Svätá, ktorá sa nemala nikdy narodiť
Margaréta z Castella bola pre svojich vznešených rodičov hanbou a všetkým ostatným svetlom.
Svätá Margaréta z Castella (1287-1320) sa nikdy nemala narodiť. Aspoň to si mysleli jej šľachtickí rodičia, keď sa prvýkrát pozreli na svoje postihnuté dieťa. Ako rástla, bolo to len horšie. To dieťa bolo, povedané vtedajšou rečou, slepý, chromý, hrbatý trpaslík a jej rodičia boli zhrození. Nedokázali prijať, že z tak bohatého a krásneho páru sa splodilo také nežiaduce dieťa! Zahanbení svoju dcéru ukryli.
Prvých šesť rokov jej života ju držali pod schodami a ukrývali ju medzi mnohými služobníkmi na svojom hrade, aby ju nemuseli uznať za svoju.
Keď mala Margaret šesť rokov, aj tento ústupok bol pre jej samoľúbych rodičov priveľký. Margaret ukryli do pustovníckej cely. Zamurovali ju do malej miestnosti pristavanej ku kaplnke. Jej rodičia chceli, aby tam zostala, kým nezomrie. Súcitní dedinčania, ktorí počuli o jej zanedbávaní a zneužívaní, boli pobúrení správaním rodičov, ale dospeli k rovnakému záveru: Bolo by lepšie, keby sa dieťa nikdy nenarodilo.
Margaret však nesúhlasila. V týchto rokoch so služobníctvom bola pre všetkých nesmiernym potešením. Bolo vidieť, že netušila, že je iná ako ostatné deti. Aj keď na ňu rodičia vrhali nadávky a zamurovali ju do maličkého väzenia, Margaret bola vďačná, že je tak blízko k Najsvätejšej sviatosti a nehnevala sa pre ich kruté slová. Deväť rokov zostala Margaret vo svojej cele a jej vnútorný život rástol a prehlboval sa, pretože zloba jej rodičov stále nemala žiadny účinok.
Po deviatich rokoch kontemplatívneho života, kedy ju navštevoval takmer výlučne láskavý kňaz, ktorý pozoruhodne inteligentné dievča poučoval o teológii a spiritualite, sa Margaretin život obrátil k horšiemu. V obavách, že ju objavia a ich dokonalý obraz krásnych ľudí sa rozbije, ju rodičia presťahovali do inej cely, ďaleko od kostola a bez prístupu k sviatostiam. Táto deprivácia bola pre Margaret oveľa ťažšia ako mizivé prídely jedla a naliehanie, aby mlčala, aby na seba neupútala pozornosť.
Napokon tu však bola nádej. Margaretini rodičia počuli o zázrakoch, ktoré sa konajú vo svätyni vzdialenej niekoľko hodín cesty a rozhodli sa, že ju tam zoberú. V ideálnom prípade dúfali, že Margaret bude vyliečená, ale dvaja takí ľudia neboli schopní skutočnej viery v uzdravujúcu Božiu moc. Vzali Margaret na náročnú cestu, silno zahalenú a priviedli ju kľačiacu do svätyne. Tam ju nechali napospas jej modlitbám.
Margaret sa modlila a prosila o uzdravenie, ale iba ak to bola Božia vôľa. Keď sa tam vrátili o niekoľko hodín neskôr, jej rodičia videli, že chrbát ich dcéry je stále krivý a jej tvar je stále zdeformovaná. A tak ju nechali jej osudu, opustili svoje slepé dieťa, ktoré nikdy predtým nebolo na verejnom mieste, bez toho, aby jej povedali, že odchádzajú.
Margaret sa modlila, kým kostol nezamkli, a potom spala pri dverách. Na druhý deň ráno jej mestskí strážcovia oznámili, že jej rodičia odišli. Akokoľvek boli hrozní, Margaret ich milovala a odmietla im vyčítať, že sa jej zbavili ako nechceného bremena. Hoci mala zlomené srdce, odpustila im, neprechovávala v sebe žiadnu horkosť a pokračovala v živote, ktorý ďaleko presiahol všetko, čím sa jej rodičia mohli pochváliť.
Keď bola prvýkrát opustená, Margaret sa stala žobráčkou, adoptovala si ju komunita bezdomovcov v Citta di Castello a spala vonku ako oni. Napriek tomu bola majákom radosti pre všetkých, ktorí sa s ňou stretli, chválila Božiu dobrotu, keď väčšina z nás vidí len to, ako ju jej rodičia nedokázali poskytnúť. Jej radosť a láskavosť tak zapôsobili na obyvateľov mesta, že chýr o jej svätosti sa nakoniec dostal k rádu sestier, ktoré ju pozvali, aby sa pridala k nim. Nanešťastie cítili Margaretinu svätosť ako pokarhanie ich laxného života a posmievali sa jej takmer rovnako ako jej rodičia. Nakoniec ju vyhodili a šírili o nej chýry medzi mešťanov.
Čoskoro nato sa Margaret stala dominikánkou tretieho rádu a žila v domoch štedrých susedov. Po zvyšok svojho života bola Margaret aktívna v pomoci druhým a kontemplatívna vo vzťahu k Bohu a modlitbe. Slúžila chorým a umierajúcim, navštevovala väznených, na svoj príhovor vyprosila mnoho zázrakov v živote i po smrti a často levitovala pri modlitbe.
Keď Margaret zomrela, tisíce ľudí prišli na jej pohreb a chválili jej dobrotu a lásku a predovšetkým jej odmietnutie byť zatrpknutá tvárou v tvár hroznému trápeniu. Toto nechcené dieťa, ktoré sa „nikdy nemalo narodiť“, sa stalo veľkým Božím svätcom, prinášalo útechu unaveným srdciam a slávu Božiemu menu.
13. apríla, na sviatok blahoslavenej Margaréty z Castello, sa modlime za väčšiu úctu k hodnote každého života, najmä životov hendikepovaných. Modlime sa aj za obrátenie násilníckych rodičov a za túžbu zachovať život aj nechcených detí. Svätá Margaréta z Castello, oroduj za nás!
Zdroj: Modlitba.sk, Obrázok: Aleteia
