Odpustil som rodičom, že ma opustili

Ako dieťa som mal veľmi slabé telo a mal som rôzne choroby. Nakoniec sa u mňa vyvinul zápal miechy, známy ako Heine-Medinova choroba. Paralýza sa mi rozšírila po celom tele. Nemohol som pohnúť ani rukami, ani nohami. Nebol som schopný sám dýchať, takže som bol pripojený k prístroju na podporu života.

Keďže som nemohol prehĺtať jedlo, kŕmili ma hadičkami zavedenými do žalúdka. Hrozilo, že nebudem môcť rozprávať. Môj stav bol beznádejný; Bol som na pokraji života a smrti… V tejto dramatickej situácii sa moji rodičia zrútili. Možno nevedeli, ako mi pomôcť, a… nechali ma v nemocnici.

Moje druhé mamy

Lekári mi už nevedeli pomôcť, len umelo podporovať moje životné pochody. Po liečbe v nemocnici som sa ocitol v detskom domove pre opustené a choré deti, ktorý vedú rehoľné sestry. Boli to ony, ktoré prosili o pomoc Toho, ktorý môže všetko, jediného Spasiteľa ľudstva, Ježiša Krista.

Vrúcne sa za mňa modlili na príhovor Preblahoslavenej Panny Márie, pretože ona sa môže u svojho Syna prihovárať za všetko a vie, čo je pre nás najlepšie. Sestry ma požiadali, aby som sa začal aj ja modliť a skutočne som sa pomaly zotavoval. Pre lekárov to bola záhada, pretože takéto vzdialené neurologické zmeny sú zvyčajne nezvratné.

Začal som sa učiť hovoriť slovami modlitby, nie slovami „mama“ a „oco“. Keď som vyrastal v detskom domove, moji rovesníci videli, že mám problémy s čítaním, písaním a správnym opakovaním zvuku klavíra… Mysleli si, že nie som úplne normálny, ale nezanevrel som na nich.

Sestry ma povzbudzovali, aby som vo všetkých svojich ťažkostiach hľadal pomoc v modlitbe. Potom som požiadal Ježiša, aby odo mňa odobral tie slabosti, pre ktoré sa mi posmievali, ak to bola Jeho vôľa. A postupne moje nezrovnalosti zmizli. Postupom času som si látku v škole osvojil.

Moje ruky a jedna noha sú plne funkčné. Druhá noha bola nepoužiteľná, ale mohol som chodiť, čo bolo a je aj dnes nepochopiteľné. Každý, kto má zlú nohu, vie, že na nej nemôžete stáť – a ja môžem stáť a môžem chodiť o barlách.

Občas mi moje slabosti zabránili spáchať nejaký hriech. Keď raz chlapci z detského domova, chceli v noci zaútočiť na kiosk, vylúčili ma z krádeže, pretože so zlou nohou by som nemohol utiecť.

Moja paralýza ustúpila do takej miery, že dnes dokážem tlieskať rukami, lusknúť prstami, chodiť, hrať na gitare a klavíri a spievať vo viacerých jazykoch. Vystupoval som vo viac ako 30 krajinách na troch kontinentoch.

Stretnutie s Jánom Pavlom II.

Za veľa vďačím otcom bosým karmelitánom. Počas štúdia som u nich získaval náboženské vedomosti a po štúdiách, keď som nemal živobytie, mi pomáhali až do poberania invalidného dôchodku. Vďaka nim som mohol ísť do Vatikánu na stretnutie s Jánom Pavlom II. organizované špeciálne pre ľudí so zdravotným postihnutím.

Svätý Otec prišiel ku každému, aby sa s ním porozprával a požehnal ho. Na tomto stretnutí som mal možnosť hrať na gitare. Pápež ma požehnal, pochválil môj spev a povedal mi, aby som sa o svoje svedectvo podelil s ostatnými ľuďmi na celom svete.

Vďaka tomuto stretnutiu som si hlboko uvedomil, že Boh má byť v mojom srdci na prvom mieste. Podstatné je, aby vec nebola dôležitejšia ako človek. Takže najprv Boh, potom človek a nakoniec, ďaleko, vec. Človek sa musí vyhýbať zlu, ktoré je výsledkom kladenia vecí pred Boha a ľudí. Ak opustíme Boha, staneme sa nešťastnými nielen v tomto živote – môžeme sa preto stať nešťastnými po celú večnosť.

Utrpenie má zmysel

Modlitba sa stala úžasnou pomocou v mojom živote. Ukazuje mi cestu. Nie som zlomený, zúfalý, hoci by som na to mal dôvody. Kristus premieňa všetky moje bolesti na úžasnú radosť. Utrpenie pre utrpenie nemá žiadnu hodnotu a je deprimujúce… Má zmysel len vtedy, keď ho spojíte v modlitbe s utrpením Ježiša Krista za celé ľudstvo. Potom to prestane byť zaťažujúce a namiesto toho posväcuje dušu.

To je taká úžasná pomoc, že ​​som dokonca rád, že mám postihnutie jednej nohy. Som presvedčený, že ak chorí ľudia spoja svoju bolesť s Kristovým umučením, potom prijatie tohto utrpenia má posväcujúcu hodnotu. Moje utrpenie mi pripomína, že potrebujem Boha a som od neho závislý.

Odpustenie

Napriek mnohým pokusom, ktoré som urobil, sa mi dodnes nepodarilo nájsť svojich rodičov. Chcel som zmierniť smútok, ktorý som najsilnejšie pociťoval v detstve, keď som bol opustený. V srdci som cítil silnú túžbu odpustiť svojim rodičom. Karmelitskí otcovia mi navrhli, aby som im odpustil v mene Ježiša Krista. Keď som to urobil, do môjho srdca prúdila úžasná radosť. Táto radosť pokračuje. Odpúšťam svojim rodičom, nech sú kdekoľvek. Verím, že Kristus im odpustí tiež.

Modlitba za odpustenie

Pane Ježišu, prosím Ťa o milosť odpustiť všetkým tým, ktorí mi ublížili a nechali ma trpieť (vymenujte týchto ľudí).

Prosím, daj mi milosť bezpodmienečného odpustenia (uveďte osobu), ktorej sa mi odpúšťa najťažšie. Pane Ježišu, mocou tvojej odpúšťajúcej lásky, ktorou nás objímaš z výšky svojho kríža, aktom vôle, z hĺbky tvojho srdca, odpúšťam (povedz meno tejto osoby) všetku škodu, ktorú mi urobil. Požehnaj ho (ju) a priveď ho do neba.

Pane Ježišu, aj ja prosím o odpustenie pre všetkých ľudí, ktorým som akýmkoľvek spôsobom ublížil. Ďakujem Ti, Pane, že si ma teraz vyslobodil z veľkého zla neodpustenia. Nech ma Tvoj Duch Svätý naplní svetlom lásky a pokoja, nech uzdraví moje city a všetky rany môjho srdca. Amen.

Zdroj: Zygmunt Romanowski, Obrázok: tamtiež 

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *