Sv. Rita, patrónka a najlepšia priateľka mojej mamy ma uzdravila (svedectvo zo Slovenska)

Nielen u nás, ale všade na svete väčšina ľudí pozná sväticu s krvácajúcou ranou na čele. Sv. Rita je fenomén každej doby, odkedy ju Pán povolal na tento svet a jej životný príbeh je fantastický a to čo sa deje po jej smrti je ešte veľkolepejšie. Stala sa patrónkou neriešiteľných problémov, podobne ako sv. Júda Tadeáš. Ja som sa s ňou stretla vďaka mojej mame, ktorá, odkedy si ako dieťa pamätám, ju vždy aj počas dňa často oslovuje, modlí sa s ňou a hovorí jej o všetkom čo prežíva. Vnímala som vzťah mojej mamy k sv. Rite, no moje srdce uchvátili iní svätí patróni a tak som sa k nej nikdy zvlášť nemodlila.

Napriek tomu moje svedectvo bude práve o pomoci sv. Rity. Pracujem ako učiteľka na základnej škole a spomínam si na deň kedy som plánovala exkurziu pre mojich žiakov do múzea Holokaustu v Seredi. Všetko bolo vybavené a jediné čo ma trochu obmedzovalo bola bolesť hlavy a ucha. Keďže migrény mávam, nijako zvlášť som sa tomu nevenovala. Tri dni pred exkurziou však začínala pravá strana mojej tváre vyzerať viditeľne väčšia než ľavá. Na bolesť už toho veľa nezaberalo a s ďalším prichádzajúcim ránom sa už aj moje pravé oko strácalo akosi v opuchnutej polovici tváre.

Vedela som, že nemám nikoho na zástup, lebo veľa kolegov bolo chorých a PN. Ak nepôjdem ja s deckami na exkurziu, tak nepôjde nikto a budem to musieť zrušiť. Pre niekoho možno jednoduché rozhodnutie zrušiť akciu a presunúť na iný termín, no ja dnes viem, že by sme sa tam doteraz nedostali, keďže po tomto šk. roku sa objavila pandémia. Hrdinsky som si povedala, že to nejako musím vydržať, no večer pred odchodom na exkurziu som mala hlavu opuchnutú ako melón, pravé oko zmizlo nenávratne v opuchnutej tvári a na ucho som nepočula vôbec. Bolesť, ktorá to všetko sprevádzala sa nedala ničím utíšiť, ani obmedziť. Ráno o šiestej sme sa mali stretnúť pri autobuse a vyraziť. Povedala som si, že jediné čo mi môže pomôcť je iba nebo a jeho svätí.

Moja mama videla v akom stave som a po všetkých tradičných rodičovských radách ako: „ zavolaj, že nejdeš, daj si horúci uterák, daj si ešte túto tabletku..“ prišla posledná verzia, že sa ide porozprávať so sv. Ritou. Túto vetu o rozhovoroch so sv. Ritou som počula už za môj život od mojej mamy snáď tisíce krát a preto som to nijako zvlášť nevnímala. Keby som sa mohla usmiať v tej chvíli, veru by som sa uškrnula, ako vždy keď to mama zahlási, ale s bolesťou a opuchnutou hlavou sa mi nedaril ani mini úškrn.

Na noc som sa obložila vankúšmi, viac som sedela ako ležala a snažila som sa aspoň trochu pohodlnejšie uložiť a trochu si zdriemnuť. Ani neviem ako opísať to, čo sa v noci udialo, lebo viem, že som ani úplne nespala a ani nebola úplne hore. Pamätám si na moment, kedy som na líci pocítila akýsi chlad, najskôr nejakú vreckovku a potom dotyk ľudskej dlane. Po všetkej tej horúčave a bolesti, ktorú som už pár dní cítila na svojej tvári prišla nádherná úľava. Cítila som veľmi jasne, ako bolesť z mojej hlavy, aj z mojej tváre pomaly odchádza. Cítila som tiež jasne vreckovku, ktorú niekto priložil k mojej tvári a potom aj chladivé a uľavujúce pohladenie. Nad sebou som uvidela ženu, ktorej patrila vreckovka i dlaň, ktorá ma pohladila a moje zmysly jasne hovorili, že ju poznám. Usmievala sa na mňa, kratučko povedala „som priateľka tvojej mamy, neboj sa“, pohladila ma naposledy  po líci a všetko bolo preč.

Pozrela som na hodiny, ktoré svietili v tme a bolo krátko niečo po druhej nad ránom. Úprimne povedané nijako som nepremýšľala v tejto nočnej hodine čo sa vlastne stalo, ani som sa to nesnažila analyzovať. Pár posledných nocí som prebdela v bolestiach a moje telo sa po tom všetkom spokojne otočilo na bok a zaspalo spánkom spravodlivých. Ráno o 5:20 zazvonil budík a ja som otvorila oči, spokojne som sa zdvihla z postele, naťahujem sa, mrmlem si, že ako fajn som sa vyspala a odchádzam zapnúť kávovar. Ako tak pozerám ako káva pomaličky tečie do mojej „mačiatkovej rannej šálky“ v panike spomínam, že veď už pár dní nevidím na jedno oko, mám opuchnutú hlavu a na jedno ucho nepočujem. Dotýkam sa tváre a spoznávam jej prirodzené rozmery. Po opuchu ani stopy. Bežím k zrkadlu a užasnuto pozerám, že moje oči sú rovnako veľké, pravé ucho fantasticky plní svoju úlohu. Počujem a vidím všetko normálne, po bolesti ani stopy.

Začínam premýšľať a vybavujem si zážitok z noci. Moja pamäť má jasne pred sebou ženu, ktorá sa ku mne skláňa, stále cítim jej dotyk na tvári. Presne už viem, kto ma to v noci navštívil! Exkurzia bola fantastická a moji žiaci, verní svojej úprimnosti mi okamžite ráno pri autobuse povedali, že som nikdy nebola taká krásna ako v to ráno. Poobede, keď som to všetko vyrozprávala mojej mame a čakala úžas, či nejaké slzy dojatia, alebo niečo podobné, mama iba skonštatovala: „Viem, povedala som sv. Rite: si dobrá priateľka, nikdy si mi neodmietla pomoc.“ Tradične potom, ako každý deň sa pomodlila k sv. Rite ruženec a išla spať spokojná, že všetko spolu zase raz vyriešili.

Ešte vždy sa usmejem, keď mama odchádza z miestnosti so slovami: „Idem sa porozprávať so sv. Ritou“, ale tiež nikdy nezabudnem priniesť k jej obrázku ruže, ako vďaku za jej pomoc. Rovnako som si zapamätala, že požehnanie mamy, tej našej pozemskej tu, ako aj tých, ktoré sú v nebi oslávené ako sväté, nemá žiadne hranice obmedzenia.

Ďakujem ti, sv. Rita, že si mi pomohla a uzdravila ma na príhovor mojej mamy, tvojej dobrej priateľky.

Zdroj: práva autora svedectva, modlitba.sk, Obrázok: Aleteia

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *