Svätí z jedného domu

V „Memoároch“ sestra Lucia zaznamenala niekoľko uzdravení, ktoré sa udiali vďaka modlitbám malej Hyacinty počas jej života. Svoju sesternicu nazvala „Božím zrkadlom“. O svojom malom bratrancovi si zapamätala nasledujúcu spomienku: „Keď vstúpite do Františkovej izby, máte dojem, že vstupujete do kostola.“

Cirkev si 20. februára pripomína dve výnimočné deti. Sú to svätí súrodenci, ktorí nevstúpili do neba mučeníctvom, ale svedectvom hrdinskej viery a lásky k Bohu. Tu sú Hyacinta a František v spomienkach sestry Lucie.

Hyacinta, František a Lucia

Všetci traja videli Máriu na poli v Cova da Iria, ale súrodenci Hyacinta a František po zjaveniach dlho nežili. Jediným svedkom bola Lucia dos Santos a jej povinnosťou bolo nielen splniť Máriine prosby, ale aj vydať svedectvo o živote svojich malých príbuzných. Milovala ich nežnou láskou, poznali sa od narodenia. Ich domy na jednej ulici v Aljustrele delila krátka vzdialenosť. Odkiaľ pochádzajú dva zväzky Spomienok, ktoré napísala sestra Lucia, vizionárka z Fatimy?

Lucia dos Santos rozpráva

Bolo to 12. septembra 1935 a v ten deň boli na fatimský cintorín prevezené telesné pozostatky Hyacinty z Vila Nova de Ourém. Pri tejto príležitosti vzniklo veľké množstvo fotografií, z ktorých niektoré boli zaslané Lucii, ktorá bola v tom čase už v kláštore v Ponteverde.

Lucia, ktorá otvorila zásielku, napísala, že fotografie v nej vyvolali veľké emócie a že by najradšej odtrhla biele plachty, len aby mohla vidieť „svoju najbližšiu priateľku z detstva!“ Keď biskup prečítal Luciin list, požiadal ju, aby napísala o súrodencoch, čo si ešte pamätá.

Keď teda v druhom decembrovom týždni roku 1935 začala písať, na Vianoce skončila. O dva týždne neskôr bola napísaná prvá časť Spomienok sestry Lucie – najkrajší a najdôležitejší dokument o Malých pastieroch z Fatimy.

Hyacinta Marto: „Božie zrkadlo“

Vo svojich Spomienkach Lucia zaznamenala niekoľko uzdravení, ktoré sa udiali vďaka modlitbám malej Hyacinty počas jej života. „Boli sme na ceste – píše Lucia – keď nás stretlo dievča. S plačom padla na kolená a poprosila nás, aby sme prišli k nej domov, aj keby len jedno Zdravas´ povedali pre jej otca, ktorý má už vyše troch rokov neustále štikútku a nemá pokoja.

S takýmito scénami sa nedalo polemizovať. Pomohla som úbohej dievčine vstať z kolien, a keďže už bolo dosť neskoro, povedala som Hyacinte, aby tam zostala, kým sa pôjdem s ľuďmi pomodliť ruženec a zavolám ju na cestu späť. Súhlasila.

Cestou späť som sa v tom dome zastavila. Našla som Hyacintu sedieť na stoličke oproti mužovi, ktorý tiež sedel v kresle. Nevyzeral staro, ale bol vychudnutý a plakal od dojatia. Už nemal čkanie, napísala Lucia.

Neskôr v príbehu nazvala Hyacintu „Božím zrkadlom“. „Keď som bola s ňou, zvyčajne som cítila to, čo som cítila v blízkosti svätca, ktorý sa zdal byť vo všetkom spojený s Bohom.“ Lucia píše, že Hyacinta bola vždy vážna, skromná a milá. Často opakovala: „Toto nerob, urážaš Boha, nášho Pána, ktorý je už teraz veľmi urazený,“ spomína Lucia.

František Marto: Čoskoro pôjdem do neba

„František bol v tomto smere trochu iný. Vždy usmievavý, vždy zdvorilý a učenlivý. Hral sa so všetkými deťmi. Nikdy nikomu nevenoval viac pozornosti než iným, “spomína Lucia. Dodáva tiež, že mnohí dospelí sa radi motali v jeho chlapčenskej izbe. Keď bol chorý, navštevovali ho davy ľudí, niekedy sedeli aj dlhšie a napriek vyčerpaniu tieto návštevy neprerušoval.

„Pri vstupe do Františkovej izby máte dojem, že vstupujete do kostola,“ povedal jeden zo susedov. Ďalšia dodala, že nevedela, čo v sebe ten chlapec má, ale cítite sa s ním tak dobre! – referovala Lucia a opísala udalosť, ktorá jej utkvela v pamäti.

Jedného dňa vošla do Františkovej izby jedna zo žien z Casa Velha menom Marianna. Trápila sa, pretože jej manžel vyhodil jej syna z domu a požiadala o milosť zmieriť syna s otcom. František odpovedal: Nech je pani pokojná. Čoskoro pôjdem do neba a keď tam budem, poprosím Matku Božiu o túto milosť.

Lucia vo svojich Spomienkach dodáva, že si presne nepamätá, v ktorom roku sa to stalo, ale pamätá si, že v deň, keď František zomrel, syn požiadal otca o odpustenie.

Stali sa dve veci: otec, ktorý to doteraz kategoricky odmietal, pretože syn nechcel prijať jeho návrhy, mu odpustil a syn, ktorý bol tvrdohlavý prijal podmienky stanovené otcom, napokon pochopil a v dome bol pokoj.

Správa o tejto udalosti sa rýchlo rozšírila a pre miestnych to bolo konkrétne potvrdenie, že František Marto je už v nebi.

Zdroj: Modlitba.sk, Aleteia, Obrázok: Verim.sk

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *