Obyvatelia Betlehema sa odvracajú od Márie a Jozefa

Toto rozjímanie od mystičky ct. Márie Cecílie Baij je veľmi vhodné na adventné chvíle, kedy Svätá rodina hľadá prístrešie. 

Bola už neskorá hodina, keď svätý pár vstúpil do dedinky Betlehem. Hneď ako vstúpili, vzdali Bohu vďaky za bezpečný príchod. Jozef sa cítil obzvlášť šťastne, že došli do svojho cieľa. Hľadal miesto, kde by mohol zaobstarať nejaké jedlo pre svoju manželku a pre seba, pretože sa obaja cítili veľmi slabí od chladu a vyčerpaní z dlhej cesty. Bolo tam veľa cudzincov a  každý hostinec bol už obsadený. Jozef chcel nájsť vhodné miesto, kde by si Mária mohla po ceste dobre odpočinúť. Keď zistil, že hlavný hostinec je úplne preplnený, zostal skľúčený, čo všetko si musí Mária vytrpieť. Vyskúšal iný hostinec. Zistil však, že ani tu nedokáže zaobstarať izbu či už pre seba, alebo pre svoju manželku. Hoci sa cítil deprimovaný, stále dúfal, že ich niekde prijmú. Najviac ho trápilo, že s ním bola aj Mária. Obával sa, že sa bude sužovať pocitom odmietnutia, poníženia a bolesti. Tvárou v tvár neustálym odmietnutiam si Jozef nakoniec uvedomil, že ich všade odmietajú. Jeho srdce sa naplnilo úzkosťou. On i Mária sa triasli od chladu a  v  tomto stave pokračovali v  neúspešnom hľadaní. Nenašli vôbec nič. Jozef sa vyžaloval Márii zo všetkého svojho trápenia a ona ho potešila slovami, že Boh toto dovolil vo svojich najmúdrejších plánoch. Jozef plakal a povedal Márii: „Je to možné, manželka moja, že neexistuje ani jedno miesto tu v Betleheme, kde by mohol nájsť útočisko Pán sveta? Ach, akou bolesťou trpí moje srdce!“ Rozhodol sa ísť za svojimi príbuznými, dúfajúc v lepšie prijatie. Bol si istý, že aspoň jeho manželka bude mať prístrešie. Keď Mária pozorovala všetky tieto veci, nič nehovorila. Naďalej nechala Jozefa hľadať útočisko. Vo všetkom, čo sa dialo, videla vôľu svojho Božieho Syna. Jozef v skutočnosti klopal na mnoho dverí, ale všade sa stretol iba s odmietnutím, ako od svojich príbuzných, tak aj od cudzích ľudí. Nikto na nich nebral ohľad, pretože vyzerali tak otrhane. Niektorí z tých, ktorých predtým stretli, ich dokonca považovali za tulákov alebo ich obviňovali zo všetečnej zvedavosti, lebo sa potulovali v takom počasí a v takú neskorú hodinu. Mária a Jozef prijali všetky tieto veci s nepochopiteľnou trpezlivosťou, ale ich srdcia boli zasiahnuté bolesťou. Jozef sa na Máriu smutne obrátil a prosil ju, aby v tejto zúfalej potrebe prosila o pomoc svojho Božieho Syna, pretože ich zasiahla noc a bol v rozpakoch, čo robiť. Mária ho pobádala, aby túto situáciu prijal so všetkými krutými odmietnutiami a aby predvídal Božiu prozreteľnosť tým, že sa vopred odovzdá tomu, o čom Boh rozhodol pred všetkými vekmi. Jozef v sebe všetko úplne potlačil a súhlasil so všetkým. Poznamenal: „Ó, kto by si kedy pomyslel, že medzi mnohými ľuďmi, ktorí si tu dokázali nájsť ubytovanie, sme to my, ktorých neprijali, a ani nemali s nami ľútosť! Ó, moja drahá manželka! Ako ma bolí vidieť ťa v takejto zúfalej núdzi. Nedokážem ti poskytnúť žiadnu úľavu od intenzívneho chladu. Ak sa chce náš Boh tomuto podrobiť, potom to musíme aj my s ochotou prijať.“ Najsvätejšia Matka ho potešila a nabádala, aby s radosťou prijal všetko z lásky k Spasiteľovi, ktorého nosila v sebe. Jozef odpovedal: „Aký to musí byť pre Božie Dieťa smutný pohľad, keď v tejto dedine skusuje toľký prejav nevďačnosti; keď nikto z jeho ľudí nie je ochotný prijať ho do svojho domova!“ Mária sa opäť úplne ponorila do uvažovania o Božom Dieťati vo svojom lone a zotrvávala v rozhovoroch s ním. Ako len túžila po jeho príchode na svet, aby ho už vykúpil! Medzičasom Boh vnukol zdrvenému Jozefovi nový podnet. Spomenul si, že blízko Betlehema bola malá jaskyňa, ktorá slúžila ako útočisko pre zvieratá. Jozef sa okamžite rozhodol ísť tam, ako by mali ostať na ulici. So smútkom v srdci o tom rozpovedal Márii. Aj ona bola názoru, že ich situácia si žiada odísť na toto miesto. A tak sa dohodli, že okamžite nájdu onú jaskyňu. Jozef potom s plačom odovzdal všetky svoje trápenia svojmu vtelenému Bohu slovami: „Ó, môj božský Spasiteľ! Kto by si kedy pomyslel, že ty a tvoja najsvätejšia Matka sa uponížite do takejto biednej situácie? Všetkými odmietnutí a nútení utiahnuť sa do stajne! Ach, možno je to moja neschopnosť, ktorá je príčinou tohto opovrhnutia a utrpenia!“ Božské Dieťa zmierňovalo Jozefovu úzkosť skrze vnútorné svetlo a útechu. Keď konečne dorazili do jaskyne, zistili, že v nej nikto nie je. Po vstupe do nej zažili obrovskú útechu, akoby vstupovali do luxusného kaštieľa, a utrápený Jozef videl celkom jasne, že to Božia vôľa im našla útočisko. Veľmi sa potešil a spolu s Máriou ďakoval Bohu. Obaja naplnení šťastím a radosťou sa cítili nesmierne posilnení. Jozef sa zveril Márii o svojej nesmiernej úteche a využijúc túto príležitosť ho povzbudila k  prijatiu ďalších sebazaprení, pretože ich Boh chcel takto odmeniť. Jozef odpovedal: „Áno, manželka moja, Boh je naozaj najštedrejší v odmeňovaní každého súženia pretrpeného z lásky k nemu. Moje srdce však nedokáže prijať ustavičný pohľad na také hrozné trápenie. Veľmi si prajem, aby každý poznal Boha a ctil si ho. Keď vidím, že ho všade odmietajú a ako nezdvorilo a bezohľadne sa správajú k tebe, ktorá má tú česť byť jeho matkou, som naozaj veľmi zarmútený. Každý ti právom dlhuje úctu, blahosklonnosť a lásku, ale namiesto toho vidím ľudí, ktorí ti dávajú pravý opak. Čo sa mňa týka, nechcem sa sťažovať, pretože si nezaslúžim nič iné. Je pre mňa neznesiteľné, aby ste ty a tvoj Syn takto trpeli. Pokoj nachádzam len pri pomyslení, že to Boh takto nejakým spôsobom zariadil a vo svojej múdrosti chcel, aby to bolo tak, ako si mi to ukázala.“ Jozef usúdil, že najprv je potrebné založiť malý oheň, pri ktorom by sa mohli zohriať. Robil v každom ohľade všetko, čo mohol, ale ich chudoba a bieda boli veľmi veľké. Zostal však v úplnom pokoji a odovzdal sa celkom do Božej vôle. Po celý čas za to z hĺbky srdca vzdával chvály nebeskému Otcovi.

Knihu Život svätého Jozefa si môžete kúpiť TU.