Zázračný život Malej Arabky

Malá Arabka, dieťa zázraku

Dvanásť detí jej rodičov zomrelo krátko po narodení. Libanonský pár žijúci v obci Abellin v Galilei sa vydal na cestu a prešiel 170 km do Betlehema, aby sa modlili za dar života pre svoje dieťa. Dňa 5. januára 1846 prichádza ich dcéra na svet a dostáva meno na počesť Márie. Po dvoch rokoch sa jej narodí braček, no rodičia žiaľ zomierajú krátko po jeho narodení. Deti sú oddelené a žijú so svojimi príbuznými. Čoskoro potom dostáva malá Miriam osobitnú milosť, počuje hlas Boží, žije veľmi zbožne, vyznáva sa každý týždeň a netrpezlivo čaká na deň prvého svätého prijímania a žiada súhlas svojho spovedníka každý týždeň. On jej vždy odpovedá: „Ochotne a rád ti to dovolím, ale neskôr.“ Až do jedného dňa, kedy už malej odpovie len jedno slovo „Ochotne“ a dievčatko to považuje za jednoznačný súhlas a prijíma svoje prvé sväté prijímanie.

Ťažké obdobie dospievania

K Ježišovi cíti takú lásku, že vo veku 13 rokov odmieta zasnúbenie s mužom zvoleným jej rodinou. O chvíľu neskôr začne jej putovanie, v ktorom sväté dievčatko zakúša Máriinu osobitnú starostlivosť, ako aj hlboké poníženie. Strýko jej priradí najťažšiu prácu doma, považuje ju za slúžku a spovedník jej odmieta dať rozhrešenie a sväté prijímanie. Po niekoľkých mesiacoch má možnosť stretnúť sa so svojím bratom a Miriam sa vydáva na cestu so starším sluhom, moslimom, ktorý sa ju snaží presvedčiť, aby sa obrátila na islam. Keď dievča odmieta a vášnivo vyznáva katolícku vieru , je surovo zhodená na zem a nôž preniká jej hrdlom. Jej útle telo je opustené a zanechané v tmavej uličke. A tak by životný príbeh Malej Arabky mohol skončiť, ale všetko tu iba začína, keď Miriam ide do neba …

Jej výzva k náboženskému životu
Na konci svojho pobytu v jaskyni sestra v modrom pre Miriam načrtla jej životnú púť: „Už nikdy neuvidíš svoju rodinu, pôjdeš do Francúzska, kde sa staneš rehoľníčkou. Budeš dieťa svätého Jozefa, než sa staneš dcérou svätej Terézie. V jednom dome prijmeš habit Karmelu, v druhom budeš vykonávať svoje povolanie a v treťom zomrieš v Betleheme.“

Jazva na krku jej zostala po zvyšok života. Počas jej chorôb a vyšetrení to potvrdili lekári a sestry v Marseille, ako aj v Pau, Mangalore a nakoniec v Betleheme. Táto jazva merala 10 cm na dĺžku a 1 cm na šírku a prechádzala celou prednou časťou na jej krku, koža tam bola jemnejšia a belšia. Niekoľko chrupavkových prstencov tracheálnej tepny chýbalo, ako potvrdili lekári v Pau 24. júna 1875. Jedna zo správ hovorí: „Slávny lekár v Marseille, ktorý sa staral o Miriam, priznal, že hoci bol ateista, musí existovať Boh, pretože z prirodzeného hľadiska nemohla žiť.“
V dôsledku tohto hlbokého rezu bol jej hlas vždy chrapľavý. Umučenie malej Arabky nebolo snom, zostalo zapísané v jej tele.

Sama Miriam neskôr napísala:
„Potom, čo sa mi rana zahojila, musel som jaskyňu opustiť a pani ma zaviedla do kostola sv. Kataríny, kde slúžili františkánski bratia.“ Išla som na spoveď. Keď som odchádzala, Dáma v modrom zmizla.“
O niekoľko rokov neskôr, v extáze, 8. septembra 1874, na výročie útoku a na sviatok narodenia Panny Márie, sestra Miriam povedala: „V ten istý deň roku 1858 som bola so svojou matkou (Máriou) a zasvätila som svoj život jej. Niekto mi podrezal hrdlo a o mňa sa postarala matka Mária.“

V auguste 1875, keď bola na lodi, ktorá plávala smerom k Palestíne, znova porozprávala svojmu duchovnému otcovi Estrateovi to, čo si pamätala, a presne uviedla: „Teraz viem, že rehoľníčka, ktorá sa o mňa starala po mojom mučeníctve, bola Blahoslavená Panna.“

Miriam už svoju tetu a strýka nikdy nevidela. Nevedeli nič o tragédii a mysleli si, že Miriam utiekla, aby unikla zlému zaobchádzaniu a možno sa stala mníškou. Všetci mali záujem o svojom adoptívnom dieťati mlčať, pretože ich mohla zneuctiť iba tým, že odmietla uzavrieť manželstvo. Mala iba trinásť rokov a teraz bola sama. Najprv sa živila ako domáca slúžka. Arabská kresťanská rodina menom Najjar ju najala, aby pre nich pracovala. Dali jej jedlo, izbu a malý plat. Žila ako jedna z chudobných, mala len jedny šaty a jej plat dostávali chudobní, až na niekoľko piastrov, aby zabezpečila olej pre malú lampu, ktorá horela pred ikonou presvätej Bohorodičky. Voľný čas venovala tým menej šťastným. V nádeji, že uvidí svojho brata, a najmä v túžbe kráčať po stopách Pána a navštíviť Jeho sväté miesta, asi po roku odišla a pripojila sa ku karaváne, ktorá smerovala do Jeruzalema.

Zjavenie anjela
Jedného dňa v uliciach Jeruzalema k nej prišiel mladý muž, veľmi pekný a milým, čistým hlasom začal rozhovor. Mala pätnásť rokov. Rozhovor bol veľmi delikátny, mladý muž s ňou hovoril s dokonalou cudnosťou. O niekoľko dní neskôr sa s ňou opäť stretol, povedal, že sa volá John George, a ponúkol sa, že jej ukáže cestu k Božiemu hrobu. Keď dorazila na sväté miesto, sľúbila svojmu tajomnému sprievodcovi, že ak urobí to isté, zloží večný sľub panenstva. A tak sa stalo, že na posvätnej stavbe, na mieste slávneho hrobu zmŕtvychvstalého Pána Ježiša, sa títo dvaja mladí ľudia stali „deťmi vzkriesenia“ vyhlásením definitívneho sľubu čistoty.

Pred odchodom jej John George spomenul hlavné etapy jej života, ako jej ich svätá Panna načrtla v Alexandrijskej jaskyni. O desať rokov neskôr v indickom Mangalore mala Miriam opäť vidieť svojho „duchovného brata“, to bolo krátko pred jej večnými sľubmi v Karmeli. Mladá rehoľníčka potom pochopila, že John George je anjel, ktorého jej Pán poslal, aby jej pomohol viesť ju, ako to bolo v minulosti u mladého Tobiáša. Po svojom pobyte v Jeruzaleme sa Miriam vrátila do Jaffy, aby odtiaľ išla do Saint Jean d`Acre, ale loď, ktorou cestovala, bola prinútená nepriaznivým počasím zmeniť smer a pristáť v Bejrúte. S pocitom, že je to možno Božia vôľa, sa opäť stala slúžkou v domácnosti.

Zázračná liečba slepoty a ďalšie uzdravenie po nebezpečnom páde
V tomto období vynikajú dve výnimočné skutočnosti. Pracovala sotva šesť mesiacov, keď ju zrazu zasiahla úplná slepota. Toto trvalo štyridsať dní. Miriam sa znova obrátila na Pannu Máriu: „Vidíš, moja matka,“ povedala, „všetky tie problémy, ktoré v tomto dome spôsobujem. Ach, keby ťa to potešilo, aj tvojho božského Syna, vráť mi môj zrak! “ Okamžite jej niečo spadlo z očí, otvorili sa a ona potom znova videla.

Arabka v Marseille vo Francúzsku
Pár mesiacov na to utrpela tragický pád, keď vešala šaty na terase. Najprv rodina, pre ktorú pracovala, si myslela, že je mŕtva; jej kosti sa zdali byť vážne zlomené a rozdrvené a lekári nedávali nádej na uzdravenie. Zamestnávatelia sa o ňu starali ako o vlastné dieťa. O mesiac neskôr pred svojou malou nočnou lampou, ktorá stále horela pred sochou Panny Márie, uvidela – rovnako ako Terézia od Dieťaťa Ježiša, ako sa blahoslavená Panna na ňu usmiala a odporučila jej tri veci, poslušnosť, lásku a dôveru. Izbu zaplnila vôňa a svetlo. Miriam sa uzdravila a hneď pocítila hlad. Pribehla rodina a susedia a pri pohľade na zázračné uzdravenie všetci, kresťania i moslimovia padli na kolená, vzdávali vďaky a ohlasovali Boží zázrak skrze Pannu Máriu.

Tieto skutočnosti boli neskôr potvrdené v liste v roku 1869, keď priorka Karmelu z Pau, kde bola vtedy Miriam sestrou, napísala sestre Gélasovej, predstavenej v Bejrúte, so žiadosťou, aby overila správnosť týchto skutočností a ona potvrdila, že sa udalosti stali presne tak, ako bolo uvedené, a dokonca pridala niekoľko ďalších podrobností.

V osemnástich ju okolnosti doviedli, aby začiatkom mája 1863 odišla z Libanonu do francúzskeho Marseille. Tam sa stala kuchárkou pre arabskú ženu menom Madame Naggiar. Miriam obvykle každé ráno chodila buď do kostola svätého Karola, alebo do kostola svätého Mikuláša. V tomto kostole si opäť užila honosné obrady a spovedníka, ktorého si vybrala, Libanončana otca Filipa Abdou, rektora kostola.

Počas jedného z jej prvých svätých prijímaní tam bola uchvátená nádhernou extázou. Jej pani, keď sa o tom dozvedela, prišla pre ňu vo svojom koči. Tento jav trval štyri dni a lekári nevedeli, čo si o ňom myslieť. Miriam neskôr uznala, že si prešla nebom, peklom a očistcom. Vo vytržení dostala príkaz jeden rok sa postiť o chlebe a vode, aby zmierila hriechy obžerstva vo svete a aby nosila úbohé oblečenie, aby odčinila hriechy neskromnosti a luxusu.

Zjavenie svätého Jozefa
Ako sme už uviedli v tomto článku, môžeme si pripomenúť, že na jeruzalemskom trhu ju oslovil pekný mladý muž, ktorý jej dal vynikajúcu radu. V Marseille, jedného rána, keď išla na svätú omšu k Notre Dame de la Garde, videla, že ju nasleduje muž, ktorý drží dieťa za ruku. Stalo sa to niekoľkokrát. Miriam, znepokojená takou vytrvalosťou, pristúpila k neznámemu mužovi a požiadala ho, aby ju prestal sledovať. Cudzinec prekvapivo odpovedal s krásnym úsmevom a povedal:
„Viem, že chceš vstúpiť do rehole.“ Od tej chvíle mala Miriam istotu a cítila jasné povolanie do náboženského života. Kto bol tento cudzinec? Mladé dievča nepochybovalo, že je to svätý Jozef. V úsilí nasledovať svoje povolanie jej otec Abdou veľmi pomohol. Ale ako vždy v jej živote, etapy boli mnohé a namáhavé. Mladá Palestínčanka išla najskôr k Dcéram lásky a požiadala o vstup. Predídená pani Naggiarovou, ktorá nechcela byť za každú cenu zbavená svojej kuchárky, odmietli ju pod zámienkou, že je slúžkou. Miriam potom išla za klariskami, ktorých štýl chudoby a ticha ju okamžite oslovil. Ale jej chúlostivé zdravie jej nedovolilo vstúpiť, bola tak veľmi oslabená svojim pôstom, že dostala pomazanie chorých. Ale opäť, rýchlo a v rozpore so všetkými očakávaniami, sa ocitla vyliečená.

Postulantka v Capelette vo francúzskom Marseille
Urobila nový pokus u Sestier zjavenia svätého Jozefa, ktoré založila Emily de Vialar. Materský dom a noviciát sa nachádzali pri „Capelette“ na predmestí Marseille. Malá Palestínčanka nevedela čítať ani písať a hovorila iba arabsky. Bola však prijatá, pretože v noviciáte bolo v skutočnosti niekoľko Palestínčanok a Kongregácia mala niekoľko komunít na východe, najmä vo Svätej zemi. Pri vstupe ju familiárne nazývali  „malá Arabka“. Dva roky zostala postulantkou. Tak sa uskutočnila prvá časť povolania, ktoré jej dala Panna Mária, pretože teraz bola dcérou svätého Jozefa.

Extáza a prvé objavenie stigiem
Jej spolusestry sa vždy bavili na jej lámanej francúzštine, ale najviac na nich zapôsobili jej pozoruhodné cnosti a zbožnosť. Našťastie pre Miriam v tom čase viedli Capelette dve ženy veľkej cnosti, generálna predstavená, matka Emily Julien a vedúa noviciek, matka Honorine Piques. Pre Miriam boli vynikajúcimi duchovnými sprievodkyňami a na ich prekvapenie si čoskoro začali v malej Arabke všímať podivné úkazy. Extázy z kostola svätého Mikuláša boli znásobené, s niektorými rušivými zvláštnosťami. Tak sa stalo, že v januári 1866 – postulantka mala dvadsať rokov – Matka Honorine narazila na Miriam v cele, ležala tvárou k podlahe a ľavú ruku mala zaliatu krvou. Od stredy večera do piatku rána každý týždeň k tamojším extázam čoskoro pribudol ďalší pozoruhodný jav, stigmy.

Ako prvé sa prejavili stigmy srdca. Mala dvadsať rokov a stalo sa to v auguste 1866 v Marseille. V jeden večer sa modlila v kaplnke, keď vo svätostánku videla Ježiša, ktorý sa jej zjavil s Jeho piatimi ranami a tŕňovou korunou. Zdalo sa jej, že v Jeho rukách videla ohníky hnevu. Počula, ako Ježiš hovorí svojej matke, ktorá mu bola pri nohách: „Ach, ako je môj otec urážaný!“ Malá postulantka potom vyskočila k Ježišovi, položila ruku na ranu Jeho Srdca a zvolala: „Bože môj, daj mi, prosím, všetky tieto utrpenia, ale zmiluj sa nad hriešnikmi“. Keď vyšla z extázy, videla, ako má ruku zaliatu krvou, a pocítila silnú bolesť v ľavom boku. Táto druhá rana bude krvácať každý piatok.

27. marca 1867 sa objavili ďalšie stigmy
„Zdalo sa mi, že som zbierala ruže na ozdobu Máriinho oltára: tieto ruže mali tŕne na oboch stranách a tŕne mi boli vryté do rúk a do nôh. Keď som prišla k sebe, mala som veľmi horko v ústach, moje nohy a ruky opuchnuté: v strede rúk a na nohách boli čierne chrasty.“ Nasledujúci deň, štvrtok, sa utrpenie stále zvyšovalo až do piatku. Bol to sviatok piatich Kristových rán. Ráno, asi o desiatej, odpadli čierne chrasty, na čele sa jej objavila tŕňová koruna, z hlavy a chodidiel jej tiekla krv. Divotvorné zázraky boli obnovené v priebehu apríla a prvých dvoch májových týždňov. Prestalo to na prosby novic majsterky. Aby ukončila fámy, ktoré kolovali v komunite, požiadala Boha, aby sa nič nejavilo zvonku. Na veľkú radosť stigmatičky sa rany zavreli a zahojili.

Matka Honorine tvárou v tvár takýmto skutočnostiam konala rovnako rozvážne a mala porozumenie, pokiaľ ide o extázy a tiež stigmy. Keďže poslušnosť bola v takýchto prípadoch lakmusovým papierikom Cirkvi, zakázala Miriam mať extázy počas dňa a v prítomnosti rehoľníčok. Dokonca ani v noci nemala vstávať a nemala pútať pozornosť. Miriam poslúchla a Boh, ktorý miluje poslušnosť, schvaľoval jej činy. Novic majsterka, keď videla, že jedná s osobou mimoriadne tvarovanou Duchom Svätým, požiadala toto dieťa, aby jej porozprávalo, čo si pamätá zo svojho detstva a dospievania. Všetko bolo zapísané písomne. Jedna kópia bude neskôr odoslaná na Karmel v Pau s touto poznámkou Matky Honorine: „Posielam vám kópiu toho, čo som ja sama zhromaždila z toho, čo mi hovorila, nie bez veľkého odporu, ale v súlade výlučne s poslušnosťou. Požiadala ma o najväčšie utajenie, ktoré som až dodnes strážila … Vynechala som všetko, čomu som celkom nerozumela, kvôli ťažkostiam, ktoré toto drahé dieťa zažilo pri vysvetľovaní po francúzsky.“

Matka Honorine ochorela a v noviciáte ju nahradila matka Veronika. Táto sestra mala zastávať veľké miesto v živote a srdci Miriam. Bola Angličanka a konvertovala z anglikánskej cirkvi Po sedemnástich rokoch náboženského života so sestrami svätého Jozefa mala neskôr vstúpiť s Miriam do Karmelu v Pau a práve v jej náručí „malá Arabka“ zomrie v betlehemskom Karmeli. 

Ako sa dá v takej veľkej a rozmanitej komunite predstaviť, Miriam sa stala predmetom rozporu. Aj keď k nej väčšina rehoľníčok bola priaznivá, existovala skupina sestier, ktoré boli proti nej kvôli mimoriadnym mystickým milostiam, ktoré dostávala. Pretože taký je bežný problém mystikov a duší obetí, ktorí sú povolaní do náboženského života. Je napokon taký človek s takými zvláštnymi prejavmi vhodný pre aktívny zbor? A potom, pokiaľ ide o tieto javy, boli autentické? Nastal deň hlasovania o prijatí do noviciátu. Zo siedmich oprávnených voliť boli dve, ktoré sa zdržali hlasovania, dve boli za a tri proti. Miriam nebola prijatá!

Bol to tvrdý úder, v prvom rade pre matku Honorine, ktorá mala dobré dôvody veriť v jej spôsob života. Pokiaľ ide o generálnu predstavenú, ​​ktorá v čase hlasovania bola neprítomná, neskôr pri návrate vyhlásila, že keby bola prítomná, k tomu by nikdy nedošlo. Neskôr, 12. decembra 1868, matka predstavená napísala priorke Karmelu z Pau: „Naši cirkevní predstavení neverili, že by sme si ju mali nechať medzi sebou a tvrdili, že iný kláštor je lepším miestom na ukrytie takýchto duší. Sestry poslúchli. A tak teraz máte túto privilegovanú dušu. Nech je za to Boh chválený!“  Rana bola pre Miriam evidentne najťažšia. Čo z nej malo byť? Duch Svätý pre ňu však pripravoval ďalší postup. Matka Veronika, ktorá dostala z Ríma splnomocnenie stať sa karmelitánkou a odísť na Karmel v Pau, navrhla Miriam, že ju predstaví matke predstavenej. Miriam súhlasila, takže matka Veronika napísala a odpoveď bola okamžitá a pozitívna. Matka Veronika vo svojom úvodnom liste v tichosti prešla mimoriadnymi mystickými výsadami malej Arabky, ale dodala: „Bude poslúchať dokonca zázračne.“

Miriam vstupuje ku karmelitánkam – stáva sa sestrou Máriou od Ukrižovaného Ježiša
Obe vstúpili na Karmel v sobotu 15. júna 1867. Miriam nevedela o Karmeli ani o Svätej Terézii vôbec nič. V ten deň však pochopila, že sa realizovali tajomné slová Panny Márie: „Budeš dieťaťom svätého Jozefa, než sa staneš dcérou sv. Terezy.“

Zázračné levitácie
Sestra Mária Ukrižovaná bola jednou z prvých, spolu so svätým Jozefom z Cupertina, ktorí uskutočnili skutočné lety. Fenomény boli prvýkrát videné 22. júna 1873 v záhrade Karmelu z Pau. Keď si novic majsterka všimla jej neprítomnosti pri večeri, márne ju hľadala v ambite a sade, potom ďalšia rehoľná sestra počula pieseň: „Láska! Láska!“ Zdvihla zrak a zistila, že Miriam balansuje bez opory na vrchole obrovskej lipy.

Na radu toho prišla predstavená a konfrontovaná s týmto fenoménom spočiatku nevedela, čo má robiť. Po modlitbe oslovila „malú“: „Sestra Mária ak si to Ježiš želá, zostúp poslušnosťou bez toho, aby si spadla alebo si ublížila.“
Pri jednoduchom slove poslušnosť malá zostúpila „so žiarivou tvárou“ a dokonalou skromnosťou a zastavila sa na niektorých vetvách, aby dospievala Lásku. „Sotva bola na zemi,“ poznamenal svedok, „a akoby chcela odmeniť našu matku a sestry za našu úzkosť pri jej hľadaní a pri pohľade na ňu posadenú tak vysoko, zahrnula nás akýmsi nadšením a náklonnosťou, ktoré sa nedajú prejaviť. “

Bolo zdokumentovaných osem extatických levitácií: Začiatok v roku 1873 22. júna, 9, 19, 25, 27, 31. júla, 3. augusta 1873 a nakoniec 5. júla 1874. „Ako sa vám podarilo takto lietať?“ spýtala sa jej predstavená. A ona odpovedala: „Baránok mi podal ruky:“ Niektoré sestry sa o tom chceli presvedčiť, a tak ju špehovali. Jedného dňa bola svedkom letu laická sestra, ktorá pracovala v záhrade: „Chytila ​​sa špičky vetvičky, ktorú by aj vták ohol; a odtiaľ ju v okamihu zdvihlo do výšky.“ 5. júla, posadená na lipe, oslovila matku predstavenú: „Bola som tam a priletela som sem. Pozrite sa, vidíte, moje papuče, stále sú tam.“

19. júla 1873, keď bol vydaný príkaz na zostúpenie, chvíľu váhala. Prosila, aby jej bolo umožnené viac času s Baránkom. „Nie,“ naliehala predstavená, „poslušne zostúp.“ Poslúchla, ale tieň váhania bol smrteľný: vízia zmizla. „Baránok odišiel.“ Vzdychla si sestra: „Nechal ma, aby som zostúpila.“ V skutočnosti kvôli svojmu zaváhaniu v poslušnosti sa s námahou dostala na zem a štyri dni smútku tento nešťastný okamih vynahradili. 25. júla trvala levitácia od štvrtej do siedmej hodiny večer; 31. júla trvala od ukončenia rekreácie, ktorá nasleduje po večeri, do deviatej hodiny. K tomuto javu došlo iba na Karmeli v Pau.

V liste zo 14. februára 1927 otec Buzy, karmelitánsky životopisec, napísal biskupovi Oliverovi Leroyovi nasledujúce vyhlásenie: „Sestra Mária sa dvíhala na vrchol stromu cez končeky konárov: mala škapuliar v jednej ruke a druhou držala koniec malej vetvičky vedľa listov a po chvíli sa kĺzala po vonkajšom okraji stromu k jeho vrcholu. Hore zostala držať na vetvách, ktoré sú zvyčajne príliš slabé na to, aby uniesli osobu s jej hmotnosťou.“ Nasledujú niektoré výpovede, ktoré predložili svedkovia počas procesu: „Sestra E., dnes už zosnulá, mi povedala, že jedného dňa, keď bola náhodou v záhrade s malou, povedala jej:„ Otoč sa.“ Keď otočila hlavu naspäť, videla malú už sedieť na vrchole lipy, na malej vetve, balansovala ako vták a spievala božskú lásku. Iná osoba vyhlásila: „Raz som ju videla v extáza na vrchole lipy sediacej na špičke najvyššej vetvy, ktorá by ju za normálnych okolností nikdy nedokázala udržať. Jej tvár bola žiarivá! Videl som ju zostupovať zo stromu ako vták, z konára na konár, s veľkou obratnosťou a skromnosťou.“

Jej svätá smrť
5. januára 1878 vstúpila sestra Miriam do 33. roku života. V auguste 1878 si zlomila ľavú ruku, keď spadla, keď niesla vodu robotníkom v
Betleheme, ktorí pomáhali stavať nový karmelitánsky kláštor. Bolo jasné, že jej zdravie bolo už nejaký čas podlomené a teraz sa jej ruka nehojí, ale skôr opuchla gangrénou a infekcia sa rozšírila do pľúc a dýchacích ciest. Vedela, že zomiera. Svojím utrpením obnovila svoj sľub ako obeta za Cirkev a za svoju adoptívnu krajinu Francúzsko. 26. augusta 1878 sa cítila, akoby sa dusila, a zomrela krátko po tom, čo zašepkala: „Ježišu, milosrdenstvo.“ Bolo desať minút po piatej ráno. Rovnako ako jej Ježiš zomrela vo veku 33 rokov.

Zdroj: Modlitba.sk, Obrázok: tamtiež