Ako dobre prežiť Veľkonočné Trojdnie? Pomôžu nám svätice

Biela sobota je deň, kedy je Boh skrytý. „Tma je taká, že naozaj nič nevidím – ani mysľou, ani rozumom. Božie miesto v mojej duši je prázdne, zúfalo zvolala Matka Tereza z Kalkaty.

Prvýkrát po mnohých rokoch v Európe prežívame Veľký týždeň v tieni vojny. Na našej východnej hranici umierajú ľudia, trpia deti a starším chýbajú slzy. A predsa sa naplní sľub, že „v krajine mŕtvych neostane naša duša“, nemusíme sa báť.

Sväté Trojdnie – dni Ježišovej prítomnosti a neprítomnosti – treba prežívať so svätými, dobrými sprievodcami v Božích tajomstvách.

Zelený štvrtok so služobnicou Božou, sestrou Leonie Marie Nastal

Evanjeliá nespomínajú nič o mučení, ktoré Ježiš podstúpil v noci po jeho zajatí v Olivovej záhrade. Čo vtedy prežíval? Čo sa dialo v priepasti väzenia? Milosť poznania a zasvätenia do hrôzy v tú noc prijala sestra Leonie Nastał, služobnica Preblahoslavenej Panny Márie Nepoškvrneného Počatia, dnes služobnica Božia. Toto sú Ježišove slová, ktoré si zapísala do duchovného denníka: Uverila som v lásku:

„Noc vo väzenskom žalári; Čo a koľko som si tam vytrpel, je tiež zahalené tmou tajomstiev. Nemal som tam žiadneho svedka, ktorý by sa mohol pozrieť na moje bolesti, muky a utrpenie. Vojaci ma po výsluchu židovských veľkňazov uvrhli do väzenia, ale nenechali ma tam samého. V tme noci začali so Mnou hroznú hru.

Zoradili sa v rohoch žalára a z celej sily si ma hádzali hore dolu, ako sa hádže lopta. Keď ich tento druh hry už dosť nahneval, chytili ma za ruky a ťahali ma opačnými smermi a skúšali koľko znesiem. V tom istom čase ďalší zatĺkali ostré ihly do môjho tela. Koľko mdlôb som vtedy trpel.

Nakoniec ma zhodili na zem. Jeden z nich mi pristúpil hlavu, ďalší moju hruď a ďalší moje nohy a celou silou ma pritlačili k zemi. Prechádzali cezo mňa. Boli aj takí, ktorí sa mi pokúšali rozlámať jednotlivé prsty na rukách, udrieť moju hlavu o kamenný stĺp. Nejaká zúrivosť, skutočne satanská, hnala týchto nešťastníkov k stále novým zverstvám a trápila bezmocnú obeť.

Počas týchto múk vládla v mojom srdci nerušená sladkosť, dobrota a súcit s biednymi ľuďmi. Nevydal som ani jednu sťažnosť, ani jednu výčitku nevďačnosti. Snažil som sa svojou milosťou ovplyvniť ich duše, ale ich srdcia boli zatvrdnuté. Nechceli si odoprieť potešenie, ktoré našli v trápení Mňa. Vtedy som bol ticho…“

Veľký piatok so služobnicou Božou, sestrou Máriou Dulcissima Hoffmann a Bl. Annou Katarínou Emmerichovou

Hodiny, ktoré delili svet od Ježišovej smrti po vzkriesenie, museli byť časom nepredstaviteľného napätia. Zem s malovernými ľuďmi si ani z polovice neuvedomovala tajomstvo čakania, v ktorom nebo zamrzlo. Prišiel. Porazil. Vyhral. Preplával večnosť tam a späť na krehkom kuse dreva v tvare kríža. Sám. A vrátil sa, aby sa už žiaden človek nevydal na túto cestu bez sprievodcu.

V roku 1933 pripravila sliezska mystička s. Hoffmann pašiové zamyslenie. „Celé nebo bolo zarmútené nad Ježišovou smrťou,“ napísala. „Nastala úplná tma. Ako často je to v mojej duši! Chcem zomrieť z lásky k Tebe, ó Ježišu, aby som aj ja mohla byť vzkriesená. Tvoja krv vytiekla do poslednej kvapky, aj moja krv by mala tiecť žilami pre teba až do poslednej chvíle na smrteľnej posteli.“

„Očisti, Ježišu, naše srdcia a srdcia celého sveta! Stačila by jedna kvapka, aby sme sa vykúpili, a ty sa dávaš úplne. Stačilo by jedno jediné slovo, a predsa konáš Otcovu vôľu až do posledného dychu. Dovoľ mi modliť sa aj na smrteľnej posteli za nepriateľov Cirkvi, áno, za celý svet!“

Sestra často vyznávala, že sa bojí utrpenia, že je proti prírode, no zároveň videla jeho požehnané účinky zduchovňovania a zosilnenia obetavej lásky v duši. Toto utrpenie formovalo jej vlastnú osobnosť v napodobňovaní Ježiša a urobilo z nej silnú silu Vzkrieseného. V pôste roku 1935 Ježiš odmenil jej úplné zasvätenie tajomstvu kríža výsadou a charizmou cítiť stigmy na rukách a nohách a čoskoro aj na srdci. Verná Bohu, ktorý chorobu dovolil, zostala verná aj ľuďom, ktorí si ju nesprávne vysvetľovali. Z lásky k Pánovi chcela zabudnúť na seba a stať sa na ňom úplne závislá.

„Ježišu, natiahol si ruky na kríž a ja, niekedy chcem utiecť aj od malých obetí. Dovoľ mi, Ježišu, stať sa dobrým dieťaťom. Pozri sa, ako zle vyzerá tento svet práve teraz. Možno si myslíte, že krížová cesta vo svete len teraz začína. Ľudia vás popierajú, chcú búrať kostoly a kláštory. Ježišu, ukáž ľuďom, že ty si Pán všetkého,“ modlila sa sestra Hoffmann, ktorá už v roku 1934 predpovedala vypuknutie vojny.

Ukrižovanie Pána z videní bl. Anny Kataríny Emmerichovej

Kati nenechali Ježiša dlho sedieť na skale a odpočívať. Prinútili ho vstať a ľahnúť si na kríž, aby ho k nemu mohli priklincovať. Potom mu natiahli pravú ruku k diere, ktorá bola pripravená na pribitie klinca, a pevne priviazali lanom. Jeden z katov si sadol na Ježišovu svätú hruď, druhý mu pridŕžal ruku, aby sa nezatvárala, a tretí vzal veľký hrubý klinec a pritlačil ho Ježišovi o ruku, o tú prevzácnu ruku, ktorá bola vždy pripravená udeliť požehnanie nevďačným Židom, a veľkým železným kladivom udrel po klinci, ktorý preťal živé mäso a prešiel drevom ramena kríža. Náš Pán tlmene zastonal a krv z jeho ruky vystrekla na ruky katov. Počítala som údery kladiva, ale môj nesmierny žiaľ spôsobil, že som ich počet zabudla. Klince, ktorými Ježiša pribíjali na kríž, boli veľmi veľké. Hlava klinca bola veľká ako minca a hrúbka asi ako mužský palec. Klince boli také dlhé, že vyčnievali zo zadnej strany kríža. Svätá Panna tam nehybne stála a z času na čas som začula jej žalostný ston. Mala som pocit, akoby išla omdlieť Magdaléna stála v jej tesnej blízkosti. Keď popravcovia pribili Ježišovu pravú ruku ku krížu, zistili, že jeho ľavá ruka nedočiahne k otvoru, ktorý pripravili pre ďalší klinec. A tak mu ťahali ruku lanom, aby ju natiahli až na určené miesto, pričom sa nohami zapierali o kríž. Náš Pán trpel nevýslovnými bolesťami, hruď mal nadvihnutú a nohy akoby mu zachvátil kŕč. Kati si opäť k nemu pokľakli, pritiahli si jeho ruku a zatĺkli mu do dlane ďalší klinec. Krv opäť vystrekla, ale ani Ježišove stony, ktoré bolo počuť za úderov kladiva, neobmäkčili kamenné srdcia katov. Svätá Panna trpela spolu so svojím synom. V tvári bola mŕtvolne bledá a farizeji, aby ešte zväčšili jej trápenie, neprestávali ju urážať a vtipkovať na jej účet. Ježišovi učeníci ju preto odviedli obďaleč k pobožným ženám. V dolnej časti kríža, poniže miesta, kam mali byť pribité Ježišove nohy, popravcovia pripevnili drevený podstavec, aby bolo jeho telo podopreté a ruky sa v ranách neroztrhli. V tomto kuse dreva urobili dieru na klinec a vydlabali priehlbinu na päty. Všetky tieto úkony mali zabrániť Ježišovej predčasnej smrti. Inak by popravcovia prišli o potešenie, ktoré im malo spôsobiť sledovanie Ježišovho utrpenia na kríži. Kati vystreli Pánove nohy, ktoré sa predtým násilným napnutím ramien ohli V kolenách, a priviazali na ne povrazy. Nohy však ani tak nedosiahli až k drevenej podpere. Katov táto skutočnosť natoľko rozzúrila, že chceli urobiť nové diery na ruky, lebo premiestniť drevenú podperu by bolo zložitejšie. Iní sa desivo smiali, urážali Ježiša a nadávali mu. „Keď sa sám nedokáže vyrovnať, my mu pomôžeme!“ kričali a preklínali ho. Potom priviazali lano k Ježišovej pravej nohe a násilím ju ťahali, až kým nedosiahla na drevenú podperu a priviazali ju tak silno, ako len vládali. Bolesť, ktorú Ježiš zažíval, bola neopísateľná. jeho ústa šepkali slová: „Bože môj, Bože môj,“ a krutí popravcovia znásobovali jeho bolesť tým, že mu natesno priväzovali hruď a ramená ku krížu, aby tak zabránili roztrhaniu rán. Potom mu priviazali lano k ľavej nohe a natiahli ju nad pravú. Obe nohy tak pribili oveľa dlhším klincom k drevu kríža. Priklincovanie nôh bolo pre vypätie celého tela najstrašnejšie. Narátala som tridsaťšesť úderov kladivom. Počas celého ukrižovania sa náš Pán neprestával modliť a šepkať časti žalmov, ktoré boli z času na čas prerušované jeho stonmi. Počula som ho, ako opakoval proroctvá, a opakovala som ich spolu s ním. Teraz som však taká unavená a ubolená, že ich nedokážem znova povedať. Keď už bol Ježiš pribitý na kríž, veliteľ rímskej stráže prikázal pripevniť na vrch kríža tabuľku s Pilátovým nápisom. Farizejov to však nahnevalo a ich hnev ešte vzrástol, keď sa vojaci začali vysmievať z nápisu „židovský kráľ“. Niektorí farizeji sa preto ponáhľali naspäť do Jeruzalema, aby požiadali Piláta o iný nápis. Keď vztýčili kríž s ukrižovaným Ježišom, bolo asi štvrť na jednu. V tej istej chvíli zaznel z chrámu zvuk trúby, ktorý tradične oznamoval, že bol obetovaný veľkonočný baránok.

Biela sobota so sv. Matkou Terezou z Kalkaty

„Svätá sobota je deň, keď je Boh skrytý (…). „Dnes je na zemi veľké ticho, veľké ticho a osamelosť. Veľké ticho, pretože Kráľ spí… Boh zomrel v tele a zostúpil, aby otriasol kráľovstvom pekla. (…) Biela sobota je „krajinou nikoho“, niekde medzi smrťou a zmŕtvychvstaním, ale túto „krajinu nikoho“ dosiahol On, Jediný, kto ju prešiel so stopami utrpenia pre človeka“ – povedal pápež Benedikt XVI v roku 2010.

Ticho a temnota Veľkej soboty sa dotýka sŕdc čoraz väčšieho počtu ľudí. Ich osamelosť je často priepasťou, kde nesvieti žiadne svetlo. My sme svet, ktorý najprv tlačil Boha na kríž, potom Ho zavrel do hrobu a teraz kričí, že Boh nás opustil a už sa nezaujíma o ľudský osud.

No aj v tichu Bielej soboty sa Boh namáhal, aby zachránil tých, za ktorých položil svoj život – zostúpil do pekla a otriasol kráľovstvom. Tma a ticho Veľkej soboty sa dotkli aj sŕdc mnohých svätých – Boh sa pred nimi skrýval, aj keď Ho milovali celým srdcom. Jednou z nich bola sv. Matka Tereza z Kalkaty.

Na tvári tejto drobnej ženy v bielom sárí bol vždy úsmev. Vraj sa nikdy nesťažovala. Pracovala od rána do večera, chodila do najhorších brlohov chudobných a nosila tam svetlo. A napriek tomu takmer pol storočia zažívala takmer úplnú temnotu a duchovnú prázdnotu!

„Otče, od mojich 49 alebo 50 rokov je to hrozný pocit prázdnoty. Táto nevýslovná temnota, táto neustála túžba po Bohu, vďaka ktorej sa cítim tak hlboko vo svojom srdci. Tma je taká, že naozaj nič nevidím – ani rozumom, ani mysľou. Božie miesto v mojej duši je prázdne. Boh nie je vo mne. Keď je bolesť túžby taká veľká – Boh mi chýba a chýba mi nesmierne. A potom je to tak, že cítim: On ma nechce, nie je tu,“ napísala v roku 1961 v liste P. Josephovi Neunerovi SJ.

„Ak budem niekedy svätá, určite budem svätá z „tmy“. Po celý čas budem neprítomná v nebi – aby som rozsvietila svetlo pre tých, ktorí sú v temnote na zemi, “povedala.

Tma a ticho Bielej soboty sú desivé, ale musíme do nich vstúpiť. Na druhej strane čaká Vzkriesený Kristus!

 

Zdroj: S. Leonia Nastał, „Uverila som v lásku, Duchovný denník a výber listov“; Joseph Schwetter, Nevesta kríža, služobnica Božia, sestra M. Dulcissima Helena Hoffmann (1910-1936); Matka Tereza: „Buď mojím svetlom. Súkromné ​​spisy svätice z Kalkaty “.