Plačú kňazi?

Plačú kňazi?

– Áno. Kňazi plačú.

A prečo plačú kňazi?

– Kňazi plačú z mnohých dôvodov.

Ale či kňazi nie sú Božími mužmi? Prečo by mali plakať?

– Áno, kňazi sú Boží muži, to je pravda, ale nie sú to super hrdinovia, ani nie sú z kameňa. Sú to ľudské bytosti.

Prečo však kňazi plačú?

– Kňazi plačú v samote. Sú obklopení ľuďmi, ale napriek tomu sami.

Plačú nostalgiou za svojimi rodinami, za tým, že sú preč od tých, ktorých milujú, že s nimi nemôžu byť v dobrých aj zlých časoch, že nie sú nablízku priateľom s ktorými vyrastali.

Plačú aj pre nedorozumenia. Kňaz nemôže ochorieť, cítiť sa unavený, mať priateľov alebo byť smutný. Ľudia od neho žiadajú, aby bol dokonalý a bez ohľadu na to, koľko dobrých vecí urobí, často je len kritizovaný.

Plačú nad frustráciou, že niekedy, aj keď sa snažia a dajú zo seba maximum, ľudia nereagujú. Je to ako keby bojovali sami.

Plačú pre bezmocnosť, keď sú svedkami bolesti, problémov, chorôb, chudoby a utrpenia svojich ovečiek a nemôžu robiť nič iné, len sa modliť, sprevádzať, chápať a cítiť súcit.

Plačú aj od šťastia, keď žijú svoje povolanie, keď slúžia blížnemu, keď vnímajú ovocie svojho poslania.

Plačú z lásky, keď dostávajú pravú a nezištnú náklonnosť od dobrých ľudí, keď vo svojom živote cítia Božiu lásku.

Plačú v agónii nad svojimi hriechmi a biedami, pretože napriek všetkému sú aj oni hriešnici.

Áno, kňazi plačú, sami a v tichosti. Utečenci v srdci Boha.

A viac ako kritizovať kňaza, skúsme zohnúť kolená a modliť sa za neho.

Zdroj: Modlitba.sk