Ďakujem ti, svätý Jozef, za tvoj mocný príhovor!

Na začiatku tohto svedectva musím povedať, že som si na sv. Jozefa spomenula iba na Vianoce, keď som vytiahla jeho figúrku z krabice a vložila ju k jasličkám pod vianočný stromček.

Nevedela som o ňom absolútne nič, nie to, že je taký zvláštny a mocný svätec. Ani spomienky na neho pre mňa nič nepredstavovali, až na jednu zaujímavú udalosť spred troch rokov, keď manželka môjho brata otehotnela a chystala sa na pôrod. Môj brat chcel dať svojmu synovi nejaké moderné meno a ja som bola pevne presvedčená, že by sa mal volať Jozef, pretože pôrod bol blízko prvého mája, kedy je sviatok svätého Jozefa robotníka. Môj synovec dostal meno Joseph a bol pokrstený kňazom menom Jozef. Potom mi bol svätý Jozef stále veľkým cudzincom, až do minulého roku, keď som sa rozhodla ísť na víkend do kláštora s karmelitánkami.

Rozmýšľala som, ako by som sa najradšej pomodlila deviatnik za to, že tam budem a zostanem. Rozmýšľala som, či sa modliť deviatnik k Panne Márii z hory Karmel alebo k Duchu Svätému. Môj priateľ mi povedal, aby som sa modlila deviatnik k svätému Jozefovi, pretože kláštor stále nesie jeho meno.

Víkend so sestrami karmelitánkami bol úžasný, strávený modlitbou, rozjímaním, taký úžasný, že sa môj život po návrate domov náhle zmenil. Pamätám si, ako sa ma jedna sestra pýtala: „Povedz mi, čo vieš o sv. Jozefovi?“ Iba som sa zasmiala a povedala: „Len sa spoznávame,“ jej jemný úsmev a chvíľa ticha a veta: „Ach, svätý Jozef je úžasný!“ Iskrilo to vo mne túžbou spoznať ho viac .

Potom som narazila na knihu „SKRYTÉ DIEŤA MEDJUGORJE“, v ktorej je o ňom veľa svedectiev a bola som prekvapená. Nemohla som uveriť, že svätý Jozef bol taký veľký zástanca, ten, ktorý bol pre mňa iba figúrkou a ničím iným.

Krátko nato som začala 30-dňovú pobožnosť k svätému Jozefovi a vypočula som si toľko svedectiev o ňom, že som si ho zamilovala úplne …

Dôvod, prečo toto svedectvo, je moja mama. Odkedy si pamätám, mala problémy s alkoholom a prežili sme s ňou veľa škaredých a smutných vecí. Keď som sa pred 8 rokmi obrátila a stretla živého Boha, začala pravidelne chodiť do kostola, spovedať a modliť sa, ale ten zlý ju vytrvalo prenasledoval a každú chvíľu padla a vzdala to. Nakoľko som sa s ňou snažila rozprávať, modliť sa za ňu, akoby nedošlo vôbec k pokroku. Keď sa po niekoľkých mesiacoch vrátila domov, pozdravila ma vo dverách viditeľne omámená, mala som chuť zobrať kufor, otočiť sa a odísť.

Tak ťažko mi bolo ju v takom stave objať. Toľko odporu voči nej, toľko zlosti … bolo to všetko silnejšie ako ja. Veľmi som chcela byť s ňou, ale niečo ma od nej stále tlačilo preč. Keď bola čistá, bola z nej iná žena. Bola to mama, plná porozumenia, lásky, moja najlepšia kamarátka. Ale keď bola pod vplyvom alkoholu, doslova som pred ňou utekala, nedvíhala som jej telefón a vydržalo to roky.

To všetko trvalo až do toho roku, keď som požiadala svojho priateľa, aby sa so mnou pomodlil deviatnik za mamu k svätému Jozefovi. Tiež som povedala svojej mame, aby sa modlila, na môj úmysel, takže nevedela, že sa modlí za seba.

Domov som pricestovala v deň sviatku svätého Jozefa. Keď mi otvorila dvere, nemohla stáť, bola opitá. Povedala som si: „Nie, to nie je pravda!“ Sedela na posteli a prvýkrát v živote som k nej podišla a v takom stave ju objala. Začala plakať ako dieťa. Snažila som sa ju upokojiť a poslala som ju do postele, pretože sme mali ísť na druhý deň na svätú omšu na Karmel. Keď som sa ráno zobudila a prišla k nej, myslela som si, že mám nočnú moru. Nepozerala som na moju mamu, bola ako mŕtvola, nemohla sa pozerať, stáť, nemohli sme ísť na Karmel. Požiadala som ju, aby išla spať, ale ona protestovala, hádala sa. Vzala som synovca a išla s ním do mesta.

Okolo obeda mi volá otec a hovorí mi, aby som prišla domov, pretože mama spadla v kúpeľni. Po príchode domov som k nej prišla. Spala v posteli, akoby mŕtva, pozrela som sa na ňu, išla som do svojej izby a začala sa modliť ruženec. Hneď ako som začala, akoby ma niečo zdvihlo, prišla som k mame, kľakla som si k nej jednou rukou som sa jej držala a druhou som vzala ružence a plakala. Potom som ju požehnala svätenou vodou, pobozkala, objala, pohladila, PRVÝKRÁT V ŽIVOTE som to urobila. Povedala som jej, že spolu proti tomu budeme bojovať, že ju neopustím, odovzdala som ju do sŕdc Ježiša a Márie.

Poobede začala prichádzať k rozumu, bola som po jej boku, plakala, objímala som ju ako malé dieťa. Po tom dni, po dni zasvätenom svätému Jozefovi, je moja mama novou ženou.

Boli na svadbe pred pár týždňami a bála som sa, že to bude pre ňu príležitosť siahnuť po alkohole, ale keď mi môj otec zavolal, že všetko šťastne dopadlo a povedal, že mama nechce nič piť, bolo jasné, že SVÄTÝ JOZEF vyprosil oslobodenie a nikto mi to nevezme. Pevne verím, že moja matka je slobodná, a hovorím, že BOH JE MOCNÝ, BOH NIČÍ KAŽDÉ ZLO, BOH OSLOBODUJE, NIE KEDY CHCEM A AKO CHCEM, ALE KEĎ POVIE ON.

Viem, že to bude ťažké, viem, že nie je ľahké žiť v tomto bláznivom svete a viem, že mnohé rodiny čelia týmto závislostiam každý deň, ale hovorím vám, že len sa modliť, veriť a milovať takýchto ľudí, ako ich Ježiš miluje.

Vidíte, ako dlho mi trvalo, kým som spoznala trpiaceho Ježiša v mojej matke, objala ho, milovala, hladila. Roky plynuli, ale nevzdávala som sa, pretože, ako mi povedala jedna karmelitánka, „Nikdy neprestaň veriť.“ A nie je nič silnejšie ako sa modliť a veriť, pretože niet zla, ktoré by bolo silnejšie ako Boh!

Svätý Jozef, ďakujem za vyslyšanie mojej modlitby. Ďakujem ti ako dcéra za svoju mamu. Ďakujem ti, že stojíš pre Bohom a prihováraš sa za nás.

Nie je dňa, ktorý by som sa ti nevenovala, a nie je človeka, ktorého by som tvojmu príhovoru nepredložila. Kým budem dýchať, poviem to všetkým a budem svedkom tvojich zásahov do môjho života. Ďakujem Bohu za sv. Jozefa.

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *