Krížová cesta s Bolestnou Matkou Máriou

Úvodné zamyslenie

S pozornou mysľou a vnímavým srdcom vráťme sa v tomto uvažovaní do Pilátovho nádvoria a spolu s Bolestnou Matkou
Máriou kráčajme za jej Synom, ktorého ľudia odsúdili, zbičovali a nakoniec usmrtili. Dobre si všimnime ich znášanie bolesti a naše bolestné chvíle. Nech všetko, čo nebude v súlade s Božou vôľou, dokážeme s jeho pomocou meniť, aby sme sa raz stali hodní Kristových prisľúbení. Nech za nás všetkých oroduje Matka Sedembolestná a teba, náš Pane, prosíme o prvé zmilovanie:

Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

Aj nad dušami v očistci.

 

1. Ježiš je odsúdený na smrť

Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme ti. Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

Žiadny z evanjelistov ani slovom nenaznačil, či Matka nášho Pána bola svedkom kričiaceho davu, žiadajúceho neodkladnú smrť pre Ježiša. Aj keby tam nebola, určite sa o tejto neľudskej žiadosti dozvedela.

Náš sluch – to je prvá cesta bolesti; naše uši musia ako prvé privítať a objať kríž v podobe zlého, žalujúceho, odsudzujúceho, alebo inak zraňujúceho slova. Vypočuť si zlé správy od iných bolí častokrát viac a dlhšie, ako samotné zlo. (Chvíľka ticha)

Matka, ty si bola pozorná k Božím aj ľudským slovám. Aj tvoje uši si museli vypočuť prvú bolestnú správu už na štyridsiaty deň po betlehemských Vianociach. Prosíme ťa o tvoje povzbudenie vo chvíľach, keď nám iní budú prinášať zlé správy o nás a našich blízkych.

Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. Aj nad dušami v očistci.

 

2. Ježiš berie kríž na svoje plecia.

Kedysi sám Ježiš povedal, že za ním môže ísť iba ten, kto zaprie sám seba, zoberie svoj kríž a bude ho nasledovať (por. Mt 16, 24).

Nie všetci máme odvahu splniť túto Ježišovu podmienku nasledovania. Máme strach, že to neskončí dobre. Ale môže cesta kríža sprevádzaná Ježišom skončiť zle? Môže sa minúť cieľa? Zmysel života väčšinou strácali tí, ktorí  sa krížu vyhýbali zďaleka, aby nepocítili jeho ťarchu: ťarchu odsúdenia, posmechu, slabosti, zlyhania, padania, či nepochopenia. Ale s krížom sa končilo vždy pri Ňom.

Matka, plná bolestí, vyprosuj nám odvahu vziať kríž pripravený podľa mier našich ramien, ktorý sa nám nestane ani ozdobou, ani cestou k zúfalstvu, ale iba znakom vykúpenia.

 

3. Ježiš prvýkrát padá pod krížom.

Už od raného detstva sa učíme padať, ale aj vstávať. Prvé odreniny na detskom tele sú prípravou na skutočné odreniny života. Mária, ako starostlivá matka určite pozorne sledovala prvé kroky a pády malého Ježiša v jeho začínajúcom pozemskom živote. S nie menšou citlivosťou vnímala aj prvé kroky a pády na jeho poslednej životnej ceste. Keby mu mohla pomôcť, určite by to urobila s najväčšou láskou.

Matka, sprevádzajúca svojho Syna, stoj pri všetkých otcoch a matkách, ktorí vidia padať svoje deti na cestách života a nedokážu im pomôcť: posilňuj ich, aby  dokázali kráčať touto krížovou cestou až do konca.

 

4. Ježiš sa stretáva so svojou Matkou.

Jeden krátky ľudský úsek z cesty kríža, o ktorom viac hovorí mlčanie, ako slová. Vzájomná výmena bolesti v krátkom pohľade jeden na druhého.

Koľko takýchto stretnutí sa odohralo aj v našom živote?! Niektorých takýchto pohľadov sme sa aj báli. Báli sme sa pozrieť do očí jeden druhému, pretože sme cítili bolesť z bolesti druhého.

Matka bolestného stretnutia, buď pri všetkých našich stretnutiach, pri ktorých sa nielen ťažko hľadajú slová, ale aj vzájomný pohľad.

 

5. Šimon z Cyrény pomáha Ježišovi niesť kríž.

Cestou prinútili istého Šimona z Cyrény, vracajúceho sa z poľa, aby pomohol niesť Ježišovi kríž (por. Mk 15,21). Rozšírenou chorobou súčasnej doby je neochota a ľahostajnosť, ktoré prináša uponáhľaný spôsob života. Čoraz ťažšie je zastaviť niekoho pri tragédii iného, nehovoriac o zotrvaní pri lôžku trpiaceho alebo umierajúceho. Tak veľmi potrebujeme Šimonov, ktorí sa nepozerajú uštvane do svojich mobilov a diárov, ale pozerajú na človeka pred sebou; potrebujeme Šimonov, ktorí žijú v tomto svete a nie vo virtuálnom.

Matka, o tebe nikdy nebolo počuť, žeby si pomôcť nechcela, alebo žeby si niekoho nevypočula; uč nás tomuto postoju – pomáhať a vypočuť tých, ktorí to najviac budú potrebovať.

 

6. Veronika podáva Ježišovi šatku.

Aj keď nie vždy sa podarí odstrániť bolesť či utrpenie človeka, vždy je možnosť ich zmierniť alebo aspoň tíšiť. Dnešnou Veronikinou šatkou môže byť povzbudzujúci dotyk ruky, nefalšovaný záujem o druhého, či potešujúce slovo. Ale aj krátka návšteva, odpúšťajúce gesto, či nová šanca daná druhému.

Matka milosrdenstva, určite si s vďakou prijala tento skutok lásky prejavený utrápenému Ježišovi od odvážnej ženy. Vypros požehnanie rukám dnešných Veroník, ktoré zmierňujú bolesť iným: rukám rodičov aj detí, lekárov aj sestričiek, ošetrovateľov, či psychológov, ako aj tým, ktorých službu pokladáme za samozrejmosť a predsa nie je samozrejmosťou, ale skutkom lásky. Nech o všetky tieto ochotné a láskavé ruky bude raz postarané inými.

 

7. Ježiš druhýkrát padá pod krížom.

Všetky druhé či opakované sklamania dokážu zobrať značný kus sebadôvery a odvahy, no súčasne pripomínajú, že stále nie sme hrdinami, ani víťazmi tohto života, ale ustavičnými pútnikmi, ktorí musia počítať s ďalším pádom.

Napriek všetkému znechuteniu zostáva silná nádej, že cesta kríža sa nekončí druhým pádom, ale že s každým pádom padá na nás aj dostatok potrebnej milosti k opätovnému začiatku.

Matka, vytrvalo kráčajúca za svojim Synom, aj teba druhý pád Ježiša bolestne zastavil; prosíme ťa, povzbudzuj všetkých, ktorým opakované hriechy, sklamania či choroby zobrali odvahu vstať a žiť ďalej, aby neklesali na duchu a uverili, že v Božom pláne má všetko svoje miesto a zmysel.

 

8. Ježiš sa stretáva s plačúcimi ženami.

„Neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi“ (Lk 23,28). Slová, ktorými sa Ježiš prihovoril plačúcim ženám nad jeho osudom. Aj dnes je veľa plaču vo svete nad všeličím – plače sa nad situáciou v spoločnosti, nad stavom prírody, nad  nestabilnou ekonomikou, nad neistou budúcnosťou…, ale takmer nepočuť plač nad sebou samým. Akoby sme zabudli na tento plač a radšej plačeme nad niečím iným. Plakať nad sebou bolo v minulosti znakom kajúcnosti a pokánia. Teda skutočná kajúcnosť začína v nás samých, – tam majú tiecť skutočne slzy pokánia, až potom nad tými, za ktorých sme pokrvne či duchovne zodpovední.

Mária, matka plačúcich, ty najlepšie vieš, čím tvojho Syna zraňujeme a čím si najviac ubližujeme; vypros nám pravé slzy pokánia a zotri všetky falošné, ktorými klameme samých seba i druhých.

 

9. Ježiš tretíkrát padá pod krížom.

Tradícia hovorí, že to bol najťažší pád – tvárou k zemi. Posledná rana je vždy najcitlivejšia. Posledné zlyhanie akoby nás chcelo presvedčiť, že všetko bolo zbytočné a nemá zmysel niečo začínať. Aj pri poslednom Ježišovom páde musela jeho Matka veľmi trpieť. Možno sa v srdci pýtala, či už nestačí toľko bolestí pre vykúpenie tohto sveta, či už nie je dosť krvi stekajúcej po zaprášenej ceste kríža?! Ježiš si však nechcel pre seba nechať ani jednu kvapku krvi, bol rozhodnutý vydať všetko za všetkých.

Matka, znášajúca každé utrpenie svojho Syna, neopúšťaj tých, ktorí v týchto chvíľach kapitulujú vo svojom živote, ale vypros im novú nádej, že aj ich bolesti sú užitočné pre tajomné telo Kristovo, ktorým je Cirkev.

 

10. Ježiša vyzliekajú z jeho šiat.

Ľudská zloba je neskutočne dôsledná – zoberie aj posledné zvyšky handier z človeka, aby nebolo pochybností, o koho ide a čo sa s ním udeje. Potupenie Ukrižovaného musí preniknúť až do posledného špiku kosti. Avšak potupenie Syna bolo aj potupením Matky. Je to častá scéna, ktorá sa dodnes opakuje: podceňovanie detí je podceňovaním matiek, posmech z detí je výsmechom matkám, ubližovanie deťom je utrpením matiek.

Matka potupeného Syna; pripomínaj nám úctu k deťom, ako aj vzájomnú  úctu a citlivosť, nech si zbytočne neubližujeme a nezraňujeme, ale nech si pamätáme, že vnútro každého človeka je „svätou zemou“, pred ktorou sa treba z úcty a pokory vyzuť.

 

11. Ježiša pribíjajú na kríž.

Ukrižovaný sa spája s krížom. Otvárajú sa nové pramene prenikavej bolesti, ale aj pramene spásy. Iba neskutočná láska dokáže ísť až za hranice smrti.

Možno sme v našom živote videli nie jedno „pribíjanie na kríž“, ktoré radikálne zmenilo život človeka: onkologické ochorenie, ochrnutie, strata reči alebo pamäti. Uniesť takéto pribíjanie na kríž, chce Božiu silu, ktorá v tej chvíli prijíma a nepreklína, odovzdáva a neuzatvára sa, ktorá obetuje a neľutuje sa.

Matka ukrižovaného Syna, pri tupom zvuku vbíjajúcich klincov to tela Ukrižovaného, prenikal do tvojho srdca aj jeden z posledných mečov bolestí. Buď pri tých, ktorých klince života znehybnili nielen ich telá, ale aj ducha. Oroduj za tých, ktorým život spočítal všetky ich kostí na kríži života.

 

 12. Ježiš zomiera na kríži.

„Žena, hľa tvoj syn!“ „Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19, 26.27)

Posledné zvolania zomierajúceho Ježiša určené dvom milovaným ľuďom. V tomto zastavení krížovej cesty stojíme na jej vrchole. Sme pri Ukrižovanom a hľadáme ťa ako svoju matku  a ty nás hľadáš svoje deti. Stála si tam pri kríži svojho Syna a pri tebe stáli ďalšie dve Márie. Ako hovoria duchovní otcovia: v ten deň a v tú hodinu zomreli dvaja – Syn aj Matka, zomreli, aby nepatrili už iba pár ľuďom, ale všetkým.

Matka, zomierajúceho Ježiša, stoj pri zomierajúcich dnešného dňa, pri ich lôžkach, na cestách, v práci alebo odpočinku. Nech aj oni počujú slová o tom, že si ich matkou a oni tvojimi synmi a dcérami.

 

13. Ježiš je zložený z kríža.

Dvaja muži sa odvážili vybaviť žiadosť u Piláta, aby mohlo byť sňaté mŕtve Ježišovo telo z kríža a pochované do hrobu, v ktorom ešte nikto neležal.

Pred pohrebom však na krátky čas zotrvalo v náruči ubolenej Matky. Sedemnásobná miera bolesti bola dovŕšená. Bolestná Matka s doráňaným telom Syna. Známy výjav spod kríža, ktorý ruky umelcov veľakrát citlivo zobrazovali a predsa nikomu z nich sa nepodarilo zachytiť skutočnú bolesť obidvoch sŕdc.

Matka s prebodnutým srdcom, buď blízko všetkým bolestným matkám, ktoré držia v náruči fyzicky alebo duchovne mŕtve deti. Dodávaj im nádeje, že smrť nemá posledné slovo, že všetci mŕtvi raz ožijú.

 

14. Ježiša pochovávajú do hrobu.

Po krátkej rozlúčke nasledoval rýchly pohreb. Pár odvážlivcov a známych s Ježišovou Matkou. A potom už len zapečatený náhrobný kameň a hlboké ticho. Prázdne popravisko a plný hrob. Žiadosti smrti bolo vyhovené. Zrazu sa všetko zmenilo. Dnešné golgotské popravisko s prázdnym hrobom je plné veriacich v Krista a všetky hroby sa stali hlásateľmi nielen smrti, ale aj neodbytnej viery vo vzkriesenie. Každý hrob je pripravený na posledné otvorenie sa, pretože žiadnemu hrobu nikto nepatrí navždy, ale iba dočasu.

Matka vzkrieseného Pána, sprevádzaj všetkých kráčajúcich k hrobom týchto dní, aby zostávajúcim na tomto svete zostala silná nádej a viera na opätovné videnie sa v blaženej večnosti.

Záverečná modlitba

Mária, naša nebeská Matka,

ktorá celé stáročia bdieš nad každým životom

zrodeným na tomto kúsku zeme –

ďakujeme ti za tvoju ochranu

a prosíme o neustálu prítomnosť medzi nami.

Prihováraj s u svojho Syna za naše rodiny rozídené po celom svete.

Pros za budúce generácie, aby neopúšťali dedičstvo otcov –

vieru v Trojjediného Boha a svätú Cirkev.

Buď pri tých, ktorí sa cítia osamotení.

Posilňuj tých, ktorí slabnú na tele i na duchu.

Ukazuj cestu tým, ktorí blúdia životom a nevedia nájsť cestu k Bohu. Oroduj za tých, ktorí už opustili tento svet

a s ktorými nás spájala jedna viera a jeden krst.

Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás hriešnych,

teraz i v hodinu smrti našej. Amen.

Na úmysel Svätého Otca: Otče náš, Zdravas Mária, Sláva Otcu…

Pane Ježišu, vypočuj Svätého Otca M., tvojho námestníka, aby dosiahol všetko to, o čo prosí v tvojom mene od nebeského Otca. Lebo ty žiješ a kraľuješ  na veky vekov. Amen.

 

Autor: Mgr. Ľubomír Grega, špirituál v Kňazskom seminári Nitra

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *