Ježiško má bosé nožky, treba ho obuť
Zastavili sme pri vysokom prícestnom kríži s výraznou postavou Krista. Emilka (2 roky) pozerá a rozpráva …
Moja dcérka Emilka (má 2 roky a 1 mesiac) so mnou rada bicykluje, takže chlad a málo snehu nám príliš nevadí. Len sa adekvátne oblečieme a rôznymi cestičkami sa vraciame domov zo škôlky a hovoríme si o svete. Na našich výletoch nesmie chýbať návšteva miestnej malej pekárne (to je téma na iný príbeh). A po ceste sa dva-trikrát zastavíme, najlepšie na nejakých charakteristických miestach, porozprávať príbeh, napiť sa vody (máme špeciálnu termosku) a zahryznúť sa do žemle z pekárne.
Dnes sme sa zastavili pri vysokom prícestnom kríži s výraznou postavou Krista, ktorý je udržiavaný a pekne osvetlený (jazdíme za tmy). Emilka pozerá a rozpráva, ako je zvyknutá:
– Je tam kríž, vlajka, sviečka a také svetielka (všetko vie, lebo sem chodíme dosť často).
Potom zdvihne zrak a dodá:
– A Ježiško.
Vidím, že s intenzívnym výrazom na tvári hľadí na ukrižovaného, trpiaceho Ježiša. A ja si hovorím, že je to čas, kedy sa dieťa opýta „prečo“, „čo sa mu stalo“ alebo „kto ho tam dal“? Už sa chystám na nejaké rozumné odpovede, keď Emilka dodáva:
– Má bosé nôžky, treba ho obuť.
A tu sa stane ten moment, ktorý ukazuje moju takzvanú dospelácku múdrosť a odhaľuje praktickú múdrosť dieťaťa.
Zdroj: Aleteia, Modlitba.sk, Obrázok: tamtiež
