Kňaz, ktorý si priamo vypočul, čo si o ňom Ježiš myslí

Kto z kňazov by nechcel mať istotu, že Pán Ježiš je spokojný s ich službou? A predsa o. Michal sa necítil hodný Ježišových slov, ktoré počul od sestry Faustíny.

„Je to kňaz podľa môjho srdca, jeho úsilie sa mi páči. Skrze neho šírim útechu pre trpiace a utrápené duše; cez neho rád šírim chválu môjmu milosrdenstvu. Jeho myšlienka úzko súvisí s mojou myšlienkou, takže buď pokojná, pokiaľ ide o moju prácu, nedovolím, aby sa pomýlil. Povedz mu, nech sa ničoho nebojí, moje oči sú na ňom dňom i nocou. V jeho korune bude toľko drahokamov, koľko bude duší zachránených touto prácou,“ poznamenala sr. Faustína vo svojom denníku.

Bl. Michal Sopočko: vyvolený pre poslanie Božieho milosrdenstva

Stretli sa v roku 1933, keď bola Faustína preložená do ústavu vo Vilniuse. Okamžite mu povedala, že ho pozná už dlho a má byť jej duchovným vodcom a svetu ohlasovať posolstvo o Božom milosrdenstve.

„Tomuto výroku som neprikladal žiadnu dôležitosť a nebral ho vážne,“ píše o. Sopočko vo svojom denníku. Onedlho Faustína uviedla, že jej úlohou je namaľovať obraz Milosrdného Ježiša a o maľovaní nemala ani potuchy.

Sopočko ju poslal k umelcovi Kazimirowskému a odporučil jej, aby konala v tajnosti. Keď bol obraz vytvorený, bol umiestnený na skrytom mieste, „akože má nový obsah neschválený Cirkvou,“ píše o. Sopočko.

Veriť sestre Faustíne alebo nie?

Ďalšie prosby Pána Ježiša ohľadom obrazu a ustanovenia Nedele Božieho Milosrdenstva však prichádzajú v krátkom čase a kňaz sa musí rozhodnúť – uveriť svojmu kajúcnikovi alebo nie?

„Keď sa na mňa začali sypať nešťastia ako z rohu hojnosti, spomenul som si na jej proroctvá,“ vyznáva sa v denníku. A začína to fungovať. V roku 1935 vystavuje obraz. V roku 1937 ho chce oficiálne predstaviť v kostole a žiada arcibiskupa o povolenie. Prípad naberá na obrátkach.

Vzniká komisia, ktorá má preskúmať obsah a posolstvo obrazu a o. Sopočko píše články o Božom milosrdenstve a vydáva prvú brožúru o potrebe ustanoviť sviatok Božieho milosrdenstva, ktorú rozosiela všetkým biskupom.

Ráta s reakciou, no záležitosť nemá odozvu. „Nikto z duchovných sa o túto vec nezaujímal,“ poznamenáva. V tom istom roku 1937 navštevuje sestru Faustínu v Krakove a číta si poznámky v jej denníku. Nájde tam korunku a novénu „údajne darovanú Pánom“. „Obe modlitby sa mi veľmi páčili,“ píše.

Teologické základy kultu Božieho milosrdenstva

Michał Sopočko dostal úlohu, ktorá by bola pre mnohých zdrvujúca. Po prvé, on, vzdelaný kňaz, musel uveriť, že Ježiš hovorí k nemu a zadáva mu úlohy priamo, prostredníctvom skromnej, nevzdelanej rehoľnej sestry.

Po druhé, musel uznať, že Krista tešili súkromné ​​zjavenia, aj keď nie sme povinní im veriť.

Po tretie, obsah úloh a posolstvo, ktoré Ježiš odovzdal prostredníctvom sestry Faustíny, mali rozsah hodný skúsených teológov, a preto si od neho vyžadovali štúdie a dodatočné čítania.

Po štvrté, keď sa pokorne rozhodol, že nie je dôvod neveriť sestre Faustíne, prijal za svoje, že „dôverovať v Božie milosrdenstvo, šíriť kult tohto milosrdenstva medzi ostatnými a venovať všetky svoje myšlienky, slová a skutky bez tieňa seba samého bude môj ďalší život, „napísal si do denníka.

Práve vďaka sestre Faustíne sa stal ctiteľom Božieho milosrdenstva a vytvoril teologické základy tohto kultu. Bol tiež zakladateľom rehoľnej kongregácie sestier Milosrdného Ježiša v roku 1941.

Prečo on?

„Vidiac obetavosť a snahu o. Sopočka v tejto veci, obdivovala som jeho trpezlivosť a pokoru; Všetko to stálo veľa, nielen útrapy a rôzne nepríjemnosti, ale aj veľa peňazí. Vidím, že Božia prozreteľnosť ho pripravila na vykonanie tohto diela milosrdenstva skôr, ako som o to Boha požiadala,“ napísala sr. Faustína vo svojom denníku.

Požiadavky, ktoré si ako kňaz počas svojho života stanovil, mohli slúžiť ako formačný manuál. „Čo je v ústach laika vtip, v ústach duchovného to môže byť rúhanie,“ napísal. V roku 1938 poznamenal: „Poznanie Boha pre mňa ako kňaza musí byť dôkladnejšie prostredníctvom teologického štúdia, meditácie, duchovného čítania, modlitby a sviatostí. Cesta k dokonalosti – naplnenie Božej vôle – pokoj svedomia, ktorý je jediným možným šťastím človeka na zemi “.

Zastával názor, že „nič nie je tak zanedbávané a s ničím nie je tak zle zaobchádzané ako so svätou vierou. Zanedbávané náboženské praktiky, rituály a bohoslužby, bezohľadný alebo zlomyseľný život kňazov, nedostatok taktu, serióznosti, spravodlivosti, triezvosti a čestnosti mravov“ .

Vo svojom denníku napísal, že „každý ťažký hriech kňaza má v sebe niečo svätokrádežné“. Rozoberaním nielen svojho konania, ale aj skúmaním úmyslov svojho konania sa prísne hodnotil a nezaháľal. „Povyšoval som sa nad Teba tým, že som ťa urazil svojimi hriechmi. Uponíženie bolo pre mňa nepríjemné, utekal som pred ním. Páčilo sa mi, že ma chvália,“ žaluje sa Ježišovi v roku 1938.

A „hanbím sa porovnávať tvoj dom v Nazarete s mojím,“ dodáva. Vo svojich kázňach, no najmä v spovednici sa nikdy nevyhrážal peklom. Hovoril o dobrom Bohu a jeho milosrdenstve.

„Hlásať evanjelium neznamená hovoriť, že hriešnici sa majú obrátiť, ale hlásať, že Boh je dobrý k hriešnikom.“

Faustína mu oznámila, že o 10 dní zomrie

Sestra Faustína zomrela 5. októbra 1938, takže sa poznali len päť rokov. Naposledy pred jej smrťou sa videli v Krakove 25. septembra, keď sa o. Sopočko vracal z Čenstochovej – išiel na biskupskú konferenciu prosiť za nedeľu milosrdenstva. Počas stretnutia jej oznámil, že biskupi boli informovaní. Bola veľmi šťastná a v odpovedi mu oznámila, že o desať dní zomrie.

„Vskutku, po návrate do Vilniusu som dostal telegram, že 5. októbra zaspala v Pánovi. Som pevne presvedčený o jej svätosti. Sľúbila mi, že mi pomôže z neba,“ čítame v časopise.

Posledné stretnutia pred ich smrťou, kým sa dlhšie rozprávali, sa však konali koncom augusta. Sestra bola v nemocnici v Prądniku. Bola zoslabnutá, chorá, ale veselá a usmievavá. O. Sopočko prišiel do Krakova na trojdňový kongres Zväzu teologických inštitútov, čo mu dalo šancu na každodenné návštevy nemocnice. Každý z nich opísal vo svojom denníku a zdôraznil posolstvá a úlohy, ktoré mu boli adresované.

Tri rady od s. Faustíny

„V jej duši sa dejú mimoriadne veci,“ poznamenal. Napísal tiež, že pri lúčení so sestrou Faustínou mu povedala tri veľmi dôležité veci.

Po prvé, že má pokračovať v šírení uctievania Božieho milosrdenstva. „Aj keď sa nahromadia všetky ťažkosti, hoci sa zdá, že sám Boh si to neželá, nemožno prestať. Aj keby bolo rozhodnutie Cirkvi v tejto veci negatívne, nemôžeme prestať!“ Sestra Faustína radila.

Po druhé, že by mal byť ľahostajný k otázke vytvorenia novej kongregácie, sám Boh si vyberie okamih a začne dielo.

Po tretie, naznačila potrebu preskúmať zámery všetkých prijatých akcií a úloh. „Mať čistý úmysel. Nehľadaj seba, ale len Božiu slávu a spásu blížnych. Nebyť na prvom mieste. Keď už nebude útechy v obrátení sa k Bohu – iba prázdnota v duši a ticho – prijmite to a stále sa vracajte do hlbín svojej duše, kde sa Boh skrýva a radí sa s Vami, poradila skromná sekretárka Božieho milosrdenstva duchovnému vodcovi.

Ježiš, dôverujem v Teba!

Tieto rady otec Michal používal tridsaťsedem rokov, toľko prežil svoju mimoriadnu kajúcničku. Do konca svojich dní slúžil v kaplnke na ul. Poľska v Białystoku.

Zomrel v malej izbičke v dome misionárskych sestier 15. februára 1975. „Poznajúc svoju slabosť, dôverujem len v milosrdenstvo svojho Spasiteľa: Ježišu, dôverujem v Teba!“ – napísal do denníka.

 

Zdroj: Modlitba.sk, Aleteia, Obrázok: Tamtiež