden z nich je pravdepodobne ešte starší ako Jánovo evanjelium. Obidva boli však napísané dávno predtým, než Cirkev stanovila, ktoré spisy patria do kánona Nového zákona a teda sú inšpirované Duchom Svätým. Ide o spis Didaché, celým názvom Učenie Pána, hlásané národom dvanástimi apoštolmi, ktorého čas vzniku udávajú autori medzi roky 80 -100 po Kr., iní pripúšťajú maximálne rok 150 po Kr. Druhým spisom je Apoštolské podanie (Apoštolská tradícia), ktorý bol napísaný v roku 215.
Dodám ešte, že prvá generácia kresťanov nemala k dispozícii písané slovo Nového zákona. Evanjeliá boli napísané až po roku 60 po Kr., z toho evanjelium sv. Jána až medzi rokmi 90-100 po Kr. Okrem toho v ďalších storočiach vzniklo viacero nepravých evanjelií a listov. Prvý úplný zoznam kanonických kníh Nového Zákona sa nám zachoval až od sv. Atanáza, ktorý sa narodil v r. 295 po Kr. Skorší zoznam, tzv. Muratoriho kódex z druhej polovice 2. stor. bol ešte neúplný.
V Didaché (80-100 po Kr) sa hovorí o týchto záležitostiach:

  1. O zákaze zabíjania nenarodených detí (2, 2 a 5, 1)
  2. O zákaze astrológie (3, 4)
  3. O almužne na odpustenie hriechov (4, 6): „Co sis vydělal vlastníma rukama, dej na odpuštění hříchů.“
  4. O poučení pred krstom (7, 1)
  5. O krste trojnásobným poliatím (7, 3)
  6. O pôste v stredu a piatok (8, 1)
  7. O modlitbe Otče náš trikrát denne (8, 3)
  8. Text modlitby dobrorečenia nad obetnými darmi počas Eucharistie (9, 1-4)
  9. Text ďakovania po sv. prijímaní (10, 2-6)
  10. O pokání pred sv. prijímaním a o tom, že nie každý môže prijímať Eucharistiu (10, 6)
  11. O pohostinnosti voči apoštolom (11, 1-6)
  12. O Eucharistii, ktorá sa slávi v nedeľu a o vyznaní hriechov pred ňou (14, 1)
  13. O vysviacke biskupov a diakonov vkladaním rúk (15, 1)
  14. O častom zhromažďovaní vo veľkom počte (14, 2)

V Apoštolskom podaní z roku 215 sa píše o týchto záležitostiach:

  1. O biskupskej vysviacke v nedeľu (čl. 2)
  2. O diakonoch, ktorí prinášajú obetné dary na Eucharistii (čl. 4)
  3. Text prefácie aj so slovami premenenia (čl. 4)
  4. O vysviacke na kňaza vkladaním rúk biskupa (čl. 7)
  5. O vysviacke na diakona (čl. 8)
  6. O ustanovení lektorov (čl. 11), panien (čl. 12) a subdiakonov (čl. 13)
  7. O majiteľoch verejných domov, prostitútkach, homosexuáloch a zmrzačení (čl. 16)
  8. O vojakoch, že nemajú zabíjať ľudí (čl. 16)
  9. O nedovolenosti žiť s konkubínou bez sobáša (čl. 16)
  10. O katechumenáte, ktorý má trvať tri roky a exorcizmoch, ktoré ho majú sprevádzať (čl. 17-20)
  11. O krste detí a o zástupnom hovorení počas krstu za tých, ktorí nemôžu sami rozprávať (čl. 21)
  12. O odložení šperkov pri krste (čl. 21)
  13. O zriekaní sa zlého ducha, vyznaní viery a dvojnásobnom pomazaní olejom počas krstu (čl. 21)
  14. O požehnaní ovocia (čl. 32)
  15. O pôste pred Veľkou nocou (čl. 33)
  16. O rannej modlitbe (čl. 35)
  17. O pôste pred prijatím Eucharistie (čl. 36)
  18. O tom, že Eucharistia je Kristovo Telo a treba zachytiť omrvinky padajúci pri rozdávaní (čl. 37)
  19. O hrobároch a pochovaní (čl. 40)
  20. O modlitbe o tretej hodine na pamiatku Ježišovej smrti (čl. 41)
  21. O večernej modlitbe a spoločnej modlitbe manželov (čl. 41)
  22. O prežehnaní sa v pokušení (čl. 42)

Keď zhrnieme všetky uvedené argumenty voči princípu Sola scriptura, zisťujeme, že odmietanie tradície Cirkvi, ktorá určite vznikala pod vedením Ducha Svätého, typu: „Kresťan má veriť iba to, čo je v Biblii“, sú nebiblické, obmedzené a nepravdivé.
Túto kapitolu zakončím slovami J. Holznera: „Vetou: Mária si zachovávala všetky tieto slová a premýšľala o nich vo svojom srdci (Lk 2, 19), označil Lukáš Máriu za nositeľku pratradície a možno aj za priamy prameň svojho evanjelia o Ježišovom detstve…“1

 Prečo je Sväté Písmo Panny Márie stručné a zdržanlivé? Bolo Cieľom apoštolov rozvíjať úctu voči nej?

Vo Svätom Písme sa síce nenachádzajú dlhé pasáže o Panne Márii, ale zato hovoria veľmi veľa. Sú to tieto:
Genezis:                                 3, 15
Žalmy:                                    45, 10-18
Izaiáš:                                     7, 14

Evanjelium sv. Lukáša:        1, 26-56;
2, 1-8. 16-19. 21-24. 27. 33-35. 39. 41-52;
8, 19-21
11, 27-28
Evanjelium sv. Matúša:        1, 18-25
2, 11-14. 19-23
12, 46-50
13, 55
Evanjelium sv. Marka:        3, 31-35
Evanjelium sv. Jána:           2, 1-12        19, 25-27
Skutky apoštolov:                 1, 14
List Galaťanom:                   4, 4
Zjavenie apoštola Jána:        12, 1-6. 13-17

Keď to zrátame, je to spolu 125 veršov Nového Zákona, týkajúcich sa priamo Panny Márie. K nim môžeme ešte prirátať 11 veršov Starého zákona, ktoré hovoria o Panne Márii formou proroctva. Spolu je to takmer toľko, ako List Efezanom, ktorý má 145 veršov a šesť kapitol. K uvedeným veršom by sme mohli zarátať aj ďalšie, ktoré sa týkajú Panny Márie, hoci ju priamo nespomínajú, napr. Simeonovo proroctvo a chválospev prorokyne Anny ktoré si vypočula v chráme, Zachariášov chválospev, ktorý počula u Alžbety alebo zvestovanie Ježišovho narodenia pastierom, ktorí si od nich vypočula. Tým by pribudli ešte jedna alebo dve ďalšie kapitoly. Okrem toho je vo Svätom Písme ešte veľa iných miest, ktoré priamo nehovoria o Panne Márii, ale vzťahujú sa aj na ňu, ako to uvidíme aj v nasledujúcich kapitolách. Takže zasa až tak málo to nie je.
Ale aj tak sa zdá, že zmienky o Panne Márii sú predsa len dosť skromné. A myslím, že to nie je náhodou. Vieme, že Panna Mária bola pokorná a ponížená (Lk 1, 48), ktorá určite nechcela upriamovať pozornosť na seba, ale na svojho Syna. Bola zároveň a tichá a mlčanlivá. Aj keď Boh pre ňu urobil „veľké veci“ (Lk 1, 49), nehovorila o nich na verejnosti, ale radšej „zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2, 19 a 2, 51).
Sv. Ľudovít Mária Grignon napísal: „Máriu takmer vôbec nebolo vidieť pri prvom príchode Ježiša Krista, aby ľudia, ešte málo poučení a osvietení o osobe jej Syna, nevzďaľovali sa od neho príliš mocne ľnúc k nej. To by sa pravdepodobne stalo, keby bola známa, pre obdivuhodnú krásu, ktorú jej dal Najvyšší. Sv. Dionýz Aeropagita napísal, že by ju, keď mal videnie, považoval za nejakú bohyňu pre jej skryté pôvaby a neporovnateľnú krásu, keby ho viera, v ktorej bol pevne utvrdený, nebola poučila, že ňou nie je.“2
Aj keď apoštoli v evanjeliách priamo nevyzývali veriacich k úcte k Panne Márii, predsa tento zámer je tam zreteľne prítomný. Samotná Panna Mária, naplnená Duchom Svätým povedala prorockým hlasom: „Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný…“ (Lk 1, 48-49). Grécke slovo makariusin použité v tomto verši znamená blahoslaviť alebo aj velebiť. Výraz megála znamená veľkolepé, majestátne, vznešené veci. Nevdojak mi tu prichádzajú na myseľ slová Žalmu 45, ktoré sa vzťahujú na kráľovnú sediacu po pravici Božieho trónu: „Na tvoje meno budem pamätať vo všetkých pokoleniach. Preto ťa národy budú velebiť navždy a na veky vekov“ (Ž 45, 18).
Toto proroctvo sa začalo spĺňať už za života Panny Márie. Vtedy pred Ježišom zvolala istá žena: „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval“ (Lk 11, 27). Je tu použité slovo makaria – blahoslavený, velebený v zmysle nebeského stavu, čiže to, ktoré zodpovedá Máriinmu proroctvu. Ježiš na prvý pohľad neberie túto chválu vážne. Ale keď sa pozrieme ďalej, zistíme, že je to ináč. Tým, že povedal: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho“ (Lk 11, 28) neumenšil velebenie svojej Matky, ale ho ešte umocnil. V podstate vyjadril to, že Panna Mária nie je ani tak blahoslavená preto, že bola telesnou matkou, že nosila Ježiša v lone a neskôr ho kojila, ale pre to, že počúvala každé Božie slovo a zachovávala ho ako nikto iný. Veď ako píše sv. Ján: v nej sa Slovo „telom stalo“ (Jn 1, 14).
A napokon akej väčšej slávy a úcty sa mohlo dostať Panne Márii, ako tej, ktorú jej prejavil Boh, keď ju zaodel slnkom, na hlavu jej dal korunu z dvanástich hviezd, mesiac položil pod nohy a na nebi ju postavil ako znamenie v protiklade voči diablovi?! (Pozri Zjv 12, 1) Ak jej Boh vzdal takú úctu a slávu, nemá to byť prirodzené aj pre nás?
Túto kapitolu by som chcel zakončiť slovami Martina Luthera: „Mária… nás učí tak, že čím plnšie prijímame duchom, tým menej sú potrebné slová. Lebo dobre vie, že nedokáže nájsť slová, hoci na ne myslela a veľmi po tom túžila. Preto tie skúpe slová ducha zostávajú vždy také veľké a tak hlboké, že ich nemôže nik pochopiť, iba ak by dosiahol, aspoň čiastočne, podobnú skúsenosť. V očiach tých, ktorým takýto duch chýba, tieto slová neznamenajú nič. Chýba im obsah a chuť. Oni svoje záležitosti vybavujú v záplave slov a vo veľkom hluku. Aj Kristus nás učí, že nemáme rozmnožovať slová, keď sa modlíme, lebo tak robia pohania (porov. Mt 6, 7) v presvedčení, že množstvo zaručuje vypočutie… Boh chce, aby sme ho oslavovali v duchu a pravde…“3

 Je Uctievanie Panny Márie a zvlášť ako Kráľovnej nebies modloslužobníctvom?

Uvedené citáty z proroka Jeremiáša o uctievaní si kráľovnej nebies hovoria s najväčšou pravdepodobnosťou o bohyni Aštarte, ktorú Kanaánčania, a podľa nich aj Izraeliti, uctievali spolu s Bálom, ktorého volali „kráľ nebies“ (Pozri poznámku vo Svätom Písme k veršu Jer 7, 18). V tom čase Panna Mária ešte nežila, takže s určitosťou nešlo o ňu.
Tým, že si Pannu Máriu uctievame ako kráľovnú, netvrdíme, že je rovná Bohu, ktorý je „jediný vládca, Kráľ kráľov a Pán pánov“ (1 Tim 6, 15). Prečo ju teda voláme Kráľovnou nebies? Kráľovnou preto, lebo je matkou kráľovho Syna – Ježiša Krista, ktorému raz Otec odovzdá všetku moc. Anjel pri zvestovaní o ňom povedal: „…bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca“ (Lk 1, 33).  Aj on sám o sebe vyhlásil pred Pilátom: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“ (Jn 18, 36).
Panna Mária je kráľovnou aj preto, lebo v Knihe Zjavenia sa píše, že Baránkovi služobníci „budú kraľovať na veky vekov“ (Zjv 22, 5). A Panna Mária pri zvestovaní povedala: „Hľa, služobnica Pána“ (Lk 1, 38).
V podobenstve o mínach kráľ odmenil sluhu, ktorý získal ďalších desať mín a povedal mu: „Správne, dobrý sluha; pretože si bol verný v maličkosti, maj moc nad desiatimi mestami“ (Lk 19, 17). A ak bol Panne Márii zverený kráľ Ježiš Kristus a ona vytrvala vo vernosti po celý život, nezverí jej Boh svoje kráľovstvo, aby kraľovala spolu s jeho Synom a svojím Synom, ako to napísal sv. Pavol v Liste Timotejovi: „Ak vytrváme, s ním budeme aj kraľovať“ (2 Tim 2, 12)?!
Ak čítame dvanástu kapitolu knihy Zjavenia, pozícia Panny Márie ako kráľovnej nebies je nám zrejmá: „Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd“ (Zjv 12, 1). Niečo podobné naznačoval už Žalm 45: „Tvoj trón, Bože, trvá naveky a žezlo tvojho kráľovstva je žezlo spravodlivosti. (…) Dcéry kráľovské sú medzi tvojimi vyvolenými; po tvojej pravici stojí kráľovná ozdobená zlatom z Ofíru. (…) Veľmi vznešená je dcéra kráľovská vnútri, jej odevom sú zlaté tkanivá. V pestrom rúchu ju vedú ku kráľovi…“ (Ž 45, 7. 10. 14-15).
Boh dal Panne Márii moc nad svojím Synom a v nej dal moc aj nad všetkými Božími deťmi, ktoré sú v Ježišovi Kristovi. Panna Mária je však Kráľovnou z milosti, čiže dostala to darom, nezaslúžene, na rozdiel od Boha, ktorý je Kráľom z prirodzenosti. Podobne ako kedysi faraón bol vladárom nad Egyptom z prirodzenosti a Jozef, Jakubov syn sa stal vladárom nad Egyptom z milosti, lebo nepochádzal z kráľovského rodu. Preto sa nikdy nevyrovnal ani nemohol vyrovnať faraónovi. Podobne to je aj s Pannou Máriou.
Potrebujeme si uvedomiť, že Ježišovo hlboké puto so svojou Matkou neprestalo, ale stále trvá. Ježiš je stále s Máriou a ona je stále so svojím Synom. Ona nemôže byť bez neho, je už tak pretvorená v Ježiša, že plným právom hovorí to, čo sv. Pavol: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20). Mária je tak vnútorne spojená s Ježišom, „že by bolo možné oddeliť skôr svetlo od slnka, teplo od ohňa“4 Veď sv. apoštol Ján ju v Zjavení nazýva „Žena odetá slnkom“ (Zjv 12, 1). „Ježiš je celý v Márii a Mária je celá v Ježišovi.“5 „Bez Márie by sme nemali Ježiša Krista. Ježiš nejestvoval a nejestvuje bez matky.“6
Sv. Ľudovít Mária Grignon k tomu dodáva: „Ak budujeme hlbokú úctu k presvätej Panne, to len pre vybudovanie dokonalejšej úcty k Ježišovi… Keby úcta k svätej Panne vzďaľovala od Ježiša, museli by sme ju zavrhnúť ako mámenie diabla.“7 A preto sa pýta sám seba: „Bráni úcta k tvojej Matke v úcte k Tebe? Prisvojuje si ona úctu, ktorú jej vzdávame? Žije iba pre seba?“8 „Či by bolo možné, aby tá, ktorá našla milosť pred Bohom (Lk 1, 30) pre všetkých ľudí vôbec i pre každého osobitne, bola prekážkou duši, aby nenašla veľkú milosť spojenia sa s Ježišom Kristom?“9 A pokračuje: „Pane… daj mi nejaký podiel na citoch vďačnosti, vážnosti, úcty a lásky, ktoré máš ku svojej svätej Matke…“10K tomu sa veľmi hodí zvolanie sv. Maximiliána Kolbeho k Panne Márii: „Darca štvrtého prikázania ťa bude uctievať naveky, navždy…“11 Veď On sám povedal: „Ľahšie sa pominie nebo a zem, ako by zo Zákona vypadla jediná čiarka“ (Lk 16, 17).
Pápež Pavol VI. v exhortácii o mariánskej úcte napísal: „Posledným cieľom uctievania preblahoslavenej Panny Márie je chváliť Boha a podnecovať veriacich, aby sa ich život a ich mravy úplne zhodovali s Božou vôľou.“12
Vo vzťahu k Panne Márii by sme si mali osvojiť hlbokú úctu Alžbety, ktorá pramení v jej naplnení Duchom Svätým. Spomeňte si, s akou bázňou povedala: „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1, 43). Ó, kedy budú mať všetci kresťania túto, tak hlbokú úctu k Panne Márii, že sa budú pokladať za nehodných, aby im Panna Mária priniesla Ježiša?!
Pozrime sa na úctu k Panne Márii ešte z jedného hľadiska. Vieme, že naším cieľom je nasledovať Ježiša. On sám volal mnohých, keď im hovoril: „Poď za mnou! Nasleduj ma!“ A v tom nám aj zanechal príklad. On Boh, „stal sa podobný ľuďom“ (Flp 2, 7) a „bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu“ (Hebr 4, 15). A čo urobil Ježiš? Nebál sa vložiť do lona Panny Márie a úplne sa jej zveriť. Nebál sa ako človek úplne od nej závisieť. Nebál sa milovať ju a ctiť si ju ako najlepšie vedel. Nebál sa volať ju Matkou. Nebál sa prosiť ju, vlastne akoby modliť sa k nej, keď ju prosil, aby preňho niečo urobila. Nebál sa byť jej poslušný… A prečo sa to bojíme my? Keď sa tým neumenšila Ježišova veľkosť, ani jeho vzťah s Otcom, čo je nebiblické na tom, keď ho chceme vo všetkom nasledovať?! Nie je skôr nebiblický zdržanlivý postoj k Panne Márii, ktorý bol Ježišovi úplne cudzí?!

 Je Uznávanie Panny Márie ako Prostrednice v rozpore s citátom z 1 Tim 2, 5-6?

Katolícka cirkev uznávaním Panny Márie ako Prostrednice milostí nijako nepopiera pravdivosť citátu z Prvého listu Timotejovi: „Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých, ako svedectvo v pravom čase“ (1 Tim, 2, 5-6).
Aby sme to lepšie pochopili, potrebujeme si najprv ujasniť otázku: Čoho je Ježiš pre nás prostredníkom? Sprostredkoval nám zmierenie s Bohom, tým že dal seba ako výkupné za nás. Panna Mária nás samozrejme nevykúpila. Aj ona potrebovala byť vykúpená.
Ježiš mohol prísť na túto zem priamo. Mohol sa zrazu objaviť ako dospelý človek. Ale on sa rozhodol prísť cez Pannu Máriu. Nemusel prísť na svet ako malé dieťa, ktoré je závislé na starostlivosti svojej matky.13 Ale on sa nechal uzavrieť do jej lona, si vzal z nej telo, aby sa prostredníctvom neho obetoval a ponúkol Otcovi ako výkupná cena za nás všetkých. Bol to On, ktorý nám sprostredkoval zmierenie s Otcom, ale do toho zahrnul aj Pannu Máriu. Použil si ju ako nástroj. Zapojil ju do svojho diela spásy nie preto, že by to ináč nešlo, ale dobrovoľne, z milosti. Bez Ježiša by Panna Mária neurobil nič, nikoho by nevykúpila a nespasila. A napokon ona „nekoná nič bez toho, aby to nebolo na slávu Božiu“.14
„Vieme, že keď Ježiš prišiel na zem, jeho matka Mária ho prijala, aby ho vzápätí poskytla druhým.“15Hovorila: „Pozrite, toto je môj Ježiš, ktorý je pre vás“. Mária mohla a môže o Ježišovi plným právom povedať: „Toto je moje telo, ktoré je pre vás“ (1 Kor 11, 24), ako cituje sv. Pavol slová premenenia pri Eucharistii, lebo skutočne dala Ježišovi svoje telo.16 Mária odovzdávala ľuďom Ježiša a v ňom všetko, čo Boh dal pre túto zem. „Veď v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva. V ňom ste aj vy naplnení“ (Kol 2, 9-10), ako píše sv. Pavol v liste Kolosanom.
A keď už počas pozemského života ju Boh urobil takým dôležitým nástrojom spásy, o čo viac je ním teraz, keď už nie je obmedzená žiadnymi pozemskými ohraničeniami. Ona nám dáva nie seba, ale Ježiša a v ňom tie milosti, ktoré získal pre nás svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Keď anjel Rafael mohol sprostredkovať Tobimu milosť uzdravenia očí a Tobiášovej manželku Sáru milosť oslobodenia od zloducha Asmodeja (Tob 3, 16-17) a nijako tým neumenšil Božiu veľkosť ani Ježišovo prostredníctvo, prečo by bolo nesprávne pripisovať sprostredkovanie Božích milostí Matke Božieho Syna?!
Sv. Peter v liste prvým kresťanom napísal: „Keď niekto slúži, tak len z moci, ktorú uštedruje Boh, aby bol vo všetkom oslávený Boh skrze Ježiša Krista“ (1 Pt 4, 11). Rozdeľovanie Božích milostí je služba. Ak by sme tvrdili, že Panna Mária nemôže sprostredkovať Božie dary, milosti, pomoc a ochranu museli by sme zo Svätého Písma vymazať aj anjelov, ktorých Boh v celých dejinách spásy posielal, aby ľuďom sprostredkovali Božie plány, pomoc, silu, milosti a podobne. Museli by sme zo Svätého Písma vymazať postavy prorokov a Mojžiša, ktorí odovzdávali Božie posolstvá, s ktorými Boh priamo hovoril.
Ježiš raz položil svojim poslucháčom otázku: „Kto je teda verný a múdry sluha, ktorého pán ustanovil nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával pokrm?“ (Mt 24, 45). Možno vo vás vyvoláva spomienky na Jozefa, ktorého bratia predali do Egypta. Jozef sa z milosti faraóna stal správcom všetkého jeho majetku. Iba on ho mohol rozdeľovať, iba on mohol darovaním obilia zachrániť úbožiakov od hladu a smrti. A tak z moci zverenej faraónom sa stal záchrancom, živiteľom i rozdávateľom jeho dobier pre Egypťanov i pre ľudí z okolitých národov.
Faraón mu povedal: „Ty sám budeš nad mojím domom a celý môj ľud bude závisieť od tvojich rozkazov a ja sám budem len o trón vyššie od teba!“ A faraón zopakoval Jozefovi: „Pozri, ustanovil som ťa nad celou egyptskou krajinou!“ Potom faraón stiahol svoj pečatný prsteň zo svojej ruky a nastokol ho na Jozefovu ruku, dal ho obliecť do kmentového rúcha a na krk mu založil zlatú reťaz. Potom ho dal voziť na svojom druhom najlepšom voze a pred ním volali: „Skloňte sa!“ Takto ho ustanovil nad celou egyptskou krajinou. A faraón opäť hovoril Jozefovi: „Ja som faraón! Bez tvojho súhlasu nesmie nik v celej egyptskej krajine pohnúť ani rukou ani nohou.“ Faraón však zmenil aj Jozefovo meno na Sáfenat Panéach – Živiteľ zeme“ (Gn 41, 40-45).
A hoci Jozef bol nad celou Egyptskou krajinou i nad faraónovým domom a všetci záviseli od jeho rozkazov, hoci bol Živiteľ zeme, nijako sa tým neumenšila faraónova veľkosť. Jozef mu nebol rovný v postavení; medzi ním a faraónom zostal priepastný rozdiel, veď Jozef bol pôvodom otrok a faraón pochádzal z panovníckeho následníckeho rodu. Jozef bol rodený Žid a faraón Egypťan. Mohli by sme povedať, že faraón vládol a mal moc z prirodzenosti a Jozef z milosti. Jozef úplne závisel na faraónovi a on mu to všetko zveril dobrovoľne, nie preto, žeby musel.
Podobne je to aj s Pannou Máriou. Myšlienka, že Panna Mária rozdeľuje všetky milosti z Božej pokladnice, nijako neumenšuje Kristovu veľkosť ani nepreceňuje Máriinu dôstojnosť. Sv. Pavol hovorí o Bohu Otcovi: „Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!?“ (Rim 8, 32). A keď sa sám Boh rozhodol, aby jeho Syn neprišiel na túto zem priamo z neba, hoci mohol, ale aby prišiel skrze vieru a telo Panny Márie, právom sa domnievajú veriaci, že sa toto obdarovanie nevzťahuje iba na Ježišovo narodenie. Ale tak, ako Panna Mária je stále Bohorodičkou, tak stále ostáva aj darkyňou všetkého, čo prijala v Ježišovi. A tak je rozdávateľkou Božích milostí a Pomocnicou kresťanov nie z prirodzenosti ale z milosti, podobne ako Jozef v Egypte. Ona nepomáhala núdznym len v Káne Galilejskej, ale ešte viac pomáha teraz, keď je už v nebi, kde ju nezväzuje ani čas, ani priestor ani obmedzené ľudské možnosti!
A keď sa Ježiš – Boh, skrze ktorého povstalo všetko, nebál ako človek prijímať pomoc svojej matky, o čo menej sa máme báť prijímať jej pomoc my, krehkí ľudia, keď sám Ježiš povedal, že je matkou jeho učeníkov (Jn 19, 27), alebo ako píše sv. Ján, že je matkou tých, ktorí „majú Ježišovo svedectvo a zachovávajú Božie prikázania“ (porov. Zjv 12, 17).
Pozrime sa na túto tému ešte z pohľadu sv. Pavla. V liste Korinťanom píše: „Veď my všetci, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní, boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo“ (1 Kor 12, 13). A ďalej: „Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy“ (1 Kor 12, 27). Ale vieme, že údy v tele nie sú izolované, ale jeden od druhého závisia. „Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy“ (1 Kor 12, 26). A sám Boh nariadil, „aby sa údy rovnako starali jeden o druhý“ (1 Kor 12, 27). Preruší sa naše spojenie navzájom smrťou? Ak ostaneme spojení s Kristom, ktorý je naša hlava, tak sa naše duchovné puto nemôže pretrhnúť, lebo Kristus nepodlieha zákonu smrti a ani tí, čo mu patria. Tak potom aj po smrti platí, čo hovorí Božie slovo: „…aby sa údy rovnako starali jeden o druhý“ (1 Kor 12, 27). A Panna Mária i svätí plnia tento Boží príkaz a kto im to upiera koná proti Biblii i proti tomu, kto je jej Autorom.
Lenže sv. Pavol nám ukazuje ešte väčšiu hĺbku. Píše: „Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!?“ (Rim 8, 31-32). A ak Boh zveril vlastného Syna Panne Márii, ak jej ho daroval, ako by jej s ním nedaroval všetko, čo má?! Plnosť svojich darov, chariziem a milostí. A navyše aj Boh ústami anjela povedal o svojej Neveste: „Zdravas‘, milosti plná, Pán s tebou“ (Lk 1, 28). A ak je Mária plná milosti, tieto milosti nielen že môže, ale musí dávať ďalej, tak, ako darovala Ježiša svetu a nenechala si ho pre seba. A to robí dodnes. Kto ju vyprázdnil z milostí, ktoré dostala od Boha?! Veď apoštol Pavol píše: „Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné“ (Rim 11, 29). A teda ak si Boh povolal Pannu Máriu, aby dávala zo svojej plnosti milostí, aby darovala Ježiša svetu, ona to robí stále, lebo jej milosti trvajú a jej povolanie neskončilo.
Na základe toho sa niektorí právom domnievajú, že Panna Mária je nielen rozdávateľkou nejakých milosti, ale keďže v Ježišovi prijala plnosť Božích darov, tak je aj rozdávateľkou všetkých Božích milostí. Nie z vlastnej moci, nie zo seba samej, ale z vôle Boha rozdeľuje to, čo jej Najvyšší zveril. Bez neho by nemohla nič, ale so svätým Pavlom môže hovoriť: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“ (Flp 4, 13). A tiež aj to, čo povedal Ježiš: „Lebo Bohu je všetko možné“ (Mk 10, 27). Alebo na inom mieste: „Všetko je možné tomu, kto verí“ (Mk 9, 23). A my vieme, že Panna Mária je tá, ktorá „uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1, 45).
Keď jej anjel pri Zvestovaní povedal: „Moc Najvyššieho ťa zatieni“ (Lk 1, 35), použil „výraz z Písma o oblaku, ktorý sa kedysi vznášal nad Archou zmluvy (Ex 40, 35). Panna Mária sa od chvíle Zvestovania stala novým „miestom“ osobnej Božej prítomnosti v Synovi Božom.“17 Tak, ako kedysi prichádzal Mojžiš k Bohu, ktorého slovo a manna boli ukryté v útrobách archy zatieňoval ju oblak Božej slávy, tak dnes máme prichádzať k Novozákonnej arche, ktorá je nositeľkou nebeskej manny – Chleba života a Slova života, k Panne Márii, zatônenej mocou Najvyššieho. Veď v knihe Zjavenia sa píše: „A v nebi sa otvoril Boží chrám a v chráme bolo vidieť archu jeho zmluvy“ (Zjv 12, 19). A hneď na to sa píše: „Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom…“ (Zjv 12, 1).

1 HOLZNER J., cit. v KOREC J. CH., O úcte k Panne Márii, Lúč, Bratislava 1995, s. 18.

2 GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 27.

3 Internet: www.

4 GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 35.

5 GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 119-120.

6 KOREC J. CH., O úcte k Panne Márii, Lúč, Bratislava 1995, s. 9.

7 GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 34.

8 GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 36.

9 GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 80.

10 GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 36.

11 DomaŃski J., Myšlenky sv. Maximiliána M. Kolbeho o Panně Marii, Matice cyrilometodějská, Olomouc, s. 38.

12 PAVOL VI., Marialis cultus, cit. v KOREC J. CH., O úcte k Panne Márii, Lúč, Bratislava 1995, s. 82.

13 Porov. GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 68.

14 GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 74.

15 MATKA TEREZA, BRAT ROGER, Marie, matka smíření, Cesta, Brno 1991, s. 15.

16 Porov. MATKA TEREZA, BRAT ROGER, Marie, matka smíření, Cesta, Brno 1991, s. 42.

17 KOREC J. CH., O úcte k Panne Márii, Lúč, Bratislava 1995, s. 20.

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *