Smrti sa netreba báť

Moja skúsenosť z detstva mi pomohla formovať môj vzťah k smrti počas celého môjho života.

Zajtra by mal 43. narodeniny môj malý brat Paul. Žiaľ, nedožil sa ani svojich prvých narodenín – zomrel, keď mal len 11 mesiacov. Mal som vtedy 6 rokov a udalosti okolo jeho smrti a pohrebu poznačili celý môj život – čudne pozitívnym spôsobom. Už pred Paulovým narodením bolo jasné, že z neho bude výnimočné dieťa. Večer predtým, ako moja matka odišla do nemocnice, prišla k nám domov naša suseda (ktorú moji štyria starší súrodenci pre jej silnú vieru nazývali „Svätá Mária“) a „vysvätila“ pri mame celú fľašu svätenej vody. Neurobila to pri žiadnom z predchádzajúcich piatich pôrodov mojej mamy. Paulovo narodenie bolo najbolestivejším pôrodom mojej matky zo všetkých jej deviatich detí. Narodil sa s Apertovým syndrómom, genetickou poruchou, ktorá má za následok deformácie lebky a končatín. Moji rodičia netušili, že ich syn má tento syndróm; vtedy sono nebolo k dispozícii. V Paulovom prípade mal drobné ruky zrastené, hlavu značne zdeformovanú a pľúca slabé. Ale lekári verili, že bude pokračovať v „normálnom“ živote.

V súčasnosti je očakávaná dĺžka života bábätka s Apertovou chorobou rovnaká ako u každého iného dieťaťa a vďaka skúseným chirurgom je možné mnohé deformácie korigovať. Počas Paulovho krátkeho života absolvoval množstvo operácií a darilo sa mu. Vlastne, moje spomienky na neho sú veľmi dobré. Keď som ho navštívil v nemocnici, podelil sa o jeho zmrzlinu a snažil som sa ho rozosmiať.

Keď mal Paul asi 10 mesiacov, mohol s nami ísť na letné prázdniny do Írska. Všetci sme boli nadšení, pretože sa mu darilo naozaj dobre a dokonca ho čakala operácia rúk, keď sme sa vrátili do Anglicka.

Ale keď sme boli v Írsku, Paul dostal zápal pľúc. Bolo to na konci prázdnin a my sme sa mali vrátiť do Anglicka do školy. Nemocničný personál povedal, že Paul sa má dobre, a tak sa moji rodičia rozhodli, že ho tam nechajú so širšou rodinou, aby sa o neho postarali, kým zvyšok svojho potomstva odvezú domov včas do školy. Môj otec plánoval letieť späť do Dublinu, aby o týždeň neskôr priviedol Paula domov.

Cesta domov

Boli sme na trajekte smerujúcom späť do Anglicka, keď moji rodičia dostali z reproduktora správu, aby navštívili kapitána. Nechali nás na palube lode s mojou najstaršou sestrou. Keď sa vrátili, zavolali nás do kajuty a oznámili nám, že Paul sa zhoršil a zomrel.

Ďalšia vec, ktorú si pamätám, je, že som videl niektoré rehoľné sestry z našej farnosti utešovať mojich rodičov – náhodou cestovali na tej istej lodi. Moja matka nás ubezpečila, že Paul už nebude trpieť a že bol povolaný do svojho nebeského domova.

Kým tam boli slzy, bol tam istý pocit pokoja. Malý chlapec, ktorý nám dal 11 vzácnych mesiacov lásky, už nie je medzi nami. Statočne prekonal svoje operácie a ponúkol nám slnečné lúče so svojou šťastnou povahou.

Moji rodičia nám povedali, že zostaneme na lodi a vrátime sa do Írska. V tom veku mi to všetko prišlo dosť pôsobivé. Pamätám si, že nikto z mojich priateľov nikdy nebol na lodi a potom nevystúpil!

Prišli sme späť do Írska a pred samotným pohrebom si nič nepamätám. Boli sme v sprievode áut, moji rodičia v jednom aute, medzi nimi ležala Paulova rakva, a my sme išli za nimi. Pamätám si tento detail, pretože moji súrodenci ma požiadali, aby som utekal a požiadal rodičov o sladkosti, keď sa zastavíme. Myslím, že deti neprestávajú byť deťmi!

Prišli sme do kostola a Paulova rakva ležala otvorená. Všetci sme sa striedali, aby sme mu vzdali úctu. Ja 6-ročný, som na špičkách hľadel do jeho rakvy celej vystlanej v bielom. Naozaj som si myslel, že je to anjel. V jeho malých rukách mal plyšové biele jahniatko a jednu ružu. Na tieto dva detaily nikdy nezabudnem, pretože si pamätám, že som pocítil takú úľavu, že sa mal čím utešiť.

Po bohoslužbe bol uložený do rovnakého hrobu ako moja stará mama, ktorá zomrela len mesiac pred ním. (Nevedel som vtedy pochopiť, aké ťažké muselo byť pre môjho otca stratiť rodiča a syna v takom krátkom čase.)

Trvalý pokoj

Pamätám si, že som bol smutný, možno preto, že všetci ostatní boli smutní a ja som si myslel, že to je to, čo som mal cítiť. Viac ako to, som bol však zvedavý, čo sa stalo s Paulom po jeho smrti a či by bol šťastný na mieste svojho trvalého odpočinku. Pamätám si, že som sa cítil veľmi pokojne; Cítil som, že sa o Paula stará moja zosnulá babička.

Na svoje detstvo mám len veľmi málo živých spomienok, no v mysli mám zaznamenanú Paulovu smrť. Aj keď som bol smutný, že môj malý brat a kamarát na hranie odišli, necítil som žiadny strach zo smrti – žiadny. A tento pocit zostal po celý môj život.

Niekedy sa čudujem prečo. Prečo ma táto udalosť tak silno a tak pozitívne poznačila? Myslím si, že to súvisí s tým, že deti sú prirodzene zvedavé. Nič o Paulovom odchode nebolo predo mnou skryté. Videl som ho ležať v absolútnom pokoji. Cítil som istotu, že ho to „už nebolí“, ako nám povedali moji rodičia, a tak som sa doslova nemal čoho obávať.

Každý sa so smrťou vyrovnáva inak a možno aj načasovanie jeho smrti zohralo veľkú rolu v tom, ako som sa s tým vyrovnal ja. Bol som vo veku, keď som mohol trochu rozumieť smrti bez obáv, ktoré by mohlo mať staršie dieťa.

Ale ak je niečo, čo by som chcel povedať svojmu malému bratovi k jeho narodeninám, bolo by to: Ďakujem ti za radosť, ktorú si nám urobil, keď si bol s nami, a ďakujem, že si ma naučil, že smrti sa netreba báť.