Počkal by si?

Prišiel som na adresu klienta a zatrúbil som. Po pár minútach čakania som opäť zatrúbil. Bol neskorý večer, zistil som zjavne, že klient si to rozmyslel a ja sa vrátim na „základňu“ … ale namiesto toho som zaparkoval auto, išiel k dverám a zaklopal. „Minútku!“ Odpovedal tenký starší hlas. Počul som zvuk, akoby sa niečo ťahalo po podlahe …

Po dlhšej odmlke sa dvere otvorili. Predo mnou stála nízka žena, asi deväťdesiatročná. Nosila pestré šaty a klobúk so zapínaním na gombíky; vyzerala ako niekto z filmu zo štyridsiatych rokov minulého storočia.
Po jej boku bol malý nylonový kufor. Byt vyzeral, akoby v ňom nikto roky nebýval. Všetok nábytok bol prikrytý plátnom.
Na stenách neboli žiadne hodiny, na pulte neboli žiadne drobnosti ani riad. V jednom rohu bola kartónová škatuľa plná fotografií a skla.
„Mohli by ste prosím vziať moju tašku do auta?“ Spýtala sa. Vzal som kufor do auta a potom som sa vrátil, aby som pomohol žene.
Chytila ​​ma za ruku a pomaly sme kráčali k obrubníku.
Držala ma za ruku a ďakovala mi za láskavosť. „To nič,“ povedal som, „snažím sa správať k svojim pasažierom spôsobom ako by som chcel, aby sa s mojou matkou zaobchádzalo.“
„Ach, si taký dobrý chlapec,“ odpovedala. Keď sme sadli do auta, dala mi adresu a potom sa pýta: „Mohli by ste ísť cez centrum mesta?
„Nie je to najkratšia cesta,“ rýchlo som odpovedal a zapol počítadlo mýta.
„Ach, nevadí mi to,“ povedala. „Dávam si načas. Som na ceste do hospicu.“
Pozrel som sa do zrkadla. Oči jej žiarili. „Už nemám žiadnych rodinných príslušníkov,“ povedala tichým hlasom. „Lekár hovorí, že mi veľa nezostáva …“
Vypol som počítadlo … „Kam chcete ísť?“
Jazdili sme po meste niekoľko hodín. Ukázala mi budovu, kde kedysi pracovala ako výťahárka. Išli sme po štvrti, kde sme s manželom žili ako novomanželia. Požiadala ma, aby som sa zastavil pred obchodom s nábytkom, ktorý bol kedysi tanečnou sálou, kam chodila tancovať ako mladé dievča.
Niekedy požiadala, aby som spomalil pri určitej budove alebo križovatke, a bez slova sedela a hľadela do tmy.
Keď prvé slnečné lúče prelomili horizont, zrazu povedala: „Som unavená. Poďme, prosím.“
Ticho sme išli na uvedenú adresu. Bola to nízka budova s ​​príjazdovou cestou, tak typickou pre opatrovateľské domy.
Dvaja záchranári vyšli von, hneď ako som vošiel na príjazdovú cestu. Asi ju čakali. Boli zdvorilí a milí.
Otvoril som kufor a odniesol malý kufor tej ženy k dverám. Ona sama už sedela na invalidnom vozíku.
„Koľko Vám dlžím?“ Spýtala sa a siahla do kabelky.
„Nič,“ odpovedal som.
„Musíte si zarobiť na živobytie,“ hádala sa.
„Sú tu ďalší cestujúci,“ odpovedal som.
A bez toho, aby som úplne premýšľal nad tým, čo robím naklonil som sa a objal ju. Pevne ma objala.
„Starej žene si urobil malú radosť,“ povedala. „Ďakujem“.
Podal som jej ruku a potom vystúpil do súmraku rána.
Dvere sa za mnou zatvorili – bol to zvuk zatvárania života.
Dnes ráno som už neprijímal ďalších pasažierov, išiel som bezcieľne, stratený v mysli. Čo keby bol k žene poslaný hrubý alebo netrpezlivý vodič, aby dokončil smenu? Čo keby som nešiel k dverám alebo iba raz zatrúbil a potom odišiel?
Keď o tom teraz premýšľam, nemyslím si, že by som urobil niečo dôležitejšie po celý svoj život.
Sme závislí na hľadaní vzrušujúcich udalostí a krásnych chvíľ, ktorými sa snažíme naplniť svoj život.
Medzitým sa nám krásne chvíle môžu stať úplne nečakane, zabalené do toho, čo by iní mohli nazvať rutinou.
Nenechajme si ich ujsť …

Zdroj: Family by God Strong, rodzinabogiemsila, Obrázok: tamtiež 

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *