Bl. Estephan Nehme, “mladší brat” sv. Šarbela

Keď som sa dotkol tela, požiadal som brata Estephana, aby nestracal čas s mojou bolesťou chrbta a úbohým životom, ale aby vyliečil moju malú dcérku. Len som sa za ňu modlil, “hovorí Clarin otec. Prečítajte si úžasný príbeh o Bl. Estephanovi Nehme.

Maronita bl. Brat Estephan Nehme pripomína sv. Šarbela. Skromný mních, ktorý sa stal skutočne známym až po smrti. Nezvyčajné znaky sprevádzajúce tých, ktorí sa modlia na príhovor brata Estephana, vyvolávajú otázku: sú takíto svätci, ktorí sa nám zdajú byť veľmi vzdialení, ešte dnes potrební?

Hoci brat Estephan zomrel v Libanone v roku 1938, táto udalosť sa stala len pred niekoľkými rokmi.

Malá Clara mala vtedy deväť rokov a bola slepá na jedno oko v dôsledku nezvratného poškodenia vírusom, ktorým sa nakazila vo veku piatich rokov. Poškodenie malo za následok na deväťdesiattri percent slepotu. Oftalmológovia Fady Samia a Elias Wrak, ktorí sa jej prípadom zaoberali, to považovali za nevyliečiteľné.

Dotyk brata Estephana

Dievča žilo so svojimi rodičmi v dedine Jaj v libanonskej cédrovej rezervácii, ktorá sa rozprestiera až po Lehfed, rodnú dedinu blahoslaveného mnícha. Clarin otec, Rabih Abboud, bol kamenár a architekt Claude Abi Saad si ho najal, aby vyrobil základ rakvy pre blahorečenie Estephana Nehme.

„Nebolo to náhodné,“ hovorí kamenár. „Keď ma architekt poveril touto úlohou, požiadal som ho o povolenie zúčastniť sa na prevoze tela brata Estephana, aby som sa ho mohol dotknúť a požiadať o milosť.“

Po obdržaní povolenia sa 18. júna 2010 zúčastnil aj s manželkou prevozu a podarilo sa mu dotknúť sa tela vreckovkou. „Keď som sa dotkol tela, požiadal som brata Estephana, aby nehľadel na moju bolesť chrbta a úbohý život, ale aby vyliečil moju malú dcérku. Len som za ňu som sa modlil.

Milosť je udelená 

„V tom momente som bola u priateľov a mala som zvláštny pocit – spomína Clara – počula som hlas, ktorý mi kázal ísť von a nadýchať sa čerstvého vzduchu. Keď som prišla domov, cítila som silné pálenie v očiach . Mama mi pretrela oči vreckovkou, ktorá sa dotkla tela brata Estephana. Na druhý deň som na choré oko videla úplne dokonale.

Lekári špecialisti zdokumentovali jej úplné a mimoriadne uzdravenie.

„Som vďačná bratovi Estephanovi za moje uzdravenie. Veľmi by som chcela, aby boli vypočutí všetci chorí a núdzni, ktorí sa k nemu modlia, “hovorí dnes Clara.

Takýchto certifikátov je oveľa viac. Uzdravenie od ľahších chorôb alebo vážne, smrteľné, ba dokonca vzkriesenie mŕtveho – nenarodeného dieťaťa – brat Estephan pracuje so širokým záberom. Prečo? Ako čítať takúto aktivitu „mladšieho brata“ sv. Šarbela?

Veríme v zázrak?

Dnes trpíme chronickým nedostatkom viery v Božiu moc. Zameriavame sa na to, čo je ľudské a všedné, pričom zabúdame, že Stvoriteľ na nás neustále dohliada a skutočne pôsobí v našich životoch. Utrpenie, každodenné problémy nás niekedy prepadnú až neznesiteľným spôsobom. Uvedomujeme si, keď v živote zažijeme zlyhanie alebo čelíme novej výzve, že nie sme pánmi svojej situácie?

Dôležité je, že zázraky na príhovor brata Estephana sú dôležitým mementom nie preto, že nám pripomínajú, ako krásne sa vieme modliť a ako úžasne veríme. Áno, otec chorej Clary musel vkladať veľkú nádej do jeho príhovoru.

Tieto zázraky nám však predovšetkým pripomínajú, že s mnohými problémami sa nedokážeme vysporiadať sami. Potrebujeme Boha, aby nás zdvihol, keď slabneme. Choroba? Je to často hrozná skúsenosť, ale Boh je Pánom nášho života. A práve On nám môže pomôcť v našej chorobe – ak nie zázrakom uzdravenia, tak útechou, neoceniteľnou podporou. Koľkí z nás tomu dnes veria?

„Boh ma vidí“

Život brata Estephana je príkladom ľudského života v tieni Boha. Nechcel sa stať vysväteným kňazom – vybral si život pracujúceho brata. Neustále sústredený na modlitbu a každodenné práce. Bol považovaný za veľmi angažovaného a vynaliezavého človeka . Bol poverený obhospodarovaním kláštorných polí, preto obrábal zeleninu a kláštorné polia. Obdivovaná bola jeho pracovitosť a dynamická aktivita.

Každú chvíľu trávil v modlitbe. Keď pri práci mlčal, spolubratia vedeli, že sa modlí. Najdôležitejšími modlitbami brata Estephana boli – okrem svätej omše – ruženec a liturgia hodín.

Tiež rád hovoril „Boh ma vidí“. Ide o modlitebnú výzvu, ktorú v Libanone zaviedli misionári: jezuiti a mariamiti. Vyjadrovalo presvedčenie, že Boh je s nami neustále prítomný.

Takto žil brat Estephan. Plne si uvedomoval Božiu blízkosť, pestoval si s ním vzťah. Nerobil si z toho ťažkú ​​hlavu – len takto videl svoju životnú cestu. A my? Mohli by sme, ako brat Nehme, opakovať celý deň, plne si uvedomujúc, že ​​„Boh ma vidí“? Alebo si radšej nepripomíname, že On je a pôsobí v našich životoch?

A nejde o to žiť v náboženskom asketizme, ale jednoducho vedieť, že nie sme sami. Že naše úspechy nie sú len našimi úspechmi a že neúspechy sa môžu stať príležitosťou, ktorá otvára dvere k duchovnej transformácii. Toto vedomie stálej Božej prítomnosti medzi ľuďmi nie je vždy také ľudsky príjemné. Niekedy to na nás kladie určité nároky. A to nás učí aj brat Estephan Nehme.

Zdroj: modlitba.sk, Obrázok: Aleteia