Pôst a Eucharistia u svätej Kataríny Sienskej

Pôst svätej Kataríny Sienskej († 1 380) pre nás nezaznamenal nikto iný ako jeden z jej spovedníkov, bI. Raymond z Capuy. Vo svojom životopise svätej Kataríny nás informuje, že po vízii nášho Pána už pre svätú nebolo potrebné jedlo. BI. Raymond píše: „Keď bola nútená prijímať jedlo, bola to natoľko zaťažujúce, že neudržala v žalúdku nič a bolo by nemožné opísať jej ťažké bolesti pri takýchto príležitostiach.“ Na začiatku jej pôstu jej spovedník, ktorý jej v tom čase slúžil, prikázal prijímať jedlo každý deň, ale po čase sa ho svätá spýtala: „Ak teda vidíš, podľa početných experimentov, ktorých si bol svedkom, že sa zabíjam prijímaním potravy, prečo mi to nezakážeš, ale zakázal si mi postiť sa, keď pôst by priniesol podobný výsledok?“

Bl. Raymond nám hovorí, že spovedník nemal na to čo odpovedať, a povedal jej: „Odteraz konaj podľa vnuknutí Ducha Svätého, pretože vnímam, že Boh v tebe dosahuje úžasné veci.“ O niečo neskôr, keď sa jej spovedník pýtal, či nemá aspoň chuť do jedla, svätá odpovedala: „Boh ma uspokojuje tak vo svätej Eucharistii, že je nemožné, aby som túžila po nejakom druhu telesnej výživy.“ Na otázku, či v dňoch, keď nejedla, nezažila aspoň hlad, svätica odpovedala: „Jeho prítomnosť ma nasýti a uznávam, že ak mám byť šťastná, stačí mi vidieť kňaza, ktorý práve slúži omšu.“

Keď sa pôst svätej Kataríny stal známym, mnohí ju kritizovali a dokonca proti nej vystupovali aj náboženské osoby. Niektorí pripisovali pôst akejsi márnivosti, že sa skutočne nepostila, ale v tajnosti sa dobre živila. Iní hovorili, že si želala, aby si ju všimli, a že ju klamal diabol. Bl. Raymond píše: „Katarína bola ochotná upokojiť ich ponosy a rozhodla sa, že každý deň pôjde, posadí sa za spoločný stôl a bude sa snažiť jesť. Aj keď neprijímala ani mäso, ani víno, ani vajcia a chleba sa ani len nedotkla, to, čo si vzala, respektíve to, čo sa pokúsila jesť, jej spôsobilo také utrpenie, že tí, ktorí ju videli, boli dojatí k súcitu; jej žalúdok nič nestrávil a odmietal čokoľvek čo prijímala; potom utrpela najstrašnejšie bolesti a celé telo sa zdalo opuchnuté; neprehltla bylinky, ktoré prežúvala, iba z nich vytiahla ich šťavu. Potom si dala čistú vodu, aby ochladila ústa; ale každý deň bola nútená odhodiť to, čo chcela prijať a mala také ťažkosti, že bolo potrebné pomôcť jej všetkými možnými prostriedkami. K tomu BI. Raymond dodáva: „Často som bol svedkom utrpenia, cítil som extrémny súcit a poradil som jej, aby nechala všetkých rozprávať, a ušetrila sa takého mučenia.“

„Počas siedmich rokov pred svojou smrťou svätá Katarína zo Sieny neprijímala do tela nič iné ako Eucharistiu. Jej pôst však nemal vplyv na jej energiu. Počas týchto siedmich rokov si udržiavala veľmi aktívny život. V skutočnosti sa v tom období udialo najviac jej veľkých úspechov. Jej smrť nemala nič spoločné s podvýživou alebo s čímkoľvek spojeným s nedostatkom jedla.“

Nielen, že jej pôst nespôsobil stratu energie, ale stal sa zdrojom mimoriadnej sily, stala sa silnejšou vždy, keď popoludní prijala nášho Pána v Eucharistii. Jedno z mála utrpení, ktoré považovala za takmer neprípustné, malo byť odopretie jej Pána v Eucharistii. Ani kňazi v bazilike svätého Dominika, ani predstavená Kataríny v nesúhlasili s jej prijímaním Eucharistie každý deň. Snažili sa Katarínu neúspešne odradiť. Kňazi to rázne odmietli a trvali na tom, že bude prijímať výlučne od jej spovedníka; nezáležalo na tom, či bol mimo mesta. V tom čase Katarína hľadala útechu pri pohľade na kňaza počas omše. Koniec koncov, prostredníctvom svojich zasvätených rúk privádzal jej Pána na oltár, kde ho mohla adorovať, aj keď ho nemohla prijať. Katarína z toho prežívala najhoršiu bolesť, až kým Raymond neprišiel do Sieny a nemohla prijímať prijímanie každý deň. Keď bol v meste, bolo počuť iba jej prosbu: „Otče, hladujem,“ a pokiaľ to bolo možné, slávil svätú omšu.

Pápež Gregor XI., ktorého Katarína presvedčila o návrate do Ríma z Avignonu, neskôr nariadil pápežskú bulu, ktorá jej umožnila denne prijímať Pána v Jeho „tele a krvi, duši a božstve.“

Zázračné spoločenstvo svätej Kataríny Sienskej

Svätá Katarína Sienská mala vízie počas svätej omše. Niekedy mohla vidieť Ježiša oblečeného ako kňaza, opakujúc slová, ktoré povedal pri poslednej večeri. Inokedy, keď hľadela na premenenú hostiu, namiesto toho, aby videla hostiu, uvidela v kňazových rukách Dieťatko Ježiša. Keď počujeme, ako niektorí ľudia hovoria, že nepotrebujú zázraky Eucharistie, aby verili v Pána skutočne prítomného v hostii, nemôžem si nespomenúť na Katarínu, ktorá bola posilnená vo viere v Neho, keď videla hostiu v tejto zázračnej podobe. Nepotrebovala zázrak, aby uverila, ale neodmietla pomoc, ktorú jej premenená hostia poskytla, keď potrebovala silu, alebo možno, ako povedala Matka Angelika, milosť veriť.

Sú však aj ľudia, ktorí potrebujú skúšku, aby pochopili a ako skúšali Ježiša, skúšajú aj Jeho vyvolených. Jedného dňa ju kňaz, ktorý neveril v Katarínine videnia a v jej zvláštny vzťah s Eucharistiou, dal nepremenenú hostiu, pod rúškom, že to bolo sväté prijímanie. Jej nahnevané slová vyrazili na kňaza okamžite, pretože sa pokúsil podviesť a oklamať niekoho, kto hladoval po Ježišovi, v Jeho tele a krvi.

Mnohých kňazov sa dotkli udalosti počas svätej omše so svätou Katarínou zo Sienny. Jeden hlásil, že videl, ako k nej ide Hostia bez toho, aby pohol rukou. Ostatní kňazi povedali, že videli, ako na ňu Hostia kývla, takmer akoby na uznanie. Boli aj tatí, ktorí cítili, ako sú ich ruky s hostiou priťahované k nej. Raymond z Capuy hlásil, že videl, ako hostia cestuje jasne cez kostol ku Kataríne. Bolo to, akoby po nej Pán túžil tak veľmi, ako po ňom túžila ona. Medzi nimi bol magnet a tým magnetom bola Eucharistia.

V okamihu prijatia svätého prijímania bola jej tvár napnutá, akoby oslávená, obklopená aurou. Katarína v tom čase často prežívala extázu a levitovala. Jej priatelia s ňou zostávali, aby jej mohli pomáhať ísť domov pretože už od detstva zostávala Katarína po extáze vždy oslabená.

Zdroj: catholicmystics, Obrázok: Tamtiež