Chcel by som zomrieť tak pokojne ako Ján Pavol II.

Bol to večer pred Štedrým večerom roku 2005. Počas dňa zo mňa vyšli dve vrecká krvi. Vedel som, že umieram. V tú rozhodujúcu noc som chcel byť sám. Rozlúčil som sa s príbuznými slovami: „Chcel by som zomrieť tak pokojne ako Ján Pavol II.“

V apríli som obdivoval, ako krásne zomrel pred celým svetom. V tej chvíli som nemyslel na to, že keď žil, nebol pre mňa ničím, okrem hrdosti, že Poliak má vo Vatikáne také postavenie.

Išiel som do svojej izby. V skutočnosti som sa veľmi bál smrti a tá bola odo mňa na krok… Práve zo strachu pred ňou som odriekal: Otče náš, Zdravas Mária, Verím v Boha a modlitbu k anjelovi strážcovi. Kvôli rovnakému strachu som sa obrátil – v duchu – na Svätého Otca Jána Pavla II. so žiadosťou, aby som bol v tejto chvíli, v čase mojej smrti, taký pokojný ako on. Sám neviem, ako sa stalo, že hneď po vyslovení tejto žiadosti som sa s ním – stále v duchu – začal rozprávať, akoby bol hneď vedľa mňa… Neviem ako dlho som hovoril. Ako dlho trvá, kým v atmosfére dôvery a bezpečia bez prestania vyrozprávame príbeh sedemdesiatročného života: života bez Boha. Pokračoval som vo svojom príbehu, kým som sa necítil pokojne a nezaspal.

Ráno – na počudovanie mojej rodiny – som prišiel na raňajky. Zdravý. Dodnes som zdravý, v rozsahu vyšportovaného, ​​otužilého muža. Stále pracujem. Doktor povedal, že je to zázrak. Manželka povedala to isté. Sám som nepoznal pojem zázrak a tak som – vtedy – nedefinoval, čo sa stalo. Bol som ateista, ideologický komunista; Bol som tvrdo prítomný iba na zemi. Tiež som veľmi dobre vedel, že pri rakovine prostaty v mojom štádiu existuje jediné riešenie – smrť. A ja som – napriek všetkým očakávaniam – žil a prijal som zodpovednú prácu, kráčajúc s tajomstvom uzdravenia v srdci.

Poviete si, že je úžasné, čo sa mi stalo? Súhlasím. Ale toto je len úžasný koniec choroby, prekvapujúci do najvyššej miery vzhľadom na skúsenosti môjho doterajšieho života…

Narodil som sa v roku 1934 do bohatej a zbožnej rodiny. Počas vojny – ako sedemročný – som prevádzal väzňov tábora, neďaleko môjho mesta (musel som byť odvážny). Bola to moja milovaná mama, ktorá mi vštepila modlitbu, ktorej som – z lásky k nej – zostal verný dodnes.

Jedna z mojich starších sestier pôsobila v Domáckej armáde, druhá sa vydala za významného štátneho úradníka. Práve ona ma hneď po smrti mojej mamy, ktorá zomrela krátko po vojne, odobrala otcovi a dala do domu, ktorý prevádzkovala Robotnícka spoločnosť priateľov detí – komunistická a bez vyznania.

Povojnové obdobie v našej vlasti bolo obdobím ideologického zápasu s Bohom a samostatnosti národa. Tam zo mňa urobili angažovaného muža. K prvej spovedi a svätému prijímaniu ma potajomky viedla len moja sestra z Domáckej armády. Hneď po skončení strednej školy ma poslali na vojenskú stranícku školu a o pol roka neskôr ma poverili riadiacou funkciou v Zväze poľskej mládeže. Pôsobil som v Bieszczadoch a bojoval som proti nezávislým „gangom“. Je mi zvláštne, ako dobre si pamätám, že som raz žene strhol dosť veľký kríž z krku a hodil ho do otvoreného ohniska piecky.

Navážali sme pôdu do kolchozov a smiali sme sa ženám, ktoré brániac svoje dedičstvo, ľahli si s obrazmi svätých pod kolesá traktora. Zrejme som mal veľké nádeje, pretože ma poslali študovať do Sovietskeho zväzu. Štyri roky. Nepýtajte sa, kde som bol a aké to bolo štúdium. Bol som jeden z najlepších. Dokážem vydržať hlad. Som zocelený ako skúsené komando.

Po návrate som sa stal riaditeľom opatrovateľsko-výchovného zariadenia pre deti. S presvedčením som zlomil ich svedomie. Oponent politického systému – teda aj katolík – bol mojím nepriateľom. Neskôr – ako stály zamestnanec Zväzu poľskej mládeže a potom Výboru poľskej zjednotenej robotníckej strany – som sa vysmieval cirkvi a snímal kríže všade kde som bol.

Ako som povedal, pápež nebol nič pre mňa. Pri jednej z jeho pútí do vlasti som bol tak blízko, že som od neho dostal medailu, ktorú som však, keďže to pre mňa nebolo dôležité, daroval svojmu priateľovi – horlivému katolíkovi. V roku 2004 mi diagnostikovali rakovinu prostaty. Odkladal som cestu do nemocnice. Keď ma tam syn konečne nasilu odviezol, povedal mi chirurg:

„Ešte tri minúty meškania a praskol by vám močový mechúr.“

Potom bola chemoterapia, plienkové nohavičky, plienky … Celý rok, až do toho dňa pred Štedrým večerom.

Ešte dodám, že keď som zápasil so svojou chorobou, s pre mňa zvláštnym záujmom som v televízii sledoval posledné utrpenie a smrť Jána Pavla II. Doteraz však z tohto záujmu nič nevyplynulo, až do dňa pred Štedrým večerom 2005, keď som bol uzdravený.

Počas pastoračnej návštevy sme povedali kňazovi o mojom uzdravení. Na zbieranie dokumentov a zmenu môjho duchovného života však bolo priskoro.

Nehovorte mi, že v živote sú náhody. Som hlboko presvedčený, že dobrý Boh vidí všetky naše kroky. Dokazuje to zvyšok môjho príbehu.

V prvú adventnú nedeľu 2006 som o 6:15 išiel výťahom do práce. Starší, trochu opotrebovaný pán s otvoreným balíčkom cigariet v ruke. V jednom momente vošla do výťahu rehoľná sestrička (išla na rannú omšu). Prvýkrát som ju videl. Vo výťahu sme boli len my dvaja. Pozdravil som katolíckym pozdravom a povedal:

„Prosím vás, sestra, uzdravil ma Svätý Otec, pápež Ján Pavol II“.

Potom sme mali vonku chvíľkový rozhovor, počas ktorého som tiež povedal:

„Prosím vás, sestrička, ale ja som naozaj žil nedbalý život.“

Sestra povedala, že popis zázraku treba poslať do Krakova. Dal som jej svoju adresu – pripravený spolupracovať – a každý z nás sa rozbehol vlastným smerom. Sestrička, ako neskôr povedala, zabudla, kde bývam, ale pamätá si, že si pomyslela:

„Chlape, mal si požiadať o spoveď.“

Na druhý deň som ju nečakane uvidel pred mojím domom. Dohodli sme si rozhovor. A tak sa začala moja príprava na spoveď a sväté prijímanie, po viac ako päťdesiatich rokoch – druhý zázrak Jána Pavla II., väčší ako prvý. Počas polnočnej omše v roku 2006 sme s manželkou po 36 rokoch prijali sväté prijímanie. Odvtedy chodím každý mesiac na spoveď a každú nedeľu sa snažím navštevovať svätú omšu. Nelúčim sa s ružencom a stáva sa, že za deň sa pomodlím aj štyri. V kufríku, s ktorým chodím do práce, nosím nielen chlebíčky, ale aj modlitebnú knižku, z ktorej sa modlím, keď mám príležitosť. Modlím sa každý deň: ráno, v autobuse, v električke, pred spaním.

Nikdy nezabudnem, ako silno sa ku mne prihováralo Božie slovo v liturgii svätej omše, keď som začínal katechézu, ktorá ma pripravovala na spoveď: Boh hovorí ku mne osobne! Veľmi často sa teraz obraciam na Svätého Otca Jána Pavla II. – a vždy mi pomôže. Chcem len dodať, že celý život som sa v miere, v akej som si to uvedomoval, snažil pomáhať ľuďom.

Zdroj: Obrátený ateista, Obrázok: Milujciesie