Sv. Juliana z Liege, rehoľníčka z 13. storočia, ktorá nám priniesla sviatok Božieho tela
Ako pomohla táto rehoľníčka Cirkvi zamerať sa na jednotu v Kristovom tele a krvi?
Dnes slávia katolíci slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, sviatok je známejší pod jednoduchým názvom Božie telo.
Za tento sviatok vďačíme belgickej rehoľníčke z 13. storočia menom Juliana. Osirela vo veku 5 rokov a spolu so sestrou boli umiestnené na malom hospodárstve patriacom k dvojitému kláštoru Norbertínov, známych dnes ako Premonštráti. (pôvod v augustiniánskej spiritualite)
Juliana, ktorá sa celý život venovala úcte k Najsvätejšej sviatosti, vstúpila do rehoľného života vo veku 13 rokov a slúžila v hospici pre malomocných, ktorú riadila jej komunita. Od 16 rokov mala sériu vízií splnu mesiaca zakrytého tmavou škvrnou. Spočiatku sa Juliana obávala, že jej vízie majú démonický pôvod, no všimla si, že Mesiac predstavuje liturgický rok Cirkvi a temná škvrna je chýbajúcim sviatkom na počesť Krista prítomného vo sviatosti.
Hoci Zelený štvrtok pripomína ustanovenie Eucharistie, Juliana verila, že radostné tajomstvo transsubstanciácie, bolo zatienené slávnostnými udalosťami Veľkého týždňa. Juliana uverila, že jej vízie jej hovoria o tom, aby podporila taký sviatok, ktorý sa bude sláviť vo štvrtok po Trojičnej nedeli.
Keďže neexistovali sociálne siete, samozrejme nemala nijaké skutočné prostriedky na uskutočnenie propagácie tohto sviatku, takže sa Juliana najskôr podelila o svoje vízie iba s niekoľkými spolu-sestrami a svätou priateľkou kláštora Evou, ktorá bývala neďaleko. Nakoniec, po tom, čo bola menovaná za predstavenú kláštora, povedala to svojmu spovedníkovi, ktorý to povedal svojmu predstavenému, ktorý to povedal biskupovi, ktorý to povedal kardinálovi atď., až smerom k Svätému Otcovi. Všetci sa zhodli, že nebude žiadny problém sláviť takýto sviatok, minimálne na miestnej úrovni. Juliana a jej spovedník teda založili prvý úrad pre správu a slávenie tohto sviatku.
No pre Julianu to nebola pokojná plavba. Žila v dobe politických a náboženských nepokojov. Spor medzi Cirkvou a štátom, Guelfami a Ghibellinmi (prívrženci cisára proti prívržencov pápeža), s Dantem a jeho vnímaním, sa dostali aj do Julianinho kláštora. Zaviedla reformy, ktoré prinútili kláštor vytrvať a vrátiť sa späť k jeho prísnej augustiniánskej správe, ale mužský duchovný menovaný dohliadať na ňu – skorumpovaný politik, ktorý získal svoje postavenie úplatkom – jej život neustále znepríjemňoval neustálym obťažovaním a vykonštruovanými obvineniami z finančných transakcií a zlým hospodárením, pre ktoré Juliana musela dvakrát utiecť zo svojho kláštora. Prvýkrát našla prístrešie u svojej priateľky Evy. Neskôr našla domov medzi cisterciánskou komunitou, s ktorou žila až do svojej smrti.
Bola to práve priateľka Eva, ktorá sa naďalej usilovala o univerzálne slávenie sviatku Božieho tela a pápež Urban IV. nakoniec poľavil a poveril svojho priateľa Tomáša Akvinského, aby napísal Hymnus, ktorý tak dobre poznáme:
V latinčine:
Tantum ergo Sacramentum Veneremur cernui: Et antiquum documentum Novo cedat ritui: Præstet fides supplementum Sensuum defectui. Genitori, Genitoque Laus et iubilatio, Salus, honor, virtus quoque Sit et benedictio: Procedenti ab utroque Compar sit laudatio. Amen.
Preklad v slovenčine:
Ctime túto Sviatosť slávnu, zbožne skloňme kolená, bohoslužbu starodávnu nahraď nová, vznešená; pomôž zmyslom, ktoré slabnú, viera s láskou spojená Otcu, Synu jedinému chvála buď a plesanie, sláva, moc a česť ich menu, tak aj dobrorečenie; od obidvoch Poslanému rovnaké buď uctenie. Amen.
V starších spevníkoch, či iných modlitebných knihách sa možno stretnúť aj so staršou verziou piesne:
Prevelebnej tu Sviatosti vzdajme úctu poklonu, ustúp, obrad minulosti, novému včul zákonu, zmyslov nedostatočnosti, viera, vezmi záclonu. Otcu, Synu premilému buď česť a velebenie, chvála, vďaka, sláva jemu, buď i dobrorečenie; od obidvoch poslanému rovnako buď uctenie.
Sviatok Božieho tela, ktorý bol schválený najskôr iba pre duchovenstvo, bol neskôr rozšírený na univerzálnu Cirkev. Juliana bola vyhlásená za svätú v roku 1869, a to predovšetkým na základe cností vyrozprávaných v biografii, ktorú napísala jej priateľka Eva.
Je úžasné, že sa Cirkev opäť vracia k eucharistickým procesiám, ktoré kedysi znamenali slávenie Božieho tela.
V príbehu Juliany sa v tejto chvíli, kedy opäť prebiehajú boje v Cirkvi oplatí premýšľať. Katolíci na mnohých frontoch sú v napätí, pokiaľ ide o hranicu medzi charizmou a kacírstvom. Je to však Julianina vízia Mesiaca, ktorá nesie správu o tom, čo bolo vtedy najdôležitejšie a čo je najdôležitejšie i teraz: prítomnosť Krista v Eucharistii nás spája. Bez Eucharistie zostáva iba temná škvrna, tieň, nejednota.
Obnovenie Eucharistie do jej centrálnej polohy v našich životoch je jednoducho jedinou nádejou, ktorú máme na prekonanie tejto konkrétnej temnej noci. Juliana, rovnako ako svätý František z Assisi, videla Kristovo telo – Božie telo – v skrútených a znetvorených telách malomocných, ktorým slúžila, a nechávala vieru zásobovať miesta, kde nedosahujú zmysly. Ak dokážeme nahliadnuť za nezhody, ktoré nás rozdeľujú a deformujú, a uvidíme Najsvätejšie Kristovo telo a krv prítomné v Cirkvi, s Božou milosťou bude naše svetlo svietiť jasnejšie ako ktorýkoľvek supermesiac.
Zdroj: aleteia, Obrázok: tamtiež
