Zasial som utrpenie a bolesť, ale Boh si ma našiel v sv. zmierenia

Vo väzení som bol takmer dva roky. Vyhliadka na môj ďalší život bola veľmi temná: trest odňatia slobody na doživotie alebo v lepšom prípade 25 rokov za mrežami … Spôsob samovraždy som už určil; tablety sa dodajú po ukončení prípadu, pretože po prípade existuje viac možností; vo vyšetrovačke je dôkladné sledovanie a pozorovanie a po vynesení rozsudku majú o vás menší záujem …

Pochádzam z katolíckej rodiny, dá sa povedať z vzorovej rodiny: mama, otec, brat a ja. Doma bolo veľa lásky, moji rodičia sa majú veľmi radi a milujú aj nás. Nikdy nedošlo k tzv. tichej domácnosti alebo alkoholu. Centrom nášho života bola Cirkev a obrady, ktoré sa v nej konali. Mal som teda úžasné detstvo, bol som obklopený Božou láskou a ochranou. Nič nepredznamenalo tragédiu, ktorá mala prísť. Na základnej škole som bol vždy aktívny v žiackej rade, bol som aktívny v športe, robil som množstvo dobrých vecí, dostal som množstvo ocenení a pochvál, vedenie ma poznalo a malo ma rado. Bol som ukážkový študent – môj začiatok bol geniálny.

Satan ma pohrýzol a nakazil ma svojim jedom na konci šiestej triedy základnej školy, čo bolo keď som mal 13 rokov, keď sa hormóny začali blázniť – a začalo sa mi diať niečo čudné. Bolo to obdobie fascinácie Západom a videom.

Raz ma moja spolužiačka s veľkým tajomstvom pozvala na film pre dospelých. Po zhliadnutí tohto filmu sa mi do života vkradla nečistota a takmer ma premohla. To bol začiatok zlej veci a potom sa to len zhoršovalo. A hoci boli dobré obdobia, celé to bolo tragické …

Začal sa pre mňa život v dospelosti – a s ním aj alkohol, cigarety, drogy, krádeže a nočný život v krčmách … Na to všetko – viete – potrebujete peniaze, takže prvé krádeže – najskôr doma, potom v meste.

Moja nebohá matka vždy stála pri okne a čakala, či sa vrátim. Pamätám si jej uslzenú a ustarostenú tvár … Nič ma netrápilo, bol som necitlivý na akékoľvek hádky, nič ma nelákalo – dôležité boli iba peniaze … Prebralo ma to: byť niekým v živote na ulici. Nezaujímala ma poctivá práca, pretože som opovrhoval slušnými ľuďmi a vôbec som ich nebral do úvahy.

Keď zasejete dážď, dostanete búrku … A skončil som vo väzbe – prvýkrát, keď som mal 18 rokov. To ma samozrejme nič nenaučilo. Naopak – ničoho som sa nebál, pretože som tam stretol nových priateľov. Vracal som sa tam raz za pár mesiacov. Zdalo sa mi, že som pánom situácie …

Raz počas svojej niekoľkomesačnej izolácie som si uvedomil, že nemôžem len tak sedieť pre nejaké hlúposti. Rozhodol som sa úplne venovať zločinom a urobiť z nich trvalý zdroj príjmu. Spolu s priateľom sme vytvorili malú skupinu a spoločne sme začali s aktivitami vo väčšom rozsahu: krádeže, útoky, vydieranie atď. A nakoniec došlo k najhoršiemu – vražda … Nebolo to úmyselné, ale stalo sa …

Bohužiaľ nás to nič nenaučilo a aj potom som vstúpil do kriminálneho sveta ešte viac – ohromila ma brutalita, skutočnosť, že sa ma ľudia báli … Záleží iba na partneroch a kódexe cti zločincov ako ja. Kráčal som svojím životom a zasieval som ničenie, plač, hrôzu a bezprávie …

Nič nás nemohlo zastaviť. Boli tam drahé autá, zlato, hodinky, šperky, originálne oblečenie, peniaze – všetko na škodu ľudí … Bolo mi jedno, že ostatní prehrávajú. Ja a moji partneri sme mali mať všetko, zvyšok ma nezaujímal …

V roku 2007 ma zatkla polícia. „Nič také – myslím – dostanem možno pár rokov, domov pôjdem po polke, partneri na slobode, takže sa nebojte, všetko bude v poriadku ako vždy.“ Ale tentoraz to bolo iné …

Ako je to vo väzbe: noví priatelia … Polícia však po niekoľkých mesiacoch vyšetrovania vykopala ďalšiu špinu. Môj partner s nimi začal spolupracovať. Vyšlo takmer všetko najavo – najťažšie zločiny … Bol som zdrvený. Čakal som, že sa za to budem musieť zodpovedať, ale teraz som myslel len na samovraždu. Ale Boh mal aj tu pre mňa plán …

Ako je to byť zatknutý: raz ste v tejto cele niekoľko mesiacov, inokedy v inej – a tak čas plynie. Našiel som priateľa, ktorý sa modlil a počúval rádio Maryja. Neprekážalo mi to, chodil som počas svojich aktivít aj do kostola, hoci som nešiel na sväté prijímanie a spoveď, pretože som si myslel, že to nepotrebujem. Tiež som nikdy nemyslel na Boha, neuvedomil som si, že je všetkým, že je živý a žije s nami, pre nás.

Sedel som s týmto priateľom, pozerali sme filmy, televíziu, čítali noviny … Strácali sme čas … Raz sa ma opýtal, či sa modlím – hovorím, že nie, a povedal mi, aby som to skúsil. Ukázalo sa, že som si nepamätal žiadne modlitby, nič, absolútne nula, iba som si niečo ťukal do mysle …

Každý týždeň k nám chodí kňaz a môj spoluväzeň tam chodí pravidelne. Raz sa ma spýtal, či by som šiel s ním. „Môžem ísť – hovorím – ale na čo?“ Nakoniec som išiel, nič som nestratil.

Moje uvažovanie o kňazoch sa obmedzilo na skutočnosť, že sú – to je všetko. Išiel som, porozprával som sa a vrátil som sa. Taký normálny rozhovor.

Neskôr som musel zmeniť svoju celu, takže som nešiel za kňazom niekoľko mesiacov a nemodlil som sa, pretože na čo … Ale po niekoľkých mesiacoch som sa vrátil k svojmu priateľovi. Opäť rádio Maryja a niekoľko prerušených modlitieb a opäť prihlásenie sa na rozhovor s kňazom … Idem, prečo nie? … Kňaz spomenul spoveď, potom ten istý priateľ v cele.

Pomyslel som si: „Prečo nie, je to iba priznanie, čo sa mi môže stať? Bol som na toľkých miestach a videl som toľko rôznych vecí, že spoveď pre mňa nie je ani problémom, ani výzvou. Pôjdem, niečo poviem a je to. Neuvedomoval som si moc tejto sviatosti …

Počas rozhovoru s kňazom som dostal brožúru o sviatosti zmierenia. Povedal som, že sa dôkladne pripravím, pretože to bude spoveď asi z tucta rokov, ale príliš som si z toho nerobil starosti. Dohodol som sa s kňazom na spovedi o dva týždne. Keď som čítal túto knihu, trochu ma bolelo brucho …

Prišiel 24. august 2009. Išiel som na spoveď. Nedá sa opísať, čo sa mi stalo: slzy, vzlykanie, plač, kŕče, bolesť trhajúca moje telo … Duch Svätý zo mňa vyhnal všetko zlé. Nikdy som takto neplakal, nikdy som nezažil nič také, takú obrovskú silu!

Nechápal som, čo sa so mnou deje. Plakal som, nemohol som lapať po dychu a Duch Svätý robil veľký poriadok – až kým nezostávalo nič … Vytrepal zo mňa všetko zlo, všetky zvraty a dal mi opäť život.

Vracal som sa zo spovede už iný. Začal sa pre mňa nový život – život v Bohu a s Bohom. Od prvého dňa mi Boh ukázal svoju moc; veľa mojich zlozvykov odišlo hneď, iné po chvíli. Boh bol so mnou na každom kroku a staral sa o mňa.

Keď sa pozriem na svoj „starý“ život, nechápem, ako som mohol žiť toľko rokov bez Boha … A teraz je pre mňa všetkým. Vo väzbe mám príležitosť postiť sa a modliť sa. Úplne som sa zasvätil Bohu a patrím Mu.

Od mojej spovede sa všetko zmenilo. Boh je stredobodom môjho mizerného života a obohacuje ho sám so sebou. Je na prvom mieste, počíta sa iba On a potom všetko ostatné.

Začal som nový život: nosím karmelitánsky škapuliar. Modlím sa breviárne modlitby, tiež ruženec, Korunku Božieho milosrdenstva a mnoho ďalších.

Mám tu nádherný raj, som obklopený svätými. Iní sa mi niekedy smejú, ale mňa to neodradí a modlím sa, tiež povzbudzujem ostatných, aby sa modlili. Stalo sa dokonca, že stojíme na modlitbách s niekoľkými priateľmi v kruhu a modlíme sa. Ostatní väzni sa nám spočiatku smiali, ale teraz sa pomaly o nás presviedčajú.

Keby mi niekto vzal Boha, už nechcem žiť bez Neho. Milujem ho a celým svojím bytím sa zverujem Márii a Ježišovi, všetko v Duchu Svätom.

Zdroj: milujciesie, Obrátok: tamtiež 

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *