Hrsť ryže

V Indii je známy tento príbeh: Chudobný žobrák prechádza dedinou. Pomaly kráča od domu k domu, pretože dlho nič nejedol, a žobre. V žiadnom dome mu ale nič nedajú, všetky dvere sa pred ním zatvárajú. Keď sa smutne a sklamane rozhodne, že opustí dedinu, všimne si na samom konci dediny malý domček, ktorý akoby ani k nej nepatril . Hoci je už veľmi unavený a vysilený, pozbiera ešte zbytok síl a s námahou sa vyštverá na kopec. Zabúcha na dvere a čaká. Dvere sa ale dlho neotvárajú. „Zbytočne som sa sem štveral“ – smutne si pomyslí a chystá sa preč.
Práve keď sa otočí na odchod, otvoria sa malé drevené dvere, z ktorých sa vysunie stará kostnatá ruka s ryžou. Žobrák vystrie ruku, v ktorej sa mu stratí hŕstka ryže. Rýchlo ju vysype do starej kapsy.  Znova sa z domčeka vystrčí ruka a druhá hŕstka ryže putuje do žobrákovej kapsy. „Dve hŕstky ryže, no…nič moc…“ – pomyslí si žobrák a sklamane odchádza do svojho skromného príbytku. Práve keď prechádza lesom, pričom sa oddáva pochmúrnym myšlienkam, zazrie na okraji lesa podivnú žiaru. Pozrie sa hore, odkiaľ žiara vychádza a zbadá zlatý koč, ťahaný dvoma pármi koní. V koči sedí sám Pán Boh. Žobrák sa rozbehne a z posledných síl beží Bohu oproti. „Isto niečo dostanem“ – táto myšlienka ho poháňa a vlieva silu do zoslabnutých nôh. Pribehne ku kočiaru a skôr než sa stačí nadýchnuť, aby povedal Bohu, čo všetko by si prial, Boh otvorí dvere na kočiari, natiahne k žobrákovi ruku a opýta sa ho: „Čo mi dáš?“ Žobrák ostane ako obarený, pretože toto nečaká. Potom ale predsa siahne do starej kapsy, naberie jednu hŕstku ryže – zdá sa mu však, že nabral príliš veľa a tak radšej odsype – a podá ju Pánu Bohu. „Napokon, keď Boh niečo chce nebolo by správne mu nič nedať“, pomyslí si. Boh prijme ryžu, poďakuje a stratí sa v žiari. Žobrák stojí sklamaný a ešte roztrpčenejší pokračuje v ceste domov. Doma už ani nemá chuť na ryžu. Ale keď sa hlad ozve ešte pálčivejšie, otvorí starú kapsu. Sú tam opäť dve hŕstky ryže. Jedna, ktorá je trochu väčšia, je obyčajná, nie je na nej nič zvláštne. Ale tá druhá, menšia – je na nej vidieť, že z nej niekto niekoľko zrniek odsypal –je celá z čistého zlata… Žobrák sa na ňu pozerá, pričom neverí vlastným očiam. Potom sa hodí na kolená a so zopnutými rukami a zvlhnutými očami zašepká: „Bože, prečo som len nemal odvahu dať ti úplne všetko?…“

 

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *