Prečo Terezka z Lisieux chápe veľmi dobre cenu ľudského utrpenia?

24-ročná Terezka strašne trpela, ale nedostala ani jednu injekciu morfia. Už na začiatku choroby ponúkala bolesť za obrátenie hriešnikov a záchranu duší. Od tohto vyhlásenia neustúpila, dokonca ani vtedy, keď sa z jej hrdla rinul bolestný výkrik.

Na základe svedectiev karmelitánok z Lisieux, lekárskeho denníka, ako aj zo záznamu o posledných rozhovoroch, ktoré zozbierala Matka Agnes od Ježišova – staršia sestra svätice Paulína Martin – môžeme presne obnoviť posledné mesiace a chvíle pred smrťou sv. Terezky od Ježiška.

Sv. Terezka: Ako zomriem?

„Kašlem a kašlem.“ – čítame v zošite zo 7. mája 1897 – Rovnako ako lokomotíva, keď vojde do stanice. Tiež sa dostanem na stanicu s názvom Nebo, už sa dáva poznať…“

Terezka si na myšlienku, že jej choroba môže viesť k smrti, zvykla na prelome apríla a mája 1897. Je pravda, že lekárske záznamy z tohto obdobia obsahujú málo diagnostických údajov, ale korešpondencia sestier obsahuje informácie o Terezkinej chorobe. Prvá krv pri kašľaní bola zaznamenaná 25. apríla, ale Terezka odmieta strácať čas a preberá povinnosti, ktoré jej boli zverené. V záhrade a práčovni pracuje do 18. mája a šije do 4. júna.

Koncom apríla sa prestáva zúčastňovať spoločných modlitieb a od 15. júna už nechodí do refektára, jedáva jedlo vo svojej cele. Má horúčku a niekedy plače od bolesti a vyčerpania.

„V detstve sa mi veľké životné udalosti zdali ako nepriechodné hory.“ Keď som videla dievčatá, ako prijímajú prvé sväté prijímanie, povedala som si: Ako prijmem …? Potom: ako sa dostanem do Karmelu …? A teraz premýšľam: Ako zomriem?“ – píše.

Začiatok ochorenia

Počas tejto doby jej lekári odporúčajú sirupy proti kašľu, sedatíva a úľavu od bolesti aplikáciou horúceho železa. Terezka trpí, skrýva bolesť, nesťažuje sa. Veľmi sa snaží, aby nebola pre zbor záťažou.

Niektoré sestry si myslia, že predstiera chorobu, iné dúfajú, že lekárske ošetrenia a jarné horúčavy jej pomôžu rýchlo sa zotaviť. Ale Terezka vie, že sa blíži k stretnutiu s Ježišom, na ktoré čakala tak dlho, ako si len mohla pamätať. A hoci sa bojí utrpenia, ktoré obetuje za obrátenie hriešnikov, vytrvalo bojuje.

„Ježišu, dala som svoj život za tvoju lásku. Moja budúcnosť? V očiach smrteľníkov som zvädnutá ruža. Zostáva mi zomrieť! … Chcem zomrieť za teba … “- píše v básni z 19. mája. „Milovať znamená dávať všetko a dávať seba,“ píše inde. Takže aj život.

 „Panebože, ako trpím!“

Od 6. júla do 5. augusta zažíva silné opakujúce sa krvácanie a vracanie. Dokumenty ukazujú, že Terezka ich prežila viac ako dvadsať, trápili ju vo dne v noci.

Sestry sa pokúšajú dostať situáciu pod kontrolu tak, že Terezku obkladajú ľadom. Pacientka je stále slabšia, má horúčky a dusí sa. Jej myseľ zostáva funkčná a v dňoch, keď je bolesť menšia, Terezka prekvapuje zmyslom pre humor a odstupom od situácie, v ktorej sa nachádza.

Koncom júla lekár poznamenáva, že pacientka už netrpí len tuberkulózou, ale pľúcnymi komplikáciami. Odporúča dať ľad, diétu dvoch šálok denne na báze umelého mlieka. Terezka zvracia každé jedlo a je stále slabšia.

Prebieha rozhodnutie o jej premiestnení z cely do ošetrovne. Vzhľadom na strach, že sa neudrží na nohách, je tam odnesená. Nechcela tento krok. Uvedomovala si, že keď celú noc kašle vo vlastnej cele, nikomu to neprekáža. Ošetrovňa bola bližšie k sestrám. V miestnosti s rozlohou štyri krát päť metrov je kovová posteľ so závesmi a soška Panny Márie – Matky úsmevu, ktorú pozná od útleho detstva.

„Keby som neverila …“

V auguste tuberkulóza postihuje ľavú časť pľúc. Terezka leží s opuchnutými nohami a sťažuje sa na doteraz neznámu bolesť. Jej opatrovníčka, zhrozená zo situácie, sestra Genowefa, už zapaľuje poslednú sviečku. Ale Terezka si na svoje stretnutie s Ježišom musí ešte počkať.

Koncom augusta tuberkulóza napáda črevá. Bolesť je neznesiteľná, pacientka podstupuje klystír, kosti prepichnú kožu …

Práve z tohto obdobia pochádza Terezkina rada, aby sa lieky neuchovávali v blízkosti nevyliečiteľne chorých a trpiacich. „Je milosť mať vieru! Keby som neverila, bez váhania by som sa zabila … – hovorí. „Prijímam všetko pre lásku Božiu, dokonca aj tie bizarné myšlienky, ktoré ma napadnú.“

„Písať o utrpení nie je nič …“

Terezka dôveruje, ale ľudsky sa bojí, že jej utrpenie Boh ešte dlhšie udrží. Obnovuje súhlas s prijatím toho, čo pre ňu pripravil, a hoci je vyčerpaná a slabá, nepredstiera, že je hrdinka.

„Je ľahké písať krásne veci o utrpení, ale písať nie je nič, nič! Človek musí zažiť utrpenie, aby pochopil …! – priznáva sa päť dní pred smrťou.

20. septembra, keď ju sestry oblečú do čistej tuniky, zostanú v šoku. Tereza je taká vychudnutá, že neznesú pohľad na ňu bez sĺz. Tvár je nezmenená, takže pri pohľade na jej tvár – okrem období silných symptómov a bolestí – nevideli, ako choroba postupuje, ale jej telo sa zmenilo na živú kostru.

Od rána 29. septembra sa zdalo, že je v agónii. Nemohla dýchať, lapala po dychu a stonala, kontakt s ňou sa predlžoval na dlhšie a dlhšie časové obdobia. Sestry kľačali okolo jej postele a modlili sa.

Matka Agnes jej nahlas čítala úryvky z ofícia sv. Michael, pre ten deň. Pri zmienke o satanoch urobila Terezka detské gesto, ako keby im mala pohroziť prstom. Popoludní opäť upadla do letargie, ale v jednom momente sa zdvihla a povedala: „Kedy sa konečne úplne zadusím! … Už nemôžem … veľmi chcem..“

„Milujem ho!…“

30. septembra od rána bola veľmi vyčerpaná, ale zároveň živá. Každú chvíľu sa nahlas obrátila k Márii a hľadiac smerom k obrázku povedala: „Vieš, že sa dusím … Všetko, čo som napísala o svojej túžbe trpieť – to je pravda … Neľutujem, že som sa odovzdala láske “.

Na tvári sa jej objavili obrovské kvapky potu, telo sa jej chvelo od zimy a ruky mala modré a ľadové. Dusila sa, modrá od nedostatku vzduchu. Sr. Genoveva jej z času na čas priložila na pery kus ľadu a Terezka sa z posledných síl usmiala. Do konca držala v rukách malý krucifix, ktorý predtým posypala lupeňmi ruží, keď mala ešte viac síl. „Máme utešiť Ježiša, nie Ježiša nás,“ povedala vtedy.

V posledných chvíľach jej lapajúceho dychu zazvonil zvonček. „Otvorili sa všetky dvere!“ Matka predstavená plakala. Sestry, ktoré bežali k Terezkinej posteli, počuli: „Milujem ho! … môj Bože, milujem ťa!“

Úžasne krásna

O 19:20 zavrela oči a tvár jej zbelela. Terezka bola nádherná, krásna! Sestry boli svedkami poslednej extázy 24-ročnej karmelitánky. Po nejakom čase ju obliekli a položili na matrac. A podľa karmelitánskeho zvyku jej vložili do ruky spolu s krucifixom a ružencom aj palmovú ratolesť.

Terezkino telo bolo pružné a ľahké, kým rakvu nezatvorili, a hlavu mala naklonenú doprava. Zdalo sa, že iba spí.

„Chcela by som mať krásnu smrť, aby Vám to urobilo radosť.“ Požiadala som o to svätú Pannu. Nežiadala som o to Boha, pretože mu chcem nechať rozhodnutie, aby sa správal, ako chce. Božia Matka vie dobre, čo má urobiť s mojimi malými túžbami, či už o nich musí povedať Bohu alebo nie,“ povedala Terezka.

Všetko nasvedčuje tomu, že Mu to Mária aj povedala, však?

Zdroj: Modlitba.sk